Sofia_Straw

Láska Zeleného štvrtku, viera Veľkého piatku, nádej Bielej soboty a víťazstvo Veľkonočnej nedele, nech Vás posilní a naplní pokojom a dôverou.

Krásnu Veľkú noc všetkým, i Vám, ktorí trávite tento čas trocha netradične, priatelia!

Nádherný snímok ponúkajúci pohľad na postavenie žien západného sveta v 50. rokoch 20. stor. Ženy v USA si veľmi ťažko vydobíjali svoju nezávislosť a mnohé z nich aj v súčasnosti prirodzene uprednostňujú úspešné manželstvo pred kariérou (iná tradícia, hodnoty nenarušené socialistickou degradáciou ženy). Nakoľko bola vtedajšia konzervatívna spoločnosť schopná prijímať liberálne názory? A bola túžba po nezávislosti až taká liberalistická? Áno, na západe, áno. V socialistických krajinách, bez výnimky vtedajšieho Československa, bola žena stelesnením ženy budovateľky, uvedomelej občianky, ženy-matky hľadiacej optimisticky do budúcnosti. Žena zobrazovaná ako traktoristka, kombajnistka, žeriavnička, baníčka, letkyňa, ale aj ako lekárka, vedkyňa a funkcionárka, vytvárala režimom podfarbený univerzálny obraz ženy tak, ako ju na svoju podobu modelovala spoločenská požiadavka pod vplyvom komunistickej ideológie. Nasadenie žien do verejných i politických štruktúr, pokus o ich zrovnoprávnenie a pracovné zaangažovanie mimo privátnej sféry je v konečnom dôsledku výsledkom komunistického scenára pod supervíziou Sovietskeho zväzu (na rekonštrukciu vojnou zdecimovaného hospodárstva bola potrebná každá ruka). A teraz si vyberte.... Nad touto otázkou sa dá slušne polemizovať. Veď žena je od prírody hlavne matkou, spoločensky manželkou, vytvára zázemie a teplo domova. Záleží len na pohľade.. a ten sa môže v okamihu zmeniť... stačí jedno veľké sklamanie. Inakosť sa nikdy nenosila...bez výnimky západného či východného sveta (i keď v každom systéme sa prejavovala inak). Každá politická ideológia si vytvárala (a vždy podľa potreby bude) a propagovala vlastný ideál ženy, vlastný obraz zapadajúci do politicko-spoločenských štruktúr. Úsmev Mony Lízy nám predstavuje tú západnú ideológiu v atraktívnom univerzitnom prostredí, s výborným obsadením a scenárom... Príbeh o liberálnej vysokoškolskej učiteľke a jej študentkách vykreslením vzťahov vôbec nie je povrchný, vo veľkej miere však zostal u publika nepochopený vzhľadom na odlišné historické vnímanie ideálov. Svoju úlohu v snímku hrá hlavne vzbura proti tradičným konvenčným pózam podriaďovania sa, prehliadania a mlčania či strojeného Úsmevu Mony Lízy, keď sa práve chce plakať...

Film som sa rozhodla pozrieť  najmä pre dosť protichodné komentáre. Premýšľala som, či je skutočne taký perfektný alebo naopak zostal nepochopený.

Herecké obsadenie tohto snímku naznačovalo kvalitu. Julianne Moore aj podala výborný výkon, ani na chvíľu som nepochybovala o tom,  že je skutočne forenznou psychiatričkou Dr. Carou Jessupovou.

Horšie to bolo s jej filmovým partnerom Jonathanom Rhys Meyersom, ktorý je talentovaným hercom s výborným prejavom hlavne v biografických snímkach. Pristanú mu úlohy psychopatov a komplikovaných osobností i bohémov, ....

Vo filme sa postupne dozvedáme, že telo kňaza strácajúceho vieru po smrti oboch svojich detí sa stáva úkrytom pre duše ľudí, ktorí pod vplyvom nepriaznivých (nezvládnutých) životných udalostí stratili vieru v Boha a po smrti nenachádzajú pokoj. Duša kňaza je odsúdená na večné blúdenie...

Tento film nie je o boji dobra so zlom, je o vine a treste..., o čiernej mágii, o tvrdom páde na dno, o viere, ktorá ak zostáva dostatočne silná, pomôže človeku prežiť a vzchopiť sa.

