Melies

27 / 10 Sto hviezdičiek! Nie, tisíc!! Juchú Bong je jednoducho génius. Skrz ľudskú malichernosť a neúctu k prírode vyleje do rieky Han zaprášený formaldehyd... a to sme len v druhej minúte! Autorova originalita nemá konca kraja, stúpa turborýchlosťou do nedosažných výšok a búra stropy a zabehané konvencie. Príšera (spoiler) je vlastne mutant! Neuveriteľné. Kto však čaká súboj s armádou a guľometmi, odíde sklamaný. Bong na to ide rafinovanejšie a pálčivý eko-problém kopí na plecia bežnej kórejskej rodiny: Gang-duo má nedostatok proteínov. Ospalý a zabrzdený sa potĺka životom a symbolicky kradne nohy chobotniciam (pre nechápavých: noha = krok = chôdza = chodník = cesta = dospievanie). A vlak plný nápadov sa rúti ďalej. Na scénu prichádza príšera, pomyselný to bič na konzumnú kapitalistickú spoločnosť. Vo svojej podstate nám nastavuje zrkladlo - mi žereme, ona žere. Bong nás nešetrí ani minútu, je aktuálny a svieži. Vtáčia chrípka, vírus, vládne sprisahanie, človek normálne nestíha; politická a žánrová nekorektnosť dosahuje priam biblických rozmerov. Zdrvujúce finále je potom niečo medzi Godzillou a Karate Kidom. Znepokojivý snímok (ticho) :-D Nie, vážne, je to strašná chujovina.

9 / 10 Fascinujúci pohľad za oponu, kde tajomné šedé eminencie filmu cvak-cvak-cvakajú ilúziu z ilúzie, vševidúcim okom hľadajú kontinuitu v chaose a príbeh v hluku, udávajú rytmus a smer. Šperkári. Strih je remeslo v tom najpoctivejšom slova zmysle a Cutting Edge ho pred vami poobracia vo všetkých (historických, technických, i čisto autorských) polohách. A to celé vo vyberanej spoločnosti a s plejádou žánrovo pestrých ukážok. Jednoducho, výnimočný dokument, ktorý, pevne verím, zaujme tak bežného, ako i trochu hĺbavejšieho diváka. ((poznámka bokom: vyššie spomínané ukážky sú, pochopiteľne, sem-tam spoileroidné, napr. Easy Rider (brutálne), Brazil, Schindler’s List, Titanic, Bonnie and Clyde (zatváral som oči, ale počul som), Reservoir Dogs, alebo Cold Mountain; na druhej strane, zaregistroval som tu kopec zaujímavých, no pre mňa doposiaľ neznámych filmov, čiže je to tak päťdesiat na päťdesiat, napr. Places In the Heart (silno), Grand Canyon, The Pledge (asi koniec), Home for Holidays, Lenny (koniec, naostro), či vtipne vyzerajúci Election))

10 / 10 Zrejme vyššia moc ma odpinpongovala rovno do doby, ktorej hrubá skica sa mi už dlhšiu dobu zjavuje v približne trojminutových intervaloch, pousmiala sa nado mnou a taktne ma poopravila. Úprimne, no nemilosrdne, ako by povedala jedna skrz Cameronov oprášený polodenníček žijúca a dýchajúca postava. Áno, tušíte správne, film Almost Famous bol božskou manou, pokrmom, ktorý som si vychutnával aj napriek neskorej nočnej hodine a vôbec som nemal strach z kalórií - skôr z faktu, či sa z toho úderu vôbec spamätám.

10 / 10 Štvrtý diel Ramba ma totálne zničil, vyžmýkal až na dreň, rozkrájal, rozdrvil a odhodil. Überfilmový zážitok, proste hárdkor.

