Posledný návrat

"Kedy sa vráti mamička?" "O mesiac, ako vždy." "A nemôže byť stále s nami?" "Nemôže." "Prečo?" "Lebo je uvedomelá." Skončí sa vojna, partizánski spolubojovníci začnú budovať nový krajší lepší svet a založia rodinnú bunku nového typu. Ona sa dá na kočovné zájazdové divadlo, väčšinu času je mimo domova, on je redaktorom novín a starostlivosť o jednočlenné potomstvo je na ňom. Dcéra trávi väčšinu času cez deň sama, potom si citovo vyprahlý tata nájdu frajerku a mladá už si zvyká aj na osamelé noci. Neopatrná nevera v malej Bratislave 50. rokov nezostane utajená a nastáva zlom, po nejakých tých emocionálnych excesoch sa ale náš hrdina zadíva na odznak za partizánske hrdinstvo, zatne zuby, prehodí výhybku do starých koľají a nasleduje pekne trpký a depresívny koniec. Riadna dráma, permanentne fajčiaci Chudík exceluje, Lukešová s Očenášovou zdatne sekundujú, zaujala aj Molnárová v detskej roli, vynikajúci je tiež Blaškovič, čo by šéf nočného podniku/ex-partizán a Valach ako o partnerských vzťahoch filozofujúci opilec/umelec. K tomu kopa záberov na vtedajšiu metropolu zatiaľ len s jedným mostom a dobový nočný život. Veľmi dobré. (12.04.2022)

príbeh síce bez ideológie, ale najmä bez potenciálu zaujať diváka...je to bezvýchodisková depresívna monodráma majstra Lacka Chudíka, ukážka jeho fenomenálneho dramatického potenciálu, kde mu občas sekunduje niektorý herec alebo herečka...páčili sa mi glosy Gusta Valacha ohľadom manželskej nevery:..srdce ostane u frajerky a špinavá bielizeň u ženy...prečo chceš čerta, ktorého poznáš vyháňať diablom, ktorého nepoznáš.." Len vďaka Chudíkovi (a Valachovi) tri hviezdičky (06.03.2020)

Ohó, takže odborní recenzenti z ČSFD posúdili, že na tomto filme nevidno "ideologizáciu" a že v ňom "absentuje všemocná ideológia". Guess what, práve naopak. Film začína scénou, kde sa hlavná postava (Chudík) prejaví ako hrdinský partizán, ktorý však "zlyháva" v osobnom živote, alebo ako sa dočítate v istom komentári podo mnou, "chová se jako sráč" (krásne bohorovné tvrdenie). Uvedomí sa nie keď sa mu situácia s dvomi ženami vymkne spod kontroly, ale v momente keď mu jeho veteránsky zrak spočinie na medaile z Povstania a keď si pozrie fotku svojej ženy tiež, well, z Povstania. Čiže ponaučenie z príbehu: aj veľký vojnový hrdina si dokáže skomplikovať súkromný život, ale stále ostáva hrdinom, a to definuje jeho život. Ono pripustenie súkromného života v 50. rokoch je azda to nóvum, pre ktoré si tu pár ľudkov myslí, že ide o prevratnú odideologizovanú vec. Skutočné nóvum je však pomerne triezve, miestami dokonca nemoralizujúce stanovisko v nevere v časoch, kedy usporiadaná rodina tvorila základ socialistickej spoločnosti. Samozrejme to ale vyvažujú scény, ktoré podprahovo odsudzujú neveru hlavnej postavy. Čiže: nejde o úplný budovateľský sranec, ale že by tento film bol nejako mega podvratný a prevratný, to tiež nie. (17.09.2019)

Jak tak na to koukám, poměrně nedoceněný film. Máme zde neohroženého partyzánského velitele, který se po válce v osobním životě chová jako sráč jenom proto, že mají se ženou na tehdejší dobu poněkud otočené role: žena se věnuje umělecké kariéře a hodně cestuje, péče o dceru tedy zůstala na něm. Jako sráč se nechová jen k ženě, ale také ke své milence. Nakonec začne zanedbávat i péči o dceru. Konec filmu není rozhodně jednoznačný, jak tvrdí „oficiální text distributora“. (30.11.2017)

Dramatický príbeh manželstva, kde sa pracovné povinnosti a odlúčenie stávajú prekážkou fungujúceho stavu. Zabudnutý snímok vyniká predovšetkým psychologickou štúdiou manželského páru. Postava Petra ( vynikajúci Ladislav Chudík ) je síce konfrontovaná so životom, aký si nepredstavoval a má väčší priestor, hýbateľom deja je však jeho manželka ( azda najlepší výkon Jely Lukešovej ). Film zaujme aj svojím obrazovým stvárnením. Potešujúcou správou je aj absencia všemocnej ideológie, ktorá bola veľmi často súčasťou filmov 50-tych rokov. (30.06.2018)