Snídaňový klub

„Raňajkový klub” pozostáva konkrétne (zatiaľ) z piatich členov. Prvý krát sa majú stretnúť 24. marca, to jest sobota, roku 1984, so začiatkom o siedmej hodine ráno, a to nikde inde, než práve na Shermerskej strednej škole, Shermer, Illions. 60 062. Dôvod ? Všetci totiž majú byť povinne › po škole ‹ až do štvrtej popoludní. Príčina ? Každý z pätorky zrejme niečo (veľmi) zaujímavé vyčudil, ba asi okrem »blázna« , ktorú dopĺňa ešte toto kvarteto: „génius, športovec, princezná a vyvrheľ” . Asistent riaditeľa školy Richard "Dick" Vernon im všetkým na margo zadal tiež i domácu úlohu: „napísať esej, najmenej s tisíckou slov, o tom, kto si myslia, že sú” ? Čas ? Do 16:00 ! Namiesto pôvodného zadania, sa začnú venovať predovšetkým sami sebe, spoznávať sa navzájom, čo vonkoncom nie je hneď také jednoduché, pretože nie sú povahovo na rovnakej vlnovej dĺžke, každého čosi vo vnútri poriadne škrie, tým pádom vznikajú medzi nimi rôzne konflikty, spojené s krikom, hádkami, či strkanicami. Minúty síce pomaly plynú, a to ani nehovoriac o hodinách, ktoré sa ináč i neuveriteľne vlečú, ak človek len čumí do blba, predznamenáva najmä to, že na tento víkend nielenže nikdy nezabudnú, ale otázne je taktiež aj to, ako sa vlastne budú ksichtiť v pondelok, ak sa trebárs, stretnú kdesi na chodbe vzdelávacieho inštitútu ? Prezradím iba jedno, že vydržte to s nimi až do záverečnej, pričom budete aj následne odmenení za to, čo ste sa to vlastne všetko o nich dozvedeli... ? / Rannejší John Hughes, je ešte o chlp lepší, ako s Ferrisom Buellerom o rok neskôr ! Emilio Estevez, ktorý inak otcovi Martinovi, ako by priam z oka vypadol, podáva autentický a civilný, herecký výkon, ale zase si na druhej strane vôbec nemyslím, že by dominoval celému plátnu, pretože v podstate každý z mladých hercov, má dostatok hereckého priestoru, najviac si ho asi užíva strhujúci Judd Nelson, ktorý svoju postavu "Johna Bendera" doslova žral, ale asi mal tak vďačne nastavený scenár, z ktorého si ukrojil najväčší kus. Prekvapila i › šedá myška › , Allison Reynolds, od ktorej sa to dalo asi čakať, to bol jej cieľ. Extra pohodový filmík, ktorý skôr pripomínal drámu, než komédiu, a tak by sa mohlo predsa jednať o akúsi dramédiu ? (19.11.2020)

Akademie a účelovost z toho jde cítit na sto honů. Přesto, jak jsou ty karty ortodoxně rozdané a hra s nimi tak přímočaře rozehraná, ten filigránský půvab postav a jiskření mezi nimi mě natolik zaujal, že se vůbec nedivím možné kultovnosti díla ve vybraných kruzích :-). No a pak Simple Minds a jejich "Don't You (Forget About Me)"...wow! (27.01.2011)

Tento v Amerike kultový, u nás prakticky neznámy, film sa mi dostal do rúk náhodou a to 23 rokov od jeho vzniku. A ani neviem presne, čím ma tak dostal. Nostalgiou to zrejme nebude, kedže som 80. roky zažila len v plienkach. Ikeď možno práve tým, že by som rada zažila časy, keď na natočenie filmu pre teens a o teens nepotrebovali tvorcovia kopu fekálneho humoru a zmienku o sexe v každej druhej vete. Tento film je zábavny a zároveň aj vážny a dojemný. Pätica hrdinov si postupne uvedomí, že toho majú spoločného viac, ako si pôvodne mysleli. Z hercov trochu vyčnieva Judd Nelson, ale perfektní su všetci. No a k tomu nám hrá pecka od Simple Minds - Dont you forget about me. Neprávom opomínaný film. (26.05.2008)

Jeden z nejlepších filmů o dospívání a problémech s ním spojených. Hughes vzal pět stereotypů a zasadil je do konfliktního prostředí střední školy, kam je na devět hodin zavřel. Nečekala jsem, že z tak jednoduché situace dokáže vykřesat tak plnohodnotný příběh. Zatímco se hodinu postavy seznamují a nadávají si, utvoří se mezi nimi pouta, která pár desítek minut před koncem vyvrcholí a spustí tak emocionální sprchu. Skvěle vybraní herci, hudba a atmosféra 80. let vykompenzují i ten přehnaný konec. (28.03.2010)

Už v o rok staršej komédii Sixteen Candles Hughes mierne naznačoval dramatické sklony, ale až tu ich naplno rozvinul. The Breakfast Club totiž nie je žiadna priamočiara 80s komédia (ako som predpokladal), ale komediálna dráma. Na to druhé som si musel trochu zvykať, ale v konečnom dôsledku film funguje v oboch rovinách. Hughesovi sa darí z pôvodne veľmi nesympatických postáv vykresať hrdinov a symboly mladíckej rebélie. Na druhej strane film má niekoľko skutočne vtipných scén a skvelý synth popový soundtrack navyše (skvelá pieseň Waiting od E.G. Daily). A strašne žeriem nevinnú tváričku Molly Ringwald! Breakfast Club je skvelý film, len od neho netreba očakávať žiadnu ďalšiu Summer School, žiadnych ďalších Sixteen Candles, žiadnu ďalšiu Weird Science ani nič podobné. (04.08.2007)