10 / 10 Priznám sa, existujú mnohé detektívne seriály, ktoré si vážim, no nikdy som im tak celkom neprišiel na chuť - patril medzi ne aj Columbo. Tento diel ma však definitívne vyviedol z omylu a ukázal mi, že stačí polhodinku počkať a zručne spísaná zápletka (za pomoci snáď až príliš skromnej réžie) ma môže dokonale pochytiť - príbeh írskeho básnika, bohéma z povolania, je impozantný sám o sebe, no keď si k tomu pripočítate vraždu, ktorá je viac pochopiteľná ako trestuhodná, výsledkom bude dekadentne-humorný filmový zážitok. Že nie? No na to by som sa pozrel... a zas a zas a zas... :o) PS: Obsahu tu na ČSFD by som príliš neveril - nie je zle napísaný, práve naopak, ale tomuto dielu viac svedčí prázdna hlava a čistý úsudok. Mnohé jeho momenty vyniknú o to silnejšie. Ostatne, to platí snáď pre všetky filmy bez výnimky, nie je tak?

9 / 10 Prehrabávajúc sa tou kopou emócií a dojmov, ktoré sa mi po vzhliadnutí Gondryho filmovej meditácie nad všetkým a ničím usadili v hlave ako zlaté mince na dne studne, premýšľam, či je vôbec možné toto nevšedné dielko pojať inak ako pocitovo a výsostne subjektívne. Má vôbec zmysel sa pokúšať o akési grafomanské rozjímanie nad jeho významom, alebo to mám radšej zapichnúť hneď tu a teraz, zamávať bielou vlajkou a priznať si recenzentskú porážku? Aby sme sa rozumeli, o La science des rêves, ako znie ľubozvučný francúzsky názov, sa dajú písať dlhočizné state, ba i celé knihy, v ktorých by vyštudovaný teoretici, vysedávajúc v pološere malomešiackych kaviarničiek, dookola rozpitvávali jednotlivé filmové i nefilmové prvky ich nového "objektu skúmania" (a že ich je!), ale nebolo by to na nič dobré. Veď aký by už malo zmysel čítať si nejaké z prsta vycucané závery, keď stačí načrieť do tohto vriaceho kotla plného originálnych, i keď občas samoúčelných, vizuálnych a dejových nápadov a vychutnať si jeho obsah až do dna. Ak sa teraz pýtate, čo vás to vlastne čaká, vedzte, že Gondry vám priamo pred vašimi neveriacimi očami vyskloňuje slovo sen vo všetkých časoch a pádoch a so všetkým, čo k tomu patrí - od čisto pudovej túžby po pohlavnom zblížení so šarmantnou kolegyňou cez trápne bľabotanie v troch cudzích jazykoch až po oslobodzujúcu cestu na ošumelom poníkovi - a je len a len na vás, či pristúpite na jeho pravidlá a necháte sa unášať mohutným prílivom autorovej kreativity a detsky úprimnej hravosti, alebo sa zatnete a nepovolíte. Iná cesta, bohužiaľ, neexistuje. Anarchy in celophane! PS: Ak existuje komentár, ktorý ani zďaleka nevystihuje môj presný, tentoraz dokonale zmätený názor o filme, tak ste ho práve dočítali.

9 / 10 Je tomu už zopár dní, čo svetom preletela správa, že jeden z najaktívnejších, najznámejších a divácky najobľúbenejších popularizátorov a ochrancov prírody je mŕtvy, ale tá nepríjemná zmes smútku a hnevu mnou aj naďalej preteká ako jed. Priznám sa, Steve Irwin mal od počiatku moje veľké sympatie, miloval som ten entuziazmus a zápal, ktorý sa zrkadlil v jeho usmiatej tvári vždy, keď mohol pred svojimi divákmi odhaliť ďalšiu z krás prírody a živočíšnej ríše. Nikdy som si však neuvedomil, ako veľmi potrebujem vedieť, že ešte aj dnes, v dobe nekonečných bojov o moc, vplyv a peniaze, v dobe, kedy sa viac ako veľkosť charakteru cení veľkosť bankového konta, existuje človek spájajúci v sebe odvahu, múdrosť, vôľu a silu niečo dokázať - všetky vlastnosti, ktoré som si vážil a ctil ako malý chlapec. Aj preto je krutou iróniou osudu, že až jeho smrť kdesi uprostred chladného a mĺkveho oceánu mi opäť pripomenula, čo je v živote skutočne dôležité: pocit, že ho žijete naplno, že každý váš nádych a výdych je ďakovnou rečou za možnosť okúsiť všetky jeho skryté krásy, pocit, že svojim konaním vtláčate svoju pečať do plynutia histórie, nie však zbraňami a úradníckymi pečiatkami, ale rozumom a snahou niečo po sebe zanechať - niečo, kvôli čomu sa oplatí pretrpieť všetky tie momenty, kedy by sme to najradšej vzdali.

