Japonsko

Existenčný snímok o láske, smrti a o hľadaní akéhosi útočiska. Bez rozdielu či hlavný hrdina zostane v meste, alebo sa vyberie do dediny, stretáva sa s ľudskou vypočítavosťou a tragédiami na každom kroku. Reygadas využíva vnútrozáberový strih, ukazuje nám všetko okolo v akejsi predzvesti pokoja, ktorá je narušovaná príchodmi ľudí a ich drobnými motiváciami. Vzťah medzi hlavným hrdinom a starou domácou je veľmi umne odprezentovaný v ťažkopádnej erotickosti ( ktorá len evokuje vnútorný stav hrdinu) Reygadas využíva prostredie na maximum a holduje si v malých tragédiach, ktoré nadobúdajú v jeho svete širší a komplexnejší význam. Japón je zaujímavým filmom, pomerne netradičným, a v rámci svojej meditatívnosti aj surovým. Dokumentaristické postupy považujem za príjemné ozvláštnenie. (17.09.2016)

Mladý mexičan Carlos Reygadas natočil v medzinárodnej koprodukcii výnimočný existencionalistický debut. Pomaly plynúci príbeh muža stredných rokov unaveného žitím, ktorý prichádza do hôr uprostred Mexika a ubytuje sa u tam žijúcej 90. ročnej starenky, aby skoncoval so životom. Film plynie v nevysloviteľných a predsa zjavených tajomstvách predsmrtných meditácií ticha prírody. Pomalé plynutie oživujú naturalistické šokizmy (pokus o vopred dohodnutú súlož so starenkou) a súboj starenky s rodinnými dedinskými buranmi o dom. Nevšedná obrazová stránka, úsporné dialógy a posmutnelá poetická nálada. Japón je ale príliš svojbytné dielo, nepodobajúce sa na nič, čo by eventuálne mohlo pripomenúť pocitové ladenie filmov buď Tarkovského alebo iných svetových artových režisérov. V popredí stojí zjavné odkázanie na krásu a duchovnú bohatosť zanikajúceho sveta prírody v kontraste s vnútorne prázdnym konzumerizmom mestských aglomerácií, ktorý nahlodáva aj doteraz fungujúce vidiecke komunity. Použitie nehercov zapadá do celkovej koncepcie diela a zvolenie presne zapadajúcich typov je obdivuhodné. Nevyslovené posolstvo a zjavná vnútorná sila filmu - smutnokrásneho zjavenia života uprostred pustatiny duše okoralej cynizmom mesta - pôsobí veľmi intenzívne aj niekoľko rokov po jeho vychutnaní si na plátne kina. (21.09.2005)

Cirociry art, zase sa vo mne prebudil filmovy basnik, ktory miluje filmy Tarkovskeho, Bunuela, Bergmana, alebo Antonioniho. rtovy hnedopich. Nadherna vec, smutna, depresivna, nadherne hory uprostred mexika, pomaly plynuce genialne natocene scenerie ... nadhera. PS : len aby to nevidel verbal : 98 % (14.10.2017)

Musím sa priznať, že pôvodne ma na tomto filme prvý krát zaujal názov, ktorý sa priam vynímal v programe Artfilmu. Jeho zmysel my ale aj na konci stále zostal nejasný. Bezprostredný bol však neobvyklý filmový zážitok. Reygadas nerozpráva príbeh muža pripravujúceho sa na smrť v bohom zabudnutej vyprahnutej rokline obvyklými cestičkami sentimentu a rozjímania nad zmyslom života. Necháva putovať hrdinu maliara bez inšpirácie a životnej energie, ktorý sa prostredníctvom ho obklopujúceho rozkladu, bezútešnosti a tragického osudu svojej staručkej hostiteľky konfrontuje so svojimi démonmi. V prekrásnom cinemascope i toto prostredie má svoje nezabudnuteľné čaro. Viacerých možno odradí občas otravujúca pomalosť a monotónnosť, či veľmi neortodoxné prebúdzanie hrdinovej sexuality v ústery starenky, ktorá sa oňho stará a vyvrcholenie v samotnom sexuálnom akte, ktorý ale nepredstavoval akt vášne či túžby ale skôr symbolizoval kryštalizáciu premeny o samovražde uvažujúcej mysle. A nakoniec nemôžem nespomenúť poslednú scénu, ktorá sa svojou jedinečnosťou a prepracovanosťou blížila k dokonalosti Tarkovskeho. (06.07.2008)

Pořád ještě z mého požitku z filmu vyráží scéna zpívajícího dělníka (a možná těch dělníků obecně), která na mě působí, že ji tvůrci natočili náhodou a pak jim bylo líto ji do filmu nedat a tak nějak tam vůbec nepatří. Až se tato scéna s odstupem času v mé představě o filmu tak nějak rozpustí, nebo si to rozmyslím a řeknu si, že tam vlastně měla svůj význam, tak hodnocení ještě zvednu. (16.03.2010)