JohnnyD

CGI sú nádherné, dahlové slovne prešmyčky čarovné ale inak mi celkom uniká dôvod existencie tohto filmu. Podobne ako všetky Spielbergové filmy za ostatných 10 rokov to ide na autopilota a nemá to dušu.

Na rozdiel od Purpurovej farby sa tu mix vážnej témy a sentimentality hodí oveľa viac a to z dôvodu, že rozprávačom príbehu je malý chlapec. Práve na strete jeho naivity (fascinácia lietadlami, vojnou, či Japonskom) a hrôz vojny je vybudovaná hlavná os filmu a funguje to skvelo.

70% Nič svetoborné, scenár je taká lepšia 90s rutina, no réžia je úplne skvostná: z tej štylizácie do farebnej škály obrazov Margaret Keane nejde spustiť oči. Spokojnosť.

50% Príbeh incestu, zneužívania, domáceho násilia a rasizmu v podobe sentimentálnej rozprávky pre celú rodinu. Oukej, nie je to úplne tak, ale výsledná kombinácia intenzívneho materiálu a gýčovej mládeži prístupnej uhladenej oscarovky je úplne absurdná. Začínam chápať, čo časť ľudