Aljak

Napriek silne podpriemernému hodnoteniu som neodolal a vzhľadom k zaujímavému popisu som sa do toho pustil. No ak mám pravdu povedať, akosi nerozumiem tým slabučkým hodnoteniam. Podľa mňa bol film zaujímavý, poetický, mierne kontroverzný, no napriek tomu určite pozoruhodný. Puto, ktoré vzniklo medzi vyzretou pani Annou a mladým zajkom Adrianom, bolo pekné a ich rozhovory ma bavili. No najviac zo všetkého ma upútali tie vnútorné monológy, ktoré film sprevádzali. Mimochodom, Sophie Rois to zahrala skvelo, až mi bolo ľúto, že sa film tak pozvoľna prekĺzal až k tomu nevýraznému záveru. Silné 3* (pretože si myslím, že tento film mal ešte na viac).

Zaujímavý film o ľudovom hnutí za slobodnú Indiu (Quit India Movement), ktoré bojovalo za ukončenie britskej nadvlády nad krajinou. V auguste 1942 to celé začalo prejavom Mahatmu Gandhího Do or Die. Tento film sa však sústreďuje na partizánske Congress Radio, ktoré sa dostalo do popredia vďaka mladým aktivistom so statočnou ženou menom Usha Mehta. Pozoruhodný film, ktorý síce pôsobí občas až prehnane nacionalisticky, ale celkom dobre vykresľuje vtedajšiu napätú atmosféru Indie. Výborné herecké výkony, aj celkový vizuál filmu. Sem tam trochu nelogickosť v niektorých krokoch partizánov, ale asi to tak malo byť... Určite sa oplatí vidieť. 4*

Keď si spomeniem aké super komédie kedysi vedeli točiť Francúzi... A teraz v posledných rokoch len kopa hnoja, medzi ktorou sa z času na čas nájde zopár vydarených kúskov. Tento film bol však totálny odpad. Od prihlúpleho scenára, cez absurdné afektované reakcie postáv, až po infantilné dialógy bez akéhokoľvek dôvtipu, no proste hrôza. Všetko samozrejme speje k "nečakanému" happyendu, ktorý prichádza v hodine dvanástej (len pár sekúnd pred zrážkou). Film bez akejkoľvek hodnoty, ktorý nie je ani komédia, ani dráma, hoci sa tak snažil tváriť - no v konečnom dôsledku to bol len bezcenný hnoj a strata času (keď to mám slušne povedať).

Pohľad do tragického roku 1994, kedy sa v Rwande odohrala brutálna genocída kmeňu Tutsi ozbrojenými extrémistami z kmeňu Hutu. Hoci sa film odohráva v susednom Burundi, teda v relatívnom zázemí tejto občianskej vojny, tak chápadlá konfliktu siahajú aj sem. Príbeh sledujeme očami detí, kamarátov, ale aj ich rodín, ktoré sú zmietané v náhlom chaose. Všetko sa razom zmení, a už nič nebude ako predtým. Napriek tejto náročnej a silnej téme, sfilmovaný príbeh Petit pays nebol až taký vynikajúci ako som pôvodne očakával. Nebolo to zlé, ale na môj vkus bolo všetko až príliš v úzadí a miestami som nechápal, prečo sa niektoré postavy správajú tak ako sa správali. Oveľa viac ma bavil Hotel Rwanda.

Typická teenage romantika, ktorá sa síce hrá na veľkú drámu, ale v podstate je to len ďalší film z plejády príbehov o šedej myške a egocentickom potetovanom machrovi. Šedá myška sa ocitne v novom neznámom prostredí, kde sa jej ujme jeden z najväčších gerojov na škole, a už ide všetko podľa klasického scenáru - namotávanie, prelomenie ľadov, láska bezhraničná, nevinné prerieknutie, precitnutie, a ako čerešnička na torte - romantické klišé vyznanie. Vizuál filmu bol síce pekný, aj šedá myška Josephine Langford pôsobila veľmi sympaticky, ale to na kvalitný film nestačí ani náhodou. Bolo by kruté dať tomu Odpad, ale úprimne, nemalo to od neho ďaleko...

