rbrandt183

Zobrazovaná krutosť tohto filmu je dotiahnutá až do krajnosti, boli chvíle, keď som sa nemohol dívať a to znižuje celkové hodnotenie. Na druhej strane sú momenty násilia umelecky spracované: poloha kamery pri úderoch na tvár diváka stavia do role samotného agresora alebo potlačené výkriky obete mu zabránia odvrátit zrak okamžite. Netreba zabúdať na maskérov, tiež odviedli dobrú prácu.

Na rozdiel od našich končín, v Turecku ide o známy a veľmi oceňovaný film, hlavne vďaka Tülin Özen hrajúcu rolu Zeynep. Dlhé statické zábery a extrémne pomalé tempo naznačujú, že nezáleží až tak na deji ako na postavách a ich vzťahoch. Je to vyslovene akademický počin, keď diváka viac ako čas prežitý sledovaním filmu pobaví rozjímanie nad skrytým významom po jeho skončení. Každopádne, nepozerať ak máte chuť na niečo veselé alebo akčné.

Neprišlo mi to moc romantické a vtipné už vôbec nie. Réžia na úrovni prvého ročníka filmovej akadémie, scenár slabý až hrôza. Takže celé zle, tento film si nezasluhuje žiadnu pozornosť. No, teda okrem jednej scény, kde si toho Ornella celkom dosť odložila. Prečo by to ale robila, ak by sama tomuto projektu neverila? Niečo na ňom predsa muselo byť...

Film dvoch extrémov: skvelá výtvarná stránka proti, žiaľ, bezduchému príbehu. Stojí za to dať mu šancu, snáď to niekoho očarí viac než mňa.

Celé to bolo taký podivný mix prírodných záberov z Antarktídy, koncertných scén z vystúpení známych britských kapiel a momentov zbližovania sa ústrednej dvojice. Ako experiment zaujímavé, len tá romantika začala postupne nudiť až otravovať.

Hlavná dvojica mi prišla sympatická, v tom problém nebol. Na druhej strane, je možné, aby diváka zaujalo alebo nejako inšpirovalo náhodné rande dvoch ľudí, ktoré zhodou okolností vychádza? Mňa teda nie, ale s plynúcim časom to bolo stále lepšie. (Inak viac bodov by to odo mňa nedostalo ani keby šlo o zbližovanie Vincenta Galla a Christiny Ricci niekde v prostredí industriálneho Seattlu)

Film pomalým tempom zobrazuje detaily života osamelého partyzána, ktoré sú pre neho dôležité: pestovanie zemiakov, hojenie rán, napilovanie stožiara elektrického vedenia. Miesto dialógov (spoločné mlčanie zotrvá i s priaznivcami) je počuť len rôzne zvuky súvisiace s činnosťou, prípadne nastáva úplne ticho. Prevažujú statické zábery, prípadne veľmi pomalý pohyb kamery a autorom určite záležalo na výtvarnej stránke. Asi neexistuje mnoho dôvodov, prečo si pustiť práve tento zvláštny film. Tým mojím bola zvedavosť - mladý režisér dostal príležitosť v rámci projektu Venice 70 Future Reloaded.

V skutočnosti ide o zbierku troch poviedok: "Ne salji mi pisma" - Goran Gajic; "Do izvora dva putica" - Zoran Pezo; "Nije sve u ljubavi (ima nesto i u lovi)" - Vladimir Slavica; z ktorých každá má svoju mladícku garážovú atmosféru, no miestami skĺzava až k nepríjemnej naivite a trápnosti. Jednotlivé príbehy uvádza podivný hudobník Dušan Kojić ako Zeleni zub. Po hudobnej stránke to nebolo vôbec zlé. Naviac, všetky dievčenské postavy mi prišli dosť sympatické.

Ide o kompiláciu 20 krátkych filmov od 19 prevažne neznámych režisérov. Prístupom by sa dali rozdeliť na experimentálne a dejové/komediálne, pričom tie prvé sú minimálne o triedu lepšie a zaujímavejšie než tie druhé. Ako to celkovo súviselo s Dánskom alebo s hlavným motívom "Danish girls show everything" mi uniklo, asi tým, že som tam nikdy nebol, ale to nevadí. Za každý príspevkom nasleduje ešte kratšia čierno-biela scéna z nejakého archívneho filmu (?). Úplný zoznam: "Danting" - David Blair, "Meditation" - Susanna Edwards, "Mine Ting" - Franz Ernst, "Berlin Retur" - Gusztav Hamos, "Mig" - Marc J. Hawker, "Why Don't We" - Jaime Humberto Hermosillo, "Lette Gevandter" - Mani Kaul, "Rytme" - Mika Kaurismäki, "Drøm" - Dušan Makavejev, "Æbleflæsk" - Lars Norgaard, "Centrum"- Steen Møller Rasmussen, "Lykke" - Ane Mette Ruge, "Verjet" - A.M. Ruge & Jacob F. Schokking, "Min Far" - Jacob F. Schokking, "Arkæologi" - Morten Skalerud, "Casting" - Monika Treut, "Libet in 6 Trin" - Vibeke Vogel, "Tobak" - Anne Regitze Wirel, "Peeping" - Zhang Yuan, "Forverthinger" - Krzysztof Zanussi.

Príbeh o tom, ako dospievajúca Lone hľadá svoje citové istoty a permanentne uniká od problémov s tým spojených (z internátu; od náhradnej rodiny; pred políciou; z hippie komunity). Čierno-biely film natočený prenosnou ručnou kamerou zameraný prevažne na tváre hercov, z ktorých vyniká práve sympatická hlavná predstaviteľka (jej herecká kariéra skončila po pár rokoch). Dialógy sú dlhé a striedajú sa so skvele zvolenými hudobnými prechodmi. Finálna naturistická scéna šokovala, hlavne v kontraste s nevinným obsahom celého filmu predtým. V dánskej filmografii je celkom významný a patrí údajne k prvým vrámci sociálno-realistického žánru. Hodnotenie 3* je určite prísne, dali by sa dať i 4*.