Deníček (1)
Začiatok - Milana Hurtíka
Hodiny čo išli tak krásne pomaly
.
Neviem ako sa dnes míňajú v obchodoch hodinky. Na rukách ich vidieť málokomu. Možno niektorým z honoru tie drahšie ako okrasu. Bežný človek ich ani nepotrebuje . Tikot posúvajúcich sa ručičiek , nahradili chladné a nemé číslice displejov na mobiloch. Tie naskakujúce čísla medzi vyzváňaním a potvrdzovaním si vzájomnej existencie bez fyzického dotyku čas nezastaviteľne ženú dopredu. Aby nás oklamali. Aby nás ustavične tlačili dopredu . Kamsi. Za čímsi , čo sa znovu a znovu nakoniec premení v nič. Cestu tam. Na krátke okamihy radosti a chvíle smútku Na , čas čakania a čas sklamania. Ráno a večer. Pondelok a zase piatok. Piatok a opäť pondelok. Áno, čas vyhráva. To nedefinovateľné absolútne čosi, čo už nemožno oklamať . Iba vtedy. Vtedy na začiatku sa mi čas zdal nekonečný . Vo svojej detskej bezstarostnosti som ani netušil že sa nezastaviteľne začal počítať. Že je ukrytý vo svetle čo sa v rannom tichu vkrádalo do nášho dvora kde som dlhé minúty dokázal pozorovať let neúnavných lastovičiek. V dráhe slnka ktoré sa mi cez farebné sklíčko javilo ako veľký žiariaci pomaranč čo sa nehýbe z miesta . V priestore čo ma obklopoval a nemal hraníc. Pretože keď som naštartoval svoj detský bicykel a za výdatného ústneho rachotu motora prebehol na koniec ulice , patril mi celý šíri svet. Bol to môj svet. A hodiny v ňom išli ešte tak krásne pomaly......