Dr. Jessupová za tragických okolností stratila manžela. Táto udalosť však jej vieru ešte posilnila a upevnila. Hlboká a úprimná viera jej nedovolila ani počas straty ďalších blízkych padnúť na dno, aj keď balancovala na okraji....

Myšlienka filmu je krásna, no výsledný efekt jej spracovania trošku pokrivkáva, úroveň zvyšuje atmosféra neskorej jesene
a herecké obsadenie.

Film mal pôsobiť nadprirodzene a vytvoriť atmosféru posadnutia mŕtveho tela duchmi, čo sa v prvej polovici aj darilo - mala som príjemný pocit z dobre rozbiehajúceho sa psychologického thrilleru. V druhej polovici mi stačil pohľad na čarodejnicu a nadobudla som dojem, že čochvíľa odletí,... A čo vlastne táto postavička predstavovala? Predĺženú ruku Boha, vykonávateľa? Dno, na ktoré človek spadne a bez viery sa nevzchopí? Absolútne nevydarený prvok v konečnom dôsledku pôsobiaci nielen nevierohodne, ale aj smiešne, nakoľko sa film pohybuje v kresťanskom prostredí a postavu nevydarenej baby by som zaradila niekam do univerza. Takéto kreatúry sa skutočne vyskytujú v rozprávkach a v tých necenzúrovaných sa aj podobne správajú...

Tvorcovia si predsavzali priniesť  divákovi zaujímavú tému, no akosi zabudli na náročnosť hodnoverného stvárnenia mystických a hororových scén, ktoré ešte nikto nikdy nedosiahol hereckými výkonmi,... to atmosféra tvorí základ mystiky
a hororu,..

Dej filmu začína vládou Márie I. (Tara Fitzgerald), zvanej pre svoje snahy obnoviť v Anglicku katolicizmus a spojenie s Rímom, aj Katolícka alebo Krvavá (pre množstvo popráv protestantov počas jej vlády). Mária je jednou z postáv minisérie, ktoré sa zhodujú s mojou predstavou o tom ako vyzerala, aká v skutočnosti mohla byť.

Alžbeta bola počas vlády svojej staršej sestry krátku dobu väznená v londýnskom Toweri pre podozrenie z organizovania vzbury proti kráľovnej. V tomto prostredí stretla po čase svojho priateľa z detstva Roberta Dudleyho (Tom Hardy). Niekoľko ďalších rokov strávila budúca anglická a írska kráľovná na príkaz Márie na vidieku mimo kráľovského dvora. V tejto adaptácii sa rovnako ako v mnohých ďalších filmoch stretávame s legendou o panenskej kráľovnej.

Po smrti Márie nastupuje Alžbeta I. na anglický trón. V úlohe brilantne stvárnenej Alžbety sa predstavila britská herečka Anne-Marie Duff. No nebola to len reprezentatívna pozícia hlavy monarchie, ale najmä osobnosť  ženy so všetkými jej túžbami,  slabosťami i nedostatkami, ktoré herečka dokázala prejaviť.

Po nástupe na anglický trón bola Alžbeta nútená obklopiť sa dôveryhodnými a vernými ľuďmi. Politická situácia,
v ktorej prevzala krajinu vyžadovala rozhodného a silného vládcu. Parlament ju niekoľkokrát nútil vydať sa, čomu sa dokázala vzoprieť odvolávajúc sa na manželstvo s Anglickom. Postavila sa proti rekatolizačným snahám a zavŕšila oddelenie anglikánskej cirkvi od Ríma.

Do polovice druhej časti minisérie sa stretávame s priateľom a spoločníkom Alžbety, Robertom Dudleym, reálne sa pohybujúcom v jej blízkosti od raného detstva.  Vzťah medzi nimi bol po nástupe Alžbety na anglický trón intímny po duševnej i fyzickej stránke, no vášeň medzi nimi nebola stvárnená nijako vulgárne, bola dávkovaná v tej správnej miere.

