classic

„Frasquetta rozprávala svoju príhodu Busquerosovi, ten potom Lopezovi Soarezovi, ktorý ju zase rozprával seňorovi Avadorovi,” - z toho sa človek môže zblázniť, -  „všetky tie príhody začínajú prosto a poslucháč očakáva, že bude skoro koniec - lenže jedna historka plodí druhú a z nej vychádza tretia, niečo na spôsob veličín, ktoré možno deliť donekonečna.” • Áno, vskutku je to presne tak, a inak to už zrejme byť ani asi vôbec nemôže, keďže autor románovej predlohy - Rukopisu nájdeného v Zaragoze - Jan Potocki; ho jednak zverejnil už v roku 1805, a jednak ho zase i pomerne dosť šikovne obalil akousi »mnohovrstvovou fóliou« naprieč celým týmto, mimoriadne zdĺhavým, popretkávaným rozprávaním, ktorú najprv naprosto horlivý čitateľ, a až následne potom i celkom nedočkavý divák - postupne rozbaľoval, ako nejakú c-i-b-u-ľ-u, aby v podstate práve vďaka tomu mohol prísť postupne až kamsi na začiatok; alebo na „koniec začiatku a začiatok konca?” • Je to vlastne konkrétny «príbeh v príbehu,» etapovo aplikovaný i o akési ďalšie [mini]príbehy v ústrednej d-e-j-o-v-e-j štruktúre, a to konkrétne v samotnej nadväznosti na divoké eskapády hlavnej postavy - seňora Alfonsa van Wordena - šľachtica a kapitána galonskej gardy vo fascinujúcom stvárnení „poľským Jamesom Deanom,” čiže Zbigniewom Cybulskim, kde sa to mimochodom počas tohto, jednako však i trocha dlhšieho, filmového skotačenia, len tak akosi extra zvlášť zase hemžilo čo najrôznejšími, scenáristickými nápadmi, a k tomu azda i najšpecifickejšími výmyslami od výmyslu sveta, aké režisér W. J. Has - dokázal čo úplne najviac vyťažiť zo svojej vizuálnej vízie, a čuduj sa svete; že som z toho celého jeho rozsahu napokon nemal hlavu, ako dajaký jeleň, i keď musím súčasne rovnako podotknúť, že najlepšie by pasovalo absolvovať nasledujúcu projekciu v čo najkratšom časovom úseku - trebárs v dvoch po sebe nasledujúcich dňoch - pre lepšie ukotvenie a pochopenie príslušného titulu • Evokuje mi to taktiež i poľskú variáciu na „Dobrodružstvá baróna Prášila, ” na čo som si takmer ihneď spomenul počas sledovania daných dobrodružstiev hlavného hrdinu na kľukatej ceste do Madridu, a ktorý sa nie kompletne vždy - objavil v každej jednej príhode, aká sa mi ponúkala s tým dôvetkom, že tento čiernobiely, umeleckým spôsobom ladený titul - zároveň obsahoval i »pointu v pointe,« čo ešte priam prehĺbilo celkový divácky zážitok, ktorý ale automaticky nie je hneď určený pre každého jedného diváka → najskôr si to v celom svojom ponímaní vyžaduje čo najnáročnejšieho pozorovateľa. ← Magický realizmus v čo najčistejšej podobe ma napadá okrem toho doplniť na samotné ukončenie recenzie, vrátane i vydareného kinematografického diela, čo by malo teda publikum od danej veci hádam dopredu očakávať.

V titulnej Fáze IV, z roku 1974, sa to vskutku len tak akosi hrôzostrašne, a k tomu i úplne mimoriadne hemžilo čo najdetailnejšími zábermi - akýchsi zvláštnym spôsobom ["mimozemsky"] vyspelých, či povedzme ešte i obzvláštne jedovatých, a brutálne premnožených, arizonských mravcov, ktoré sa teda v tomto prípade rozhodne čo najviac odpútali od svojich mravenísk, aby skrátka čo najviac zdeptali nielen azda práve iba týchto dvoch univerzitných vedeckých pracovníkov v zložení staršieho Dr. Hubbsa & mladšieho Leska, ktorí zrovna prišli do tejto naprosto nehostinnej, arizonskej oblasti, študovať ich pomerne dosť atypické správanie sa, čiže tým pádom plánovali sa s nimi najskoršie len nejako zvláštne a účinne vysporiadať, resp. v podstate by sa dalo rovnako tiež podotknúť, že tieto mravce začali postupne študovať ich samotných, uzavretých v akejsi počítačovo vybavenej kupole - uprostred samotnej mravčej expanzie → so science-fiction a desivých, hororových prvkov, vďaka ktorým som sa napokon cítil celkom prazvláštne, akoby som pociťoval akési vnútorné mravčenie na dolných končatinách, ktoré sa začalo postupne šíriť naprieč celým telom, čo ma ešte oveľa viac znepokojovalo, ako tomu bolo vlastne na úplnom začiatku. • Jediný režisérsky zárez od amerického grafického dizajnéra - Saula Bassa, ktorý pravdepodobne počas svojej jedinej hranej vízie - popridával b-a-s-y aj na takých miestach, kde to nebolo vôbec ani nijako extra zvlášť zase potrebné, čím sa de-facto predsa začal trocha viacej znižovať i výsledný kredit daného titulu, ktorý aspoňže miestami vhodne vyvažovalo príslušné obsadenie v podobe Brita N. Davenporta a Američana M. Murphyho, ktorým ešte zručne sekundovala britská predstaviteľka Lynne Fredericková - s akýmsi neblahým osudom v pásme skutočných reálií. • Naopak, čo bolo podľa mňa skutočne fascinujúcim objavením na danom titule; je hádam najmä to, že všetky »mravčie sekvencie« doslova sršali nadštandardným, no zároveň aj sakramentsky desivým spracovaním, ktoré ako by ste [ne]normálne skúmali rovno pod «filmovým mikroskopom,» čo bolo určite najsilnejšou Bassovou stránkou v rámci celku; to by totižto asi vystačilo i na samotnú kapitolu. • Škoda tej celkovej veci v tom zmysle, že popri naozaj zaujímavo budovanému napätiu - titul na konci skĺzol do akejsi „surreálnej rozprávky,” keďže si avšak okrem toho taktiež myslím, že mal tentoraz proste omnoho navyše...

