Tanec mezi střepinami

Začínam si vravieť, či to nepatrilo skôr na divadelné javiská. Toto je film, ktorý som dlhú dobu priam ospevoval medzi svojimi známymi, ako sa naň teším. Môj menovec Marek Ťapák mi je sympatický chlapík z umeleckej rodiny a tak som si od toho sľuboval päťhviezdičkový moderný slovenský film, ktorý by bol svetlom v týchto kinematografických temnotách, ktoré prežívame. Bolo to najmä tým, že som čakal hlboký umelecký film s tancom, hudbou a slovenským folklórom nadväzujúcim na slovanskú tradíciu. Taktiež tam hrala moja spolužiačka zo strednej školy, vlastne chodí aj na rovnakú vysokú školu, takže nádeje boli veľké. Po pozretí zisťujem, že som sa radšej nemal zbytočne tešiť, vyznel som možno ako polohlupák a naivný rojko. Folklór tam bol, dokonca vo väčšej miere než by som čakal, hudba skvostná, priam ma vyzývala do tanca. Slovanská symbolika taktiež bola, až som mal pocit, že Ťapák videl nejaké staré ruské filmy, najmä pri nahých scénach ma to napadlo. Čo mi však vadilo bolo, že tento film sa utopil v estetizme a nepriniesol žiadnu hlbokú myšlienku, prakticky som z neho skoro chytil depresiu, lebo hlavná myšlienka pre mňa bola, že len tu tak stojíme, čiže len tu tak prežívame, nažívame, ale nemá to nejaký hlbší zmysel, ale prežívame si naše lásky, náš odpor a že je to v podstate jedno, tak načo sa snažiť, no to ma priam šokovalo. Načo toľko obrazov, keď chýbal príbeh, v čom teda chceli nadviazať na našu historickú tvorbu? Aký má zmysel putovanie črepinami života potom? Hovorí sa, že život je to, čo sa nám prihodí, zakiaľ spriadame naše plány a snažíme sa ich dosiahnuť, čiže je to cesta k tomu, o čo sa snažíme, lenže tu chýbalo podstatné a to cieľ. Ak je náš život ohraničený, mal by mať zmysel a cieľ. Mimochodom veľa obrazov nebolo len z akoby starej ruskej klasiky, ale aj z takých diel ako Gladiátor, Bathory, či iných filmov, lebo také obrazy ako chôdza a jej prestrihávanie tu už boli, v mnohom to teda originálne nebolo, avšak aby som neukrivdil, v mnohom aj bolo. Prostredie filmu mi je známe, napríklad záver sa odohral na mieste známom veľkej časti našincov, sami sme sa tam fotili s rodinou, na krásnej Orave, ktorá ponúka prekrásne scenérie. Národné, umelecké cítenie v tom bolo, no až na dvoch profesionálnych hercov mi ten zbytok presvedčivo ani nepripadal, čiže ďalšia rozpačitosť. Ak by som sa mal spýtať, čo nové to prinieslo, asi by som dospel k názoru, že to len pozdvihlo národné sebavedomie a vyčarilo úsmev na tvári, čo je základ, ktorý som od toho čakal. Kultúru to zobralo zoširoka, čo to v mojich očiach pozdvihlo, vizuálne tiež nádhera, všetko opäť zabrzdil patetizmus v reči. Ešte by som dodal, že tú spolužiačku som tam ani za ten svet nevedel postrehnúť a taktiež že tým nahým scénam v tomto filme úplne rozumiem narozdiel od totálnej väčšiny filmov, tento film bol totiž dosť naturalistický a tie scény dávali zmysel, aj keď ja ich ani tu a ani nikde inde nemusím, lebo myslím, žeby sa filmy obišli bez toho. Ak moje náboženstvo na to nebude pozerať ako na niečo nevhodné, ale budeme to brať ako súčasť nás, ako keď sme boli v rajskej záhrade, tak ak sa na tom všetci zhodneme, príjmem ich s radosťou, lebo v hĺbke srdca mi je to jedno a volanie dobra, pochopenia a naturalizmu vo mne priam volá a dúfam, že to nie je len očarením mladým telom. Pre mňa Ťapák splnil svoj účel tak na 50% týmto filmom, dúfam že sa dočkám niečoho väčšieho, čo by sme s radosťou mohli v zahraničí prezentovať ako našu kultúru a zobrazenie duší Slovákov. (22.02.2013) (méně) (více)