Režie:
Alberto LattuadaKamera:
Danilo DesideriHudba:
Fred BongustoHrají:
Anthony Franciosa, Virna Lisi, Renato Salvatori, Barbara De Rossi, Riccardo Garrone, Antonio Cantafora, Clio Goldsmith, Corrado Olmi, Mario Maranzana (více)Recenze (2)
Protřelá zpěvačka se spolu se zakřiknutou vesničankou vydají dobývat svět.(max.50%) ()
La Cicala predstavuje príbeh Wilmy – kabaretnej speváčky, ktorá sa snaží opäť dostať na vrchol. Pridáva sa k nej mladšia čašníčka s prezývkou "Cicala", ktorá Wilmu považuje za veľkú umelkyňu a nekriticky k nej vzhliada. Nasleduje scéna sobáša Wilmy a Annibala – majiteľa hotela a baru s početnou klientelou kamionistov. Zlom nastáva, keď Wilma do hotela nasťahuje svoju 17-ročnú dcéru. La Cicala má od začiatku našliapnuté na ľahkú košilatú taliansku komédiu, no postupne začnú do deja prenikať dramatické momenty a celý výraz filmu sa odrazu zmení. Kontrast počiatočnej košilatosti (ktorá je počas filmu podporovaná samoúčelnými scénami ťažiacimi primárne z fyzickej krásy Clio Goldsmith a Barbary de Rossi) a pokusu o drámu je jedným z najväčších problémov filmu. La Cicala má ambíciu byť serióznou drámou – obsahuje motívy ako vyrovnávanie sa s kariérnym úpadkom a s tým spojenou túžbou po svetskej sláve, problematický vzťah matky a dcéry, zločin z vášne či nekritický obdiv k mentorovi, no spôsob narácie a celkový vývin postáv tomuto cieľu nezodpovedajú. Navyše, na to, že sa jedná o film zo začiatku osemdesiatych rokov, je estetika záberu akoby stále zaseknutá v disco dobe sedemdesiatok, s čím súvisí aj otravná filmová hudba s ťažiskom na synťákoch a šlágrovitá ústredná filmová pieseň. Ďalším problémom scenára je neustále vracanie sa k tematike sexu, ktorá sa neobjavuje ani tak často vizuálne, ako skôr verbálne – je evidentné, že dialógy tohto typu mali šokovať konzervatívneho diváka. La Cicala je film, ktorý do istej miery pracuje s estetikou B-čkových sexploitačných filmov a snímkou, na ktorú sa zabudlo právom... ()