Ústredný a čínsky, a k tomu i kompletne dedkovský a ozajstne sympaticky poňatý protagonista - Majster Chu - sa vzápätí akosi neustále pokúšal asimilovať v novom prostredí, pričom mu boli naopak do cesty kladené i mnohé prekážky, ktoré si vskutku asi príliš teda ani [sprvoti] nezamiloval: I.) Rečová bariéra, i keď povedzme, že sa zrovna dohovoril so svojim synom Alexom, vrátane i vnuka Jeremyho - po mandarínsky; za to ale trebárs so svojou nevestou - Martou - akousi obzvlášť úzkoprsou a kariérnou spisovateľkou - sa zase po anglicky vôbec nedohovoril; II.) ďalej rovnako som  zaznamenal i akýsi odlišný stret kultúr, ako nasledujúcu prekážku, keďže porovnávať čínsku a americkú, resp. v tomto prípade akúsi new-yorskú kultúru na počiatku 90. rokov XX. storočia v podobe napríklad i aktuálneho rozmachu »video revolúcie,« a to konkrétne s tradične čínskejším, duchovnejším myslením/mentalitou/cítením, tak v tom určite bádať i nejaké podstatnejšie zakonzervované rozdiely, ktoré sa snažila hlavná postava intenzívnym spôsobom vyvážiť i pomocou cvičenia Tai Chi, akejsi «meditácie v pohybe,» no i napriek tomu sa zrejme stále nejednalo o zažehnanie napätých situácií medzi nimi, keďže sa do samého popredia postupne tlačilo; III.) spolunažívanie viacgeneračných príslušníkov v spoločnej domácnosti, t.j. starý otec na strane jednej, zatiaľ čo mladá, čínsko-americká rodinka na strane druhej, keď sa zvykne azda úplne i klasicky hovorievať: „že skrátka mladí chcú bývať sami,” tak vtedy sa už v podstate začínali celkovo rysovať i určité rozbroje v blížiacej sa forme disharmonických vzťahov, ktoré by mohli byť napokon priamo zapríčinenými; IV.) naprosto nezvratným procesom starnutia v rámci celkového ponímania; najmä to najviac takto pociťovala - rovesníčka tohto protagonistu, pritom ani on sám na tom nebol asi inakšie; V.) keď v záverečnej fáze nastával určitý zvrat v zmysle toho poznania, že si dotyčný hlavný hrdina naostatok aspoňže vyskúšal, aké je to vlastne osamostatniť sa...? A práve v tom čase bolo dianie vyšperkované autentickejšou atmosférou s akýmsi povznášajúcim účinkom v poslednom zábere. • Taiwanský režisér - ANG LEE - úspešne debutoval na poli hraného, celovečerného filmu presne vtedy, keď mal približne toľko rokov, koľko mám ja v tomto momente; dokonca ešte bol i o pár mesiacov mladším, no zasa nie najmladším v danom odvetví, pretože priam najideálnejšie je začať s režírovaním titulov okolo tridsiateho roku života, keď ale nikdy nie je neskoro s úvodným začatím, ktoré netreba príliš dlho odkladať na neurčito → vezmite si, že britský filmár Ridley Scott, začínal AŽ kdesi na prahu štyridsiatky s titulnými Súpermi. • Na chvíľu sa predsa zastavím i k ústrednému čínsko-taiwanskému predstaviteľovi v podaní Sihunga Lunga, ktorý ako teraz pozerám, si zahral vo viacerých tituloch; no tentoraz pravdepodobne vytvoril hádam i jednu z maximálne zapamätania hodných postáv, ktorá vám tak rýchlo z pamätí rozhodne nevzíde ► Zapíšem si niekam, že tento špecifický debut ma pomerne dosť oslovil...