Keď som videl to vysoké hodnotenie (78%) a lákavý popis, tak som sa celkom potešil. O to väčšia sklamanie to potom napokon pre mňa bolo. Prekvapený som jedine z toho, aké ódy tu ostatní v recenziách zanechali. Nič proti psychologicko-filozofickým monotónnym filmom, ale toto bola nehorázna nuda. Čakal by som, že prostredie tureckého rezortu a dovolenka otca s dospievajúcou dcérou prinesie nejakú sviežejšiu zápletku. Ale tu v podstate zápletka ani nebola, skôr to pôsobilo dosť lyricky a celé je to sústredné skôr na vnútorné emócie postáv. Na môj vkus to bolo až príliš komorné, a hlavne nudné... 1*

Keby to nebolo podľa skutočných udalostí, tak by som asi normálne pochyboval, že je také niečo vôbec možné. Ale zjavne áno. Trojici vojakov po zrútení ich bojového lietadla do mora zostal len gumený čln, niekoľko ťažko využiteľný predmetov, no predovšetkým to najdôležitejšie - Nádej! A tak dni ubiehali, nádej sa miestami už asi aj vytrácala, ale nič iné ako to im ani nezostávalo. Dúfal som, že to bude mať trochu väčší psychologický rozmer a konverzácie medzi týmito tromi mužmi budú aj o čosi zaujímavejšie, ale čo sa dá robiť. V podstate celú dobu človek len čaká či sa im zachrániť podarí alebo ich osud skončí vo vodách Pacifiku.

Ach jaj, ako môže toto ešte niekoho seriózne baviť? Však tie akčné filmy sú dokola a dokola o tom istom. Akurát postavy sa menia, a aj zápletka býva občas originálna, ale vo svojej podstate je to aj tak stále to isté v nekonečných obmenách. Dúfal som, že aspoň v indickom podaní to nebude taká klišé schéma, ale bohužiaľ. Začiatok ma bavil, ale akonáhle nabehli do filmu tvrdí gangsteri a väčšina scén bolo vyplnených súbojmi a streľbou, tak už išiel môj záujem dole vodou. Keby to aspoň pôsobilo aspoň trochu realisticky, ale na tieto absurdne prehnané vizuálne efekty som priam alergický. Takže toto veru nie je pre mňa. 1* za snubný začiatok a zopár zábavných scénok.

Pekné, optimistické a plné energie. Film formálne pozostával z troch príbehov, ktoré sa o sebe naozaj jemne obtrú (škoda, že nie aj viac). Každý z príbehov spája hudba obľúbeného thajského kráľa Ramu IX., ktorému chceli pôvodne film venovať na oslavu narodenín, bohužiaľ kráľ zomrel necelé 2 mesiace pred svojimi 89.narodeninami, a tak mu tvorcovia týmto filmom napokon vzdali hold v úctivej spomienke. Každý z troch príbehov bol žánrovo iný, a teda aj kvalitou. Najviac sa mi páčil ten prvý, ktorý mal v sebe charizmu a príjemný dôvtip. Druhý bol dosť smutný, no zároveň optimistický. A ten tretí ma potešil fakt príjemnou energickou hudbou. Veď posúďte sami: https://www.youtube.com/watch?v=-ZoRz7bkd_Q

Aj keď je filmov o šikane už relatívne dosť, stále je táto téma bohatou studnicou pre filmové spracovanie, ktoré má neustále čo povedať. A Girl Like Her má zaujímavú kompozíciu prostredníctvom found footage a viacerými retrospektívami, ktoré rozhodne ťahajú film výrazne vpred. Spracovanie témy je silné a plné emócií, hoci je pre mňa nepochopiteľné, že by tá Avery bola až taká krutá a ani po tej samovražde by jej to neprišlo ihneď ani trochu ľúto. No ešte väčšia záhada je pre mňa to, prečo sa Jessica takto odrovnala, keď s Brianom natočili celú spleť dôkazov, ktoré mohli šikanu okamžite ukončiť... Práve tieto otázky vo mne akosi utlmili celkový dojem na výsledné 3*