Tvorcovia sa rozhodli vsunúť do filmu aj viacero pasáží, na ktoré by sme márne hľadali odpoveď. Nedokončenými scénami vytvorili priestor pre polemiku o skutočnom vzťahu medzi Alžbetou a Robertom. Boli alebo neboli milenci? Autori snímku prihliadli na najnovšie historické výskumy hovoriace, že Robert Dudley skutočne Alžbetu miloval..., a preto zostali niektoré myšlienky o jeho vypočítavosti iba naznačené v pozadí, resp. nevypovedané. Stráviť čas dlhý 30 rokov v intímnom jednostrannom vzťahu bez lásky k žene by zrejme nebolo možné len z vypočítavosti. Aj keď, určitou jej dávkou mohol gróf z Leicestru disponovať. Scény, otvorene sa prikláňajúce k tejto alternatíve však nakoniec neboli do filmu zaradené. Réžia sa aj v tomto prípade držala skôr zlatej strednej cesty a vytvorila tak priestor pre vlastný názor. Robert Dudley po smrti svojej prvej manželky niekoľkokrát požiadal Alžbetu o ruku, vždy ho však odmietla...a milenecký pomer nikdy verejne nepriznala i keď bol očividný.

Ako blízky priateľ kráľovnej mal Robert Dudley veľmi ťažké postavenie v spoločnosti. V oboch častiach diela je veľmi dobre zachytená jeho neobľúbenosť na panovníckom dvore.

Obsahovo je film vykreslený hodnoverne, pri pozeraní som nemala žiadne pochybnosti o väčších odchýlkach od historickej pravdy. Dvojdielna miniséria zo života kráľovnej Alžbety I. predstavuje dobovú autenticitu anglickej krajiny, prepracovanosť renesančnej módy, účesov, profesionalitu maskérov ale najmä šťastnú ruku tvorcov vo výbere hercov. V druhej časti nebolo najmenších pochybností o starnutí predstaviteľov. Keď si predstavíme skutočný vek hlavných hrdinov, je úžasné, čo dokázali šikovné ruky maskérov.

Tým, že bol snímok spracovaný v dvoch dieloch, nemožno hovoriť o jeho povrchnosti. Filmové dielo zachytilo hlavné udalosti života kráľovnej Alžbety I. tak, že divák pri pozornom sledovaní získa základný prehľad nielen o jej panovníckych povinnostiach a schopnostiach, ale aj niektoré informácie zo súkromného života.  Dynamika deja je primeraná a človek nastavený na tento typ filmov dopozerá bez problémov do konca obe časti. Vynikajúca hudba vystihujúca situácie a nálady.. Pekný vstup do histórie alžbetínskeho Anglicka.

Poznámka k minisérii z r. 1998, 2007

Keď som premýšľala nad Alžbetou I. natočenou v roku 1998 a 2007, tak už obsadenie Alžbety (Cate Blanchett) a jej filmového partnera (Geoffrey Rush) nebolo najvhodnejšou voľbou. Geoffrey Rush na mňa pôsobil presne tak isto ako v Zamilovanom Shakespearovi. Fakt je, že film prináša iné zážitky, poukazuje v I. časti skôr na ženskú slabosť panovníčky, na čas, kedy sa odhodlávala vyčistiť si pôdu pod nohami...no až príliš uťahane a nezáživne. Na začiatku I. časti mi tiež veľmi prekážal otvorený sexuálny vzťah medzi Alžbetou a Robertom Dudleym. Chýbali mi náznaky, hodnoverné pohľady....vášeň... a hlavne nevypovedané, nedokončené situácie. Všetko bolo akosi príliš priamo až nepekne servírované, napr. scéna v posteli, na ktorú civeli dvorné dámy. Zlatý vek bol ešte slabší než prvý diel. 

Aj kostýmovo je film nedoladený. Lacné do očí bijúce materiály a najmä mužská móda, síce strihovo autentická, pôsobila miestami smiešne práve kvôli lacno pôsobiacim materiálom - tým myslím časť z roku 1998. V Zlatom veku boli kostýmy výborné.

Filmová adaptácia vychádza z memoárov členov rodiny Bondurantovcov a archívneho výskumu vnuka najmladšieho z bratov, Matta (kniha). Oceňujem každý pokus o filmové stvárnenie skutočných udalostí, hlavne ak sa primárne dotýkajú života bežných ľudí. Tento nám približuje život počas americkej prohibície a prináša akési nahliadnutie do dejín každodennosti na vidieku. Poukazuje na rodinný podnik bratov Bondurantovcov žijúcich vo Franklin County, ktorí  okrem prevádzkovania baru a malej benzínovej stanice načierno pália a predávajú alkohol. Biznis funguje výborne dovtedy, než zasiahne skorumpovaná ruka zákona a začne komplikovať život celému mestu.

