Věčný Jožo aneb Jak jsem potkal hvězdu

Aká téma a jej respondent, taký dokument. Kto sa chcel dozvedieť, čo-to viac z osobného života Joža Ráža, tak si ani nemusí tento dokument púšťať, nič sa nedozvie. Dozvie sa akurát pár nesúrodých myšlienok a postojov osobnosti s obrovským speváckym talentom, ale s nulovým inteligenčným a emočným kvocientom. Proste Ráž ako osobnosť mi nikdy nesedel a v podstate to vyjadril aj v jednej sekvencii tohto snímku, kde hovorí, že v jeho vnútri je veľa zla, ktoré sa snaží potlačiť v sebe. Je to vidieť aj na jeho vystupovaní a názoroch, ktoré sú na míle vzdialené od tých mojich. 35 % (10.11.2022)

Trúfam si povedať, že Joža Ráža, jeho pôsobenie na slovenskej popscéne i jeho - dajme tomu - svojrázne názory a životné postoje, pozná na Slovensku azda každý príčetný divák. Po tejto stránke je teda akási informačná hodnota prínosná možno skôr pre českých divákov a fanúšikov. Ráž navyše striktne odmieta akýkoľvek hlbší prienik do svojho súkromia a režisér, aby nakrútil vôbec niečo, príliš invencie preniknúť pod povrch tohto panciera neprejavil. Čo je ale horšie, filmu chýba prísnejšia dramaturgická ruka a napríklad ma šokovalo, že vo filme sa neobjavil ani Filan, ktorý svoj mediálne prevarený face strčí kamkoľvek veľmi rád. V tomto prípade je to možno aj škoda. Film je síce o Jožovi a s Jožom, ale vo výsledku nie je divák o nič múdrejší než bol na začiatku. Možno niekomu to stačí, ale pre mňa to bolo akosi málo "Antone Pavloviči". Tri vyprchané a bezchuťové "džejmsony". (9.5.2022) (09.05.2022)

Tento film je smutným zážitkom, pokiaľ človek nejak sympatizuje s hudbou Elánu, a potom sa musí dívať na tú vyprázdnenosť skrývajúcu sa za ňou v podobe jej autora. Vyprázdnenosť, póza, neautenticita - s týmto sa mi postava Joža v tomto filme spája. A čo je zaujímavé, ukazuje sa to najmä v pasážach, v ktorých je autor dokumentu ticho a zdanlivo (nevyslovene) s Jožom súhlasí - tam mi muselo byť speváka ľúto, pretože to boli neuveriteľné sračky, ktoré dokázal plodiť. V častiach, kedy je autorom priamo konfrontovaný, tak dostáva argumentačne takzvane "na piču", ale to už mi neprišlo tak zaujímavé - to sa dalo čakať. Jožo nie je žiadny intelektuál, myslím si, že sám netuší, čomu veriť, a pôsobí výrazne popletene. Na veľkú časť otázok musí reagovať nervóznym smieškom, kým si pripraví neautentické odpovede, ktorými by zakryl svoje chyby - tým ich ale naopak ešte viac vystavuje. Vo finálnej scéne Jožo pije prázdneho Jamiesona a fajčí imaginárnu cigaru, čo chápem ako metaforu k jeho samotnej duševnej vyprázdnenosti, ktorú si musel "vypiť do dna" a opáčiť to pomyselné nastavené zrkadlo. Je to možno až príliš krutý dokument, ešte viac vzhľadom k tomu, ako je Jožo a Elán ikonický pre slovenskú hudbu. Úsmev cez slzy. (28.08.2021)

Každý pokus sa cení...No od výborného dokumentu to má ďaleko, ale môže si za to skôr režisér ako Ráž. Strašne veľa času prejde, aby sa človek dozvedel nejakú myšlienku. A pri hudobnom spevákovi to dlhotrvajúce ticho sa mi vôbec nehodí. Škoda, mohlo to byť aspoň trochu dynamickejšie. (A ten názov, ach jaj.) (29.12.2022)

Nejdem hodnotiť osobu Joža Ráža, jeho názory, ani jeho hudbu, ktorá je mojím detstvom a teda ju mám veľmi rád. Režisér urobil, čo mohol s takýmto objektom, a urobil to veľmi dobre. Do súkromia sa nedostal, ale z množstva stretnutí na rôznych zaujímavých miestach urobil obraz Joža takého, aký je. Nie je to obraz hodný obdivu pre každého, ale netreba preto zanevrieť na hudbu Elánu. Dokument za mňa na takmer výbornú. –––– Já bych se rád v tomto životě dopracoval k svatosti. Nerád bych se na tuhle Zemi vracel. –––– Nikdy neuvěřím, že někdy umřu. To bude pro mě obrovské překvapení, když se to stane. (27.12.2022)