9 / 10 Futurama oplýva možno najlepšou, najbizarnejšou a hlavne najzábavnejšou partičkou figúrok, aká sa kedy blysla na televíznej obrazovke - a to či už ide o samotného Frya, detinskú naivku s veľkým srdcom, rozkošne zlomyseľného a sebeckého robota Bendera, alebo kraba Zoidberga, trpiaceho pažravkou a utkvelým pocitom menejcennosti. Všetky tieto postavičky s vervou prikladajú ruku / klepeto / železný pahýľ k dielu a výsledok ich snaženia, inteligentný, sarkastický a zábavný seriál, skutočne stojí zato. Zasadenie celého deja do ďalekej budúcnosti navyše poskytuje autorom netušený bojový arzenál vtipov a cynických komentárov, ktorý sa, prirodzene, neboja použiť a ktorým mnohokrát presne vystihnú našu súčasnú dobu. Problémom však je, že Futurama ani zďaleka neoplýva takým výbušným typom humoru, na aký sme zvyknutý z dnes už legendárnych Simpsonovcov, a tak človek z času na čas dostane pocit, že aj tých dvadsať minút je trochu priveľa (to platí hlavne pre druhú sériu). Nech je to ale ako chce, ešte stále ide o vynikajúci (pri všetkej skromnosti) kreslený počin, najmä pre staršie ročníky, pretože len tie naplno ocenia celé to nepreberné množstvo fórov a vtípkov, ktoré sú do nás ládované v priam konských dávkach. Samozrejme, nájde sa tu niečo aj pre citlivé detské ušká: Bite my shiny metal ass!

9 / 10 Pod navonok tuctovým a obnoseným hávom, do ktorého je Kid odetý a ktorý je tak typický pre všetky súčasné rodinné komédie z modernej továrne na sny, sa skrýva dojemný a dobrácky príbeh s veľkým srdcom - srdcom bijúcim na poplach pred ľahkovážnou stratou našich detských snov a ideálov, ktorým sme kedysi prisahali vernosť a ktoré dnes odhadzujeme ako zbytočný náklad. Áno, tento film možno nie je dokonalý po formálnej stránke, ale má dušu a myšlienku, akokoľvek silno páchnucu po snahe držať sa osvedčených postupov, ktorá ma rozplakala i rozosmiala a čo je hlavné - prinútila ma zamyslieť sa a poohliadnúť sa späť do minulosti. A tak keď budem takto o dvadsať rokov tápať v tme a premýšľať, kde sa len stala chyba, dúfam, že aj ja nájdem pred dverami červené lietadielko s mojim menom načarbaným na krídle.

10 / 10 Sfilmovaná seansa s režisérovou minulosťou je plná ťažko uchopiteľnej, no aj napriek tomu všetko prestupujúcej Felliniho poetiky - vnímate ju, počujete ju, cítite jej sladko-kyslú príchuť na jazyku, no predsa ju len ťažko racionálne identifikujete. Šibalsky sa totiž skrýva v spleti pestrofarebných obrazov osvetlených sparným talianskym slnkom, zalieza do hlbokých výstrihov miestnych konkubín, sedí za obedovým stolom v spoločnosti výbušných južanov, vznáša sa vo vzduchu plného babieho leta a kúdolov dymu z prvej cigarety. Amarcord, mozaika spomienok, v ktorých pozadí pozorný divák vždy natrafí na Felliniho tieň, možno nie je pre každého, no je dobré vedieť, že ak vás niekedy chytí splín a neprekonateľná túžba oblúkom sa vrátiť do bezstarostných detských čias, Fellini má pre vás vo svojom parníku passaggio a passato vždy jedno miesto voľné.