Osudy hlavných postáv lietajúcich medzi skutočnosťou a fantáziou patria nielen ku knihám, ale aj k dobrému filmu. Legendy o predkoch sú závideniahodnou súčasťou dejín niektorých rodov a výnimočne sa tradujú aj stovky rokov.

Lawless nám síce prináša pohľad na postavy moderné, no predsa opradené mýtmi. A práve tým je myšlienka filmu zaujímavá.  Vznikol tu priestor pre skutočné neskutočné (alebo naopak?)... a bolo v rukách tvorcov ako dokázali s darom legendy pracovať, resp. sa s ním vysporiadať. Na môj vkus odhalili viac, než bolo nutné....ponúkli divákovi alternatívy,  ktoré mohli zostať  aspoň čiastočne nevypovedané (napr. záchrana Forresta s podrezaným hrdlom či „ružový darček" pre Charlieho Rakesa). Nuž...dramaturgia uprednostnila značne naturálne scény pred poskytnutím priestoru na premýšľanie.

Koniec filmu je však do detailov prepracovaný a pod vplyvom tragickej udalosti poukazuje na vnútornú zmenu a odhodlanie najmladšieho z bratov pomstiť násilnú smrť najlepšieho priateľa. Z citlivého chlapca sa stáva muž svojej doby.... Jednoducho jeden za všetkých a...

Základnú dejovú líniu filmu tvorí rodinná dráma spočiatku len na pozadí doplnená športovou tematikou.  Snímok prináša divákovi myšlienku trpkej straty a nachádzania odpustenia v živote. V konečnom dôsledku prekvapí svojou hĺbkou vymykajúcou sa obsahu klasických športových filmov...

Úvod filmu, menej dynamický, osvetľuje narušené vzťahy medzi dvoma bratmi a otcom – alkoholikom a násilníkom.  Dej sa postupne  vyvíja do procesu zmierovania a poukazuje na odlišnosť povahových čŕt Tommyho a Brendana i na beznádej otca túžiaceho po rokoch nájsť cestu ku svojim synom. Ani jeden z nich však túto cestu Nickovi Noltovi nijako neuľahčí. Tommy (bývalý mariňák, šesťnásobný juniorský olympijský majster v zápasení) – ťažký introvert (navyše arogantný, bezohľadný a odmietavý), poznačený traumou z Iránu, dávnym spoločným útekom s matkou od neznesiteľného otca a nevyrovnaním sa s jej smrťou (ani so zradou brata), je ďalšou z náročných pováh výborne stvárnenou Tomom Hardym. Brendan v podaní Joela Edgertona predstavuje obľúbeného učiteľa fyziky, manžela a otca harmonickej rodiny, bývalého zápasníka zasiahnutého odchodom matky a brata i vzťahmi s otcom. Postavu, akoby mu ušili na mieru.

Pri vzájomnom stretnutí  Tommyho s Brendanom plnom výčitiek z neprekonaných životných tráum divák nachádza odpovede na viacero otázok, ktoré si položí v prvej tretine filmu. Oboch bratov tak nakoniec spojí až záver finále MMA, do ktorého sa obaja prebojujú poháňaní vidinou finančného zisku. Brendan má problémy so splácaním hypotéky, Tommy chce finančne zabezpečiť vdovu po najlepšom priateľovi z námorníctva.

Športové klišé v neprimeranej forme by sme v tomto filme asi márne hľadali, i keď sa jedná o športovú drámu. Milovníci Rockyho Balbou sú zrejme sklamaní, pretože film síce postupne graduje, no hlavne vo vzťahoch (miestami až príliš pateticky), nielen športom. Ovzdušie začína naberať na obrátkach po prvej hodine a až posledných cca 40 minút deja tvorí dynamická akcia a zápasy, pričom  finálne stretnutie je okrem vzostupu atmosféry sprevádzané fantastickým songom About Today pojednávajúcim o životnej strate...

Posledné zábery, vykreslené ako vybúrenie sa v ringu, zosobňujú vzájomnú lásku, potrebu i oporu a konečné zmierenie v návale emócií oboch súperov. Pri záverečnej scéne po ukončení zápasu odchádza Brendan s Tommym z ringu, obaja fyzicky i duševne zlomení odpustením, Tommy – mladší a nižší z bratov prijíma Brendanovu ochrannú ruku... Scéna vyznievajúca presne tak ako bola myslená.

