Sedmý kontinent

Michael Haneke a jeho první lekce depresivních obrázků může začít. Celý ten film ukazuje jak se v jedné normální rodině mění nálady, názory a celkově vše spěje k horšímu. Poslední dvacetiminutovka ale utře prdel i zarytým držgrešlým, kteří dokážou ovládnout jakékoliv emoci při sledování filmu. Vystrčí držku do kořán a nechají do ní proudit tuny emocí, který tenhle film zničehonic ze sebe vyrazí. Je to síla a bylo dost těžký ten film vůbec dokoukat a zůstat při vědomí. (20.08.2010)

Brilantni zobrazeni stereotypu. Behem sledovani filmu jsem si nejednou vzpomnel na Bergmana a jistou tvurci podobnost. Posledni ctvrtina filmu (od demolovani bytu) je neskutecne depresivni a nechutna. Pokud se opravdu jedna o film natoceny podle skutecne udalosti, jak je na konci uvedeno, tak klobouk dolu pred Hanekem, lepe to snad ani natocit neslo. Film, na ktery divak nezapomene a ktery drtiva vetsina uz nebude chtit nikdy videt, vcetne me. (26.07.2015)

Je to celé zabalené do industriálneho šatu kde vám už iba pohľad na nevýrazné farby a jesenné počasie spôsobuje depresie, až by som povedal, že pozorujem príbeh odohrávajúci sa v socialistickej krajine. Sledovať rozklad nukleárnej rodiny ma bavil hoci mohlo byť tempo troška zvyšnejšie. Bolo to dobré ale odsýpalo sa to pomaly, presne ako filmy Béla Tarru. Tým pádom som sa nedokázal sústrediť počas sledovania na 100%.. S tohoto maniodepresívneho stavu polo-bdenia ma prebudil až nečakane brutálny koniec. Takto symbolický záver totálneho rozkladu som ešte hádam nikdy nevidel. Abstraktný symbolizmus v tom najlepšom možnom duchu. S minúty na minútu klesla slušná rodina strednej vrstvy na absolútne dno.. váááu. To som vyvaľoval oči. (24.12.2014)

Hanekeho mrazivá reality-show, v ktorej sa postavy prepadajú čoraz hlbšie a hlbšie piesočným brehom Siedmeho kontinentu. Od rutinných obradov každodennosti skrz neosobnosť častým zaberaním hercov len od krku nižšie až po apokalyptický záver temnej drámy o rozklade buržoáznej rodiny. Haneke často užíva Bergmanovi podobné kamerové finesy, prísne dodržuje diegetickú hudbu a inzeruje hyperrealizmus pomocou správ z rádia a televízie (prechádzajúcich do filmovej reality scénou obchádzanej autonehody) čím nadobúda na uveriteľnosti. Rozprávanie, rozlámané do útržkovitých fragmentov, asynchrónnosť obrazovej a zvukovej stopy i cielená dramaturgia záberov dodržujúca dramatickú výstavbu (paralelná príprava nástrojov na poslednú večeru a finálnu deštrukciu) zasa naopak udržujú diváka vo vedomí, že sa díva na prostý film, ktorý je len režisérovou interpretáciou skutočných udalostí. Dvojaká je i gradácia a koncepcia celého filmu, ktorý dlhými precíznymi zábermi čičíka a v druhej polovici pozvoľne prechádza k príprave na klimax preradený na maximálnu rýchlosť. Tým i napriek tomu, že s odoberaním šiat zo šatníka odoberá z filmu posledné zvyšky emócií, má koniec až explozívne drastický účinok (za ktorý vďačí brilantnej psychológii charakterov). Čo však možno snímke vyčítať je až príliš konkrétna a radikálna ľavicová obžaloba, čo je známkou miernej nevyspelosti. Práve tu stráca body oproti exkluzivite Hanekeho neskorších, viacznačných filmov, v ktorých sa snúbi um a elegancia s priestorom pre voľnú interpretáciu. Druhou výčitkou voči filmu je pocit, že si občas herci nie sú plne vedomí zámeru a zmyslu konania postáv, ktoré predstavujú a plne nezdieľajú režisérovu autorskú víziu. Vo všetkom ostatnom inteligentná a precízna príprava a naporcovanie moderného západného konzumu podľa jeho vlastného návodu. A keď už nič iné, možno to brať ako čiernu komédiu, ktorá vám poradí nový spôsob otvárania šuplíkov. 80% P.S.: Mimochodom, skutočne sa nejedná o Hanekeho debut. (08.01.2015)

Síla. Vždycky preferuju serióznější, uvědomělejší a depresivnější kinematografii před bezproblémovými, rozjuchanými a veskrze pozitivními povrchními filmy, ale tohle bylo dost i na mne. Nevím, prostě nějak nejsem schopen ani ochoten plně přijmout to, o čem film vypráví. Ale natočen je skvěle, o tom žádná. (04.06.2011)