Martinius

suhlasim s mnohymi pritomnymi. major zeman moze byt miestami kvalitne natocena detektivka (ano, videl som vsetky diely niekolkokrat), je vsak moralnym dnom. za diel studna mu mozno patria aj 4 hviezdicky, za propagaciu STB, alibizaciu komunistickeho teroru a silno manipulativne ideologicke az stalinisticke ladenie (neustaly hon na nenavideneho triedneho nepriatela, prekrucanie dejin i faktov) vsak serial patri do studne najhlbsieho odpadu - na same dno kinematografickych dejin, za zneuzitie filmu organizovanymi vrahmi. lenni riefenstahl lässt grüssen!

detsky dobrodruzny serial ako sa patri, vzdy som dychtivo cakal, kedy pojde na ORF dalsi diel :) mimochodom hlavnymi produkcnymi krajinami boli nemecko a rakusko, takze nemecky titul by bol korektnejsi... titulna hudba: karel svoboda.

werner herzog sa podujal na odvazny projekt narocneho dobrodruzneho filmu, do ktoreho zatiahol kvalitneho herca, vo forme klausa kinskeho, velku vypravu a tocil na tazko pristupnych miestach v amazonskom pralese. nevysli mu vsak peniaze (polovicu rozpoctu pohltil kinski), takze bol odsudeny na stalu improvizaciu, co aj vo filme silno citit - zavana amaterizmom. nakrucanie bolo poznacene neustalymi prekazkami a problemami (podnebie, nahly priliv znicil cast vybavy a rekvizit, scenar na kolene), medzi hercami (vlastne nehercami, nakolko herzog angazoval len malo ozajstnych hercov, co je na filme tiez vidno) sa sirila nervozita a "blba nalada". herzog si tak z filmovacky urobil svoju vlastnu expediciu a namiesto dobrodruzneho filmu tak vznikol skor akysi dokument vo volnom style po stopach znameho spanielskeho conquistadora aguirreho. navyse sa najvacsim problemom stal kinski sam - bol so vsetkym nespokojny, beznaladovy, odmietal spolupracovat a vyvolaval neustale hadky a sarvatky. dokonca sa chcel zbalit a odist, naco mu herzog pohrozil zastrelenim. kinskeho herecky vykon je v tomto filme patricne katastrofalny. pozostava z nepricetneho pohladu a neustaleho kymacania sa z boka na bok. kinski zdaleka nehra agresovneho hyperaktivneho aguirreho, ale iba klausa kinskeho, rozmarneho manicko-depresivneho sialenca. cely film zachranuje hudobny podmaz, bezvychodiskova atmosfera do zahuby sa rutiacej expedicie a originalita celeho deja, ktora vzisla z nedobrovolneho dobrodruzstva filmoveho stabu a ktoru herzog nezamerne vyuzil v svoj prospech. aguirre je vzacny skor ako prirodopisny dobovy dokument, simulujuci niekdajsie historicke udalosti - nieco na sposob expedicii thora heyerdahla, len napriec juznou amerikou.

na tomto som vyrastal, dospieval i prechadzal zivotom... je pozehnanim mat tento koncert pred mrtvym publikom z davnych dob na klasickej VHS-ke v povodne verzii, ktora nebola sprznena formou najnovsieho director´s cutu. hudba pri kulise zaslych vekov s tichou az pietnou pritomnostou obyvatelov mesta naveky spiacich pod pokrievkou vezuvskeho popola. je priam fascinujuce, ake nadcasove veldielo sa tymto kapele spolocne s televiznym stabom vydarilo. hudba presakujuca epochami i hviezdnymi priestormi rezonuje medzi ruinami antickeho mesta. medzi jeho stlpami, murmi, sochami, klenbami, dlazdicami, freskami... je tam samozrejma a vsadepritomna rovnako ako duch mrtvych pompejcanov. preto to nedokazem pozerat len tak a hocikedy. a nedokazem to pozerat bez toho, aby mi pritom nebehal mraz po chrbte...

sydney pollack sa rozhodol pliest z h... - nazvime to vsak uctivejsie - varit zo sekery polievku. vysledkom sa stala roztahana socialna drama so skvelymi hereckymi vykonmi, ktorej vsak v zavere zlyhal dramaticky obluk. ucelom prilis unahleneho coup de grâce bolo mozno pomoct film narychlo a posobivo ukoncit, namiesto toho sa kobercom trhlo pod celou jeho snahou o psychologicky vieryhodny profil postav i stavbu deja. smutne tiez byva, ked sa niektore dielo zneuzije na ideologicke ucely. film sice ziskal niekolko prestiznych vyznamenani (oskara pre giga younga za herca vo vedlajsej ulohe), cenami a potleskom ale nesetrili ani sudruhovia v kremli, ktori mu pridelili nezanedbatelnu rolu vo svojej propagande.

alphaville sa da s kludom oznacit za priekopnicke dielo postmoderneho umenia (zazivajuceho svoj rozmach v kinematografii v sesdesiatych rokoch vo forme zanru, ktory nazyvame alternativny film). a to aj napriek skutocnosti, ze v nom mozeme objavit naznaky dejovej linie a dokonca aj happy end. americky veteran z guadalcanalu navstivi futuristicke mesto alphaville (aky pekny anachronizmus), kde zije ludstvo bez citov, lasky ci kultury, ovladane akymsi vsemocnym a vseveducim pocitacom. pocitac alpha 60 neustale krmi svojich poddanych nejakou abstraktnou zivotnou filozofiou a oddovodnuje svoj absolutizmus vysoko intelektualnymi argumentami, ktorym nerozumie ani on sam. vo francuzskom originale dokonca hlasom pripominajucim nejakeho potravinoveho hygienika kratko pred infarktom, ktoremu prave zabehol vyvar zo slimakov. alphaville si vdaka zlemu osvetleniu nepravom robi narok na film noir, nenavodzuje ziadnu atmosferu, interiery parizskych predmesti posobia lacno, klubovo a uz vobec nie futuristicky. film je popretkavany spletou uplne nezmyselnych iracionalnych scen nijako nesuvisiacich s pribehom a divak sa nimi doslova pretrpi az ku koncu. ked chcete zabit jeden a pol hodiny vasho zivota, upierajte radsej zrak na presypacie hodiny, co je z hladiska kulturneho zazitku podstatne obohacujucejsie ako dojem z alphaville. tym, ze je nieco stare, rebelantsky nemainstreamove a z dovodu plesnivenia obsahu 8mm kotuca vnimane ako klasika, automaticky neznamena, ze je to aj dobre. sugescia kvality okolo tohto filmu je podstatne sofistikovanejsia ako film samotny...

tiez mi tento serial nesadol. iritoval ma od detstva.

klystyr pro pani baronku?

vyborna adaptacia genialnej orwellovej kniznej predlohy, z ktorej je zrejme, ze komunisti su svine. aj ked ester kocickova sa za toto prirovnanie sviniam ospravedlnila... :)