Obsahy(2)
Sovietsko-japonská koprodukcia Dersu Uzala bola nakrútená v autentických sibírskych exteriéroch podľa predlohy ruského cestovateľa Vladimíra Arsenieva (Stopár Dersu Uzala, V lesoch ussurijského kraja). Keď v roku 1902 Arseniev ako vojenský prieskumník viedol expedíciu do neprebádaných miest sibírskej tajgy, pripojil sa k výprave domorodý lovec menom Dersu Uzala. Nevzdelaný stopár si postupne všetkých získava svojou múdrosťou, obetavosťou a láskou k prírode. Medzi Arsenievom a Dersuom vzniká postupne hlboké priateľstvo, ktoré ešte upevnia mnohé prežité nebezpečenstvá, pri ktorých Dersu zachráni Rusovi život. Ich cesty sa opäť pretnú po rokoch, keď Arseniev vedie väčšiu výpravu. Dersu však už stráca zrak a tým i schopnosť sa v tajge uživiť. Arseniev sa rozhodne, že mu pomôže a pozýva ho k sebe domov... (RTVS)
(více)Recenze (251)
Veľký odklon od pôvodných tém. Už tu nemáme dumanie nad morálkou jednotlivca voči ostatným. Či už v súdobej spoločnosti, alebo v období feudálneho japonská. Deršu je príbehom o tom ako správne žiť svoj život. Nie voči ostatným, ale voči sebe. Rovnako v sebe nesie silný motív industralizácie, modernizácie a strácania základných hodnôt ale tiež prostredia, ktoré definuje život určitej skupiny ľudí. Kurosawa je viac tichý než zvyčajne, necháva rozprávať významy, ktorých je film plný. Keďže takéto témy mám rád a keď prirátam, že Deršu je skvelo zahraná aj napísaná postava nedá mi hodnotiť tento film ako veľmi príjemný počin. Na konci zostáva smútok nad strateným časom, kedy zostávajú len spomienky, ktoré tiež po čase začínajú miznúť. V meste sa predsa žiť nedá. ()
Sympatický, ale aj preceňovaný film. Postava Dersu je prudko sympatická, ale Kurosawa nedokázal z lineárneho príbehu vykresať dostatok presahu. Príde mi neuctivé dať takto ladenému filmu tri hviezdy... Scénu so sekaním trávy si zapamätaté aj scény s obchádzajúcim tigrom, ale chýbalo tam trchu viac interakcie hrdinov s nádherným prírodným prostredím... POSLEDNÝ TRAPER i VYSLOBODENIE ma zaujali viac... ()
Sibír je nekonečne rovnaká, po dlhšom pobyte až nudná. To mi svorne potvrdili dlhšie dokumentárne filmy zaznamenávajúce monotónny ráz rozľahlých zamrznutých tundier a tajgy. Ale nielen tie: pár známych, túžiacich po sibírskom dobrodružstve, sa po návrate netúžili práve z dôvodov istej monotónnosti prostredia sa tam v blízkom čase navrátiť. Azda preto, že nestretli dobrotivého "ducha" tamojších hôr - starčeka Dersu Uzalu. Preto je dobrá filmová fantázia, hoci po neviem koľký raz zase "na základe skutočnej udalosti". Veď bez ústrednej postavy by šlo o ďlhší monotónny sibírsky príbeh, no ako sa zdá z niektorých tunajších komentárov, ani prítomnosť v prírode a prírodou žijúceho deduška nestačila na výraznejšie hodnotenie. Čakali viac. Osobne spokojnosť nadpriemerná, úsporné dialógy podčiarkovali nevyhnutnosť potrebného. Cez zamrznuté pocity netreba vyslovovať siahodlhé dialógy. Stačí jednoduchá viera vo všetko živé i zdanlivo mŕtve, neodsudzovanie za iný spôsob života a nezasahovanie tam, kde to nie je nevyhnutné k prežitiu. ()
Babajanovu verziu o Dersuovi Uzalovi z roku 1961 som síce vôbec nevidel, ale i napriek tomu si dovolím tvrdiť, že sa zrovna tej Kurosawovej z roku 1975 za žiadnych okolností nevyrovná, nepriblíži a ani nedorovná, až tak som z nej neuveriteľne nadšený, že ani v podstate sám neviem, či je to najmä vďaka tej samotnej, drsnej prírode, ďalej, povedzme sympatickým postavám, či dokonca i samotnému spracovaniu (nakrúteniu), alebo skrátka z každého rožku trošku, keďže som mohol obdivovať všetky tieto filmové zložky od samého začiatku až vari po samý koniec, keď som predsa ostal trochu smutným a zarazeným divákom, a to nielen z toho dôvodu, akej informácie sa mi dostalo následne do uší, ale vlastne už na samom začiatku som bol toho priamym svedkom, čo protagonista na konci len podtrhol. A niekde medzi tým sa náramným spôsobom rozprestieral tento nadčasový, skutočný príbeh, pojednávajúci o prieskumníkovi a lovcovi, z ktorých sa stali, vskutku naprosto nerozluční priatelia - niekedy začiatkom 20. storočia vo východosibírskej tajge, kde na seba po prvýkrát natrafili. Apropo, aj bez priamej účasti Toširóa Mifuneho (dvorného herca prechádzajúcich "kurosawoviek"), sa stále jedná o majstrovské, umelecké dielo, jedno z najlepších, aké počas svojej kariéry nakrútil, aj keď možno teraz trochu viacej preháňam, no podotýkam, že v tomto prípade ide predovšetkým o náročnosť ako takú, čiže podľa mňa film nie je určený pre dnešné zjednodušené publikum, chce to v prvom rade vnímavejších a trpezlivejších divákov, akých v súčasnosti bohužiaľ príliš veľa nie je, ktorí sa totižto správajú, ako nejakí, maximálne nevychovaní diviaci! Treba si všímať najskôr kultivovaného diváka, a až potom akéhosi diviaka, a je to mimochodom poriadny rozdiel. ()
Film jsem viděl naposled někdy v těch sedmdesátých letech a měl jsem jej v paměti zařazen jako celkem dobrý dobrodružný film. Nové shlédnutí byl trochu šok. Netušil jsem jak moc je ten film také duchovní. Postava Uzalova hodně mi připomněla postavu indiána Quonaba ze Setonova Rolfa zálesáka. Podobný osud, podobná přírodní filosofie. ()
Galerie (66)
Photo © Splendor Films
Zajímavosti (11)
- Štáb tvořilo přes sto lidí, z nichž jen šest byli Japonci. (PSJR)
- Stíny herců během pohřební scény nám prozrazují falešné pozadí. (džanik)
- Postavu lovce Děrsu Uzalu (Maksim Munzuk) měl původně ztvárnit Kurosawův dvorní herec Toshirô Mifune, natáčení se však nemohl zúčastnit z časových důvodů. (ČSFD)
Reklama