La Roue
The Wheel
Obsahy(1)
Velkofilm francouzského režiséra Abela Ganceho vypráví příběh železničáře Sisifa (Séverin-Mars). Ten se stará o malou Normu (Ivy Close), které zemřeli rodiče při vlakovém neštěstí. Když Norma dospěje, zamiluje se do ní Sisif, ale i jeho syn Elie (Gabriel de Gravone). Norma se nakonec provdá za jiného, ale osud jí po několika tragických událostech vrací k Sisifovi. (contrastic)
(více)Recenze (18)
Je to prostě moc dlouhé, aby to v dnešní době dokázalo udržet mou pozornost po celých téměř pět hodin. Jsou zde neskutečné záběry, skvělé trikové sekvence, úchvatné umělecké kompozice, ale to prostě nic nemění na tom, že je to pořád jen příliš dlouhý příběh o lásce, která vlastně nikdy nenašla pořádně naplnění. Chápu význam takového filmu ve své době, ale pro současnou dobu a současného člověka je to v podstatě nestravitelné. ()
Kolo je tvořeno body, které jsou začátkem, a také koncem cyklu. Věčný návrat.... Nějakým řáděním osud jsem pozbyl první díl, přesto jsem se pustil odvážně do druhého s tím, že děj snadno zrekonstruuji. To se mi sice povedlo, nechyběl však příběh, ale Ganceho filmové zpracování. Zmatek mám ale i v hudbě; co z ní patří Arthuru Honeggerovi (jeho poslední hudba k filmu) a co Robertu Israelovi nedovedu říct, připadalo mi to jako od jednoho autora, každopádně k povaze Ganceho způsobu vyprávění pasovala skvěle. Takže: k filmu je třeba se ještě vrátit! ()
19. storočie bolo storočím pary, 20. bolo storočím filmu. To mohol Gance v jeho štvrtine zatiaľ iba tušiť, ale lokomotívam, symbolom pary, prostredníctvom nového média vzdal nádherný hold. Takže "kruh" sa uzavrel. Život je kolesom, či bludným kruhom osudu, lásky, trápenia, ale či aj šťastia, na to si budete musieť počkať až do konca tohoto nádherného filmu a na scény, ktoré podľa mňa definujú pojem "historické momenty kinematografie". Nepripomína život skôr dlhú jazdu vlakom, ktorá je občas pomalá, občas sa ňou rútime ako do priepasti, občas havarujeme a občas sa zastavíme a nevieme, ako ďalej? Nakoniec ale skončíme možno tam, kde začneme, čiže z línie sa stane kruh. Stačí si predstaviť tvar našej Zeme. The wheel je jedným z najkrajších a emocionálne najsilnejších filmov nemej éry, je to podobný prípad ako Greed a Intolerance, kde bol film z pôvodnej 9 hodinovej dĺžky zostrihaný na necelú polovicu a ktorý pri svojej dĺžke absolútne nenudí. Technicky je film na úrovni svojej doby: prelínačky, dvojexpozície, rozostrený obraz, evokujúci postupné slepnutie hlavnej postavy, ale už aj rapid montáž. Ja som za mladi miloval vláčiky rozložené v celej mojej izbe, v rovnakom čase som začal s rovnakým zápalom sledovať aj filmy a postupne som si obľúbil aj horskú turistiku a lyžovanie, takže okrem filmárskych kvalít má na mňa Koleso aj akýsi osobný dopad. ()
[3,5*] "Work comes first. The Wheel has to keep turning." Doslova gigantické dielo nemej éry, zaradené medzi 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Tvorcovia na čele s režisérom Abelom Ganceom museli zrejme trpieť gigantomániou - myslím si totiž, že ten pomerne jednoduchý príbeh s pár postavami sa dal vyrozprávať v podstatne kratšom čase. Je však pravdou, že aj napriek enormnej dĺžke ma sledovanie filmu nestihlo začať nudiť, aj vďaka tomu, že výborne ku koncu graduje, ale najmä preto, že je veľmi pôsobivo nakrútený. V prvom rade vyzdvihnem výbornú kameru - aj za pomoci experimentov s dvojexpozíciou sa podarilo dosiahnuť veľmi sugestívne obrazové výjavy (medzi nimi vládne neúspešné prekrývanie vidiny Normy látkami). Ďalšia vec, ktorá mi veľmi spríjemňovala sledovanie, je skvelá sprievodná hudba (Robert Israel, verzia z roku 2008). Spočiatku som si nejaký čas zvykal na istú preafektovanosť (nahnevané pohľady, smutné pohľady, smiech, všetko na 120 percent) a to aj s ohľadom na dobu vzniku. Tiež som mal pocit, akoby sa režisér na začiatku filmu ešte nerozhodol, aký žáner zvolí - sú tu prvky grotesky, ktoré akosi nezapadajú do celkového dramatického vyznenia. Posledná moja výhrada je už subjektívneho charakteru: hlavná postava Sisif je debil jak vyšitý a to po všetkých stránkach, takže sa ťažko dá s niekým takým čo i len trošičku sympatizovať. Veľmi sa mi páči záverečná časť filmu (aj ten Sisif sa tam konečne trochu znormalizuje) odohrávajúca sa v horách pod Mont Blancom. "And Elie?" "He'll be back in 27 years." ()
Galerie (11)
Zajímavosti (3)
