Naisu no mori: The First Contact

Na Japoncov a ich televízne úlety sme si už mohli zvyknúť, no toto ide v absurdnosti až na maximum. Na niektoré scénky som len nechápavo hľadel, iné dali mojej bránici pekne zabrať, no boli aj také, ktoré chytili za srdce (napr. Takefumiho sen). Síce mi vadila tá prehnaná dĺžka (a to som film ešte pozeral v noci), no ak sa nad ňu človek povznesie... Bonusom sú samozrejme krásne japonské herečky. (24.07.2012)

K tomu se dá přiřadit jen jedno multi slovo : WTF?! (10.09.2011)

made in Japan absurdistan number 1. niektore vtipy su robene asi len pre japoncov a my ich nepochopime. najvacsi zmysel z danych pribehov bol ten kde zeny rozpravali pribehy bez pointy. takze si domyslite :P napriek tomuto vsetkemu sa to pozerat da (mozno je to lepsie ked si pritom nieco zapalite a pochopite podstatu veci), su tam krasne japonky a mnozstvo wtf momentov. (25.12.2012)

Surrealismus je vždycky pro sledujícího trochu složitý, stejně jako každé jiné abstraktní umění. Můžete si říct, že to pro vás asi úplně nebude, ale ke shlédnutí by vás mohlo nalákat to, že si z toho můžete vzít jen tu komediální stránku a zbytek brát jen jako divnej film, který pobaví svou formou a po jeho shlédnutí si říct "ti japonci jsou ale stejně blázni", protože vynechat ho, by byla chyba. Nemusíte se bát, na začátku vás to hned nehodí do prapodivnosti, ale postupně vám představí začátky několika povídek, nebo spíš vyjádření, ze kterých je film složen a které v průběhu filmu střídavě pokračují a narozdíl od uměleckých filmů, je to pojaté humorně, takže si nebudete připadat jako člověk, co měl něco pochopit, ale nestalo se tak a hlavně, nebude se nudit. (11.09.2022)

Prvé prirovnanie, ktoré mi v prípade tohto filmu napadlo, bol "japonský Monty Python" (a jo, ako pozerám, nie som jediný, komu táto asociácia prišla na um). "Japonský" v tomto prípade samozrejme neznamená iba zmena prostredia a reálií, znamená to, že tento film je absurdný, humorný a na hlavu postavený silne špecifickým, japonským spôsobom. Nesúhlasím so sprievodným textom "Žádný příběh, žádná struktura a už vůbec žádná myšlenka", pri pozornom sledovaní jednotlivé časti spolu súvisia, naväzujú na seba, dávajú dokopy akúsi logickú sieť udalostí a akýsi naznačený príbeh, či viac paralelných príbehov spolu súvisiacich. Film je štruktúrovaný ako "mixtape", jednotlivé "scénky" sú oddelené čímsi čo by mohlo byť prepínanie medzi televíznymi kanálmi, pričom samé majú formu televíznych seriálov, relácií, skečov, a poniektoré sa tam aj opakujú (napríklad "guitar brother" sa tam stihol zjaviť zhruba päťkrát). Napriek všetkej absurdite a humoru ktorý občas od "ujetosti" prechádza k čiernote, celkový výsledok je nezriedka svojim spôsobom miestami veľmi silný a emotívny, hlavne v tých fantazijnejších sekvenciách (tanec na pláži, mixovanie hudby v lese). Ináč film stojí hlavne na dialógoch, občasných gagoch, na viac či menej zdanlivej totálnej nezmyselnosti jednotlivých scénok, ich skrytej náväznosti. Treba dodať, že absurdita a "ujetosť" v tomto filme je tentokrát obzvlášť ťažkého kalibru a pritom po väčšinu filmu úplne prirodzene pôsobiaca a nenásilná, a to aj v prípade tých nechutnejších scénok, ktorých tam je pomerne poskromne. Film je zaujímavým pohľadom na nezmyselnosť tohto sveta, absurdnosť mnohých scénok mi pripomínala poniektoré moje spomienky z detstva, či občas aj ranej puberty, keď ešte človek mnohé veci vníma iným spôsobom. Tento film funguje na toľkých rovinách, že je šanca, že i nepripraveného diváka aspoň niektorá z nich zasiahne, i keď za cenu toho že mu film príde úplne nonsensový, ako šialená oddychovka. A pozorný divák si v tomto filme nájde aj príbeh, zmysel, logiku a odkaz (nevraviac o úžasnej konceptuálnosti, občas aj skvelému soundtracku a zjavnej radosti z tvorby), i keď je rovnako dosť možné že si toto dielo vysvetlí každý po svojom. Ale, toto rovnako platí aj pre mnohé konvenčne natočené filmy:) (19.10.2011)

Japan... (20.01.2014)