Warrior je film, v ktorom divák nájde viac, než pôvodne očakával. Už samotný jeho názov po zhliadnutí evokuje viaczmyselnosť. Snímok totiž predstavuje okrem skutočného emočného zážitku zo zápasu ústredných postáv s okolím, no hlavne boja so samým sebou, aj primerane dávkovanú športovú atmosféru.

Pri chápaní historických reálií vtedajšieho Anglicka seriál verne zobrazuje úsilie o splnenie hlavného očakávania panovníka – splodenie následníka trónu a udržanie vlády dynastie.  Spoločnosť  na prahu novoveku je pomerne verne a atraktívne zachytená prostredníctvom dobových scén, kostýmov,.. spôsobov vystupovania, úrovne poznania, resp. strachu z nepoznaného a to nielen u Henryho, .... Zákulisné hry vysokej politiky, intrigy, manipulácie, povrchné vzťahy, bujaré zábavy, poľovačky, súboje i sex predstavujú dokonalý obraz o vtedajšej spoločnosti na panovníckom dvore.

Seriál búrlivo zachytáva napr. problematiku cirkvi, vzoprenie sa Vatikánu pre Henryho túžbu dosiahnuť rozvod za každú cenu aj prostredníctvom nechutného súdneho procesu s prvou manželkou Katarínou Aragónskou, fenomenálne stvárnenou  írskou herečkou Mariou Doyle Kennedy.

Výborný výkon podala aj Natalie Dormer, ktorá prepožičala Anne Boleynovej vlastný intelekt, verne stvárnila zmysel pre  hru a manipuláciu, no v konečnom dôsledku i bezradnosť nad vlastným osudom. Jedna z ideí seriálu potvrdzuje neskoršiu známu Dumasovskú frázu Cherchez la femme.  Veľa Henryho nesprávnych rozhodnutí  mali na svedomí práve ženy a Anna Boleynová bola jednou  z nich.

S osobnosťou Henryho VIII. Tudora  herecky dozrel i jeho predstaviteľ, Jonathan Rhys Meyers, ktorý do postavy vložil svoju živelnosť, ctižiadostivosť, temperament  aj zmysel pre detail v jednotlivých scénach. Nemôžem opomenúť situáciu, keď sa Henry takmer utopí ....  Scéna bola rozhodujúcou v náraste jeho strachu z vlastnej smrti bez nasledovníka (uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti). A tieto obavy ho prenasledovali po celý život, kvôli nim padli hlavy viacerých žien...  Po smrti Anny Boleynovej si  Henry berie za manželku krehkú Janu Seymourovú, od ktorej sa dočká vytúženého syna, no Jana zomiera po pôrode. Postava Jany je Henrym milovaná a na rozdiel od historických faktov milujúca zároveň; nekonfliktná, netúžiaca ovplyvňovať vysokú politiku, jednoducho spĺňajúca predstavu ideálnej Henryho manželky...

Trocha ma prekvapila malá, zrejme účelová nepresnosť týkajúca sa postavy mladšej sestry Henryho, Margaréty. Margaréta sa nikdy nevydala do Portugalska, bola Škótskou kráľovnou a mala viacero manželov. Ďalšia zo sestier Henryho, Mária, bola Francúzskou kráľovnou a manželkou Ľudovíta XII. Po jeho smrti sa tajne vydala za Charlesa Brandona, grófa zo Safolku. Osudy týchto dvoch žien tvorcovia zrejme účelovo spojili do jednej postavy, čo nijako neovplyvnilo výsledný efekt, resp. myšlienku seriálu.

V rozpore so skutočnosťou je tiež výzor Henryho vo vyššom veku, kedy trpel výraznou nadváhou. Táto neskutočnosť však seriálu viac pridáva, než by mu škodila. Výprava je totiž šitá na mieru súčasného diváka a jej zámerom je udržať si ho do konca štvrtej série.

Pre laika je seriál výborným náhľadom do histórie stredovekej (resp. ranonovovekej) spoločnosti, k čomu napomohla do detailov dotiahnutá dramaturgia a dobový scenár  Michaela Hirsta, ktorý má na konte viacero scenárov historických filmov – Kráľovná Alžbeta, Mladý Casanova, Kráľovná Alžbeta: Zlatý vek ... Režiséri vyšli z tohto seriálu so cťou.