- Gance experimentoval v scénach zobrazujúcich násilie či citové rozrušenie využitím zrýchleného rytmu, kde sú zábery kratšie a kratšie a keď sa blíži vyvrcholenie akcie, sú zábery dlhé len zlomky sekúnd. Železničná nehoda Sisifa (Séverin-Mars) je ukázaná zrýchľujúcimi sa zábermi v dĺžke od 13 do 2 okienok a posledné myšlienky hrdinu pred pádom z útesu sú zobrazené zastretou šmuhou na jednookienkový záber, čo predstavuje prvé známe využitie rapidmontáže. (Biopler)
- Snímek gigantických rozměrů - zabral 5 let příprav, náklady přišly na 30 milionů franků a původní verze trvala déle jak 8 hodin (contrastic)
- Film je významným zástupcom impresionizmu. Režiséri experimentovali so zobrazením vnútorného rozpoloženia postáv skrz clony, masky a niekoľkonásobné expozície. V tomto diele Gance ponúka scénu obrazu Normy (Ivy Close) v dvojexpozícii s dymom z komína lokomotívy, ktorý predstavuje fantáziu strojvodcu, ktorý je do Normy zaľúbený. (Biopler)
1923, ABEL GANCE, KOLESO ŽIVOTA._____Originálny názov, La Roue, je metafora. V širšom význame koleso ako kruh života, hybateľ dejín. V užšom symbol pokroku - lokomotívy, 32 točiacich sa kotúčov pôvodného filmového pásu. Kolesom života bol nazvaný Stampferov stroboskop - koleso, ktoré vdýchlo obrazu život, prvá veľká filmová ilúzia. Gancov monumentálny opus, vrcholné dielo impresionizmu je návratom k podstate kinematografie a univerzálnym základom komorných ľudských osudov - pohyb ako určujúci prvok fotogénie, pohyb drtiaci životy pod ťarchou bremena vlastných rozhodnutí. Sizyfos - strojvodca tlačí svoj kameň dávnej morálnej voľby a neopätovanej lásky, ktoré ho prenasledujú dňom i nocou a zhadzujú späť do existenčnej temnoty. V dôsledne vybudovanom štvoruholníku sú hrdinovia konfrontovaní s nenaplnenými túžbami, nedosiahnuteľným šťastím a vnútornou prázdnotou, ktoré vrcholia v sugestívnom alpskom finále._____Gancove pozoruhodné chef-d'œuvre má schopnosť zaujať každým políčkom záberu, pohybom svalu tváre hercov a plynúcou milisekundou deja. Najfascinujúcejšou pre mňa zostáva obratná a hladká distribúcia stopáže medzi jednotlivé vrstvy príbehu, ktoré spolu dávajú komplexný, no pritom jasný obraz života. A to v plnej šírke, nakoľko je to vo filmovom médiu možné. Žasnem nad tým, ako sú mnohé momenty zaplavené skutočnými ľuďmi, ako kamera s ľahkosťou postupuje v krčmových scénach od postavy k postave, ako farbisto vykresľuje potýčky, drobné spory a konflikty. Filmový pás akoby tu skutočne pred očami diváka ožíval - raz sa rúti závratnou rýchlosťou, inokedy spomalí a pozvoľne, harmonicky plynie. Na to sa priamo napájajú avantgardné postupy a prvky: dynamizácia, občas až extrémna rapidmontáž, rozdeľovanie a zlievanie dvoj, troj či dokonca štvorexpozícií a ďalšie (ktoré spomína Anderton). Zároveň ilustrujú stav Sizyfovej mysle a duše (zábery z ikonickej cesty vlakom do mesta, kde má dať Normu lotrovi Hersanovi, majú dĺžku len 5 až 14 okienok), ale i tela (opäť tu musím odkázať na Andertonovu zmienku o slepote), a teda napĺňajú princípy impresionizmu. V tom im pomáha precítené herectvo hlavných predstaviteľov (predovšetkým fenomenálny Séverin-Mars v niekoľkých životných etapách od hrdinského muža po vetchého starca), ktoré sa vymyká zo škatuľky klasických kreácií známych z expresionistických hnutí a blíži sa skôr inteligentnej melodráme a psychologickému filmu. Ďalším výraznom prvkom deja, ktorý sa premieta do psychologických odtieňov je prostredie. Kontrast spleti železníc, neklamných znakov industriálnej spoločnosti, medzi ktorými je uväznené Sizyfove chudobné obydlie a zasnežených vrchov Álp, kde sa konečne môže zhlboka nadýchnuť a pocítiť slobodu plnými dúškami, je určujúci. Zákonite ho však napriek všetkému ťarcha jeho rozhodnutí doháňa aj tu a vedie k tragickému vyústeniu._____Ako filmová rozprava o kauzálnosti, vplyve našich činov, tiahnucich sa celým životom, opozície snov a reality, i vrchol impresionistických snáh a uzavretie jednej filmovej etapy je La Roue výživným a silným filmovým zážitkom. Dokonca si dovolím povedať, že krásu a uhrančivosť posledného záberu, umierajúceho starca sediaceho pred oknom, z ktorého akoby sa dalo dosiahnuť na samotné nebo, takmer nič neprekoná. Dosť možno vôbec najsilnejšie 4*, aké som kedy udelil. Tento komentár je príliš stručný a osekaný na to, aby dokázal obsiahnuť čo i len drobnú časť filmu a je preto možné, že sa k nemu ešte vrátim. No slová i tak nestačia - treba to vidieť. 89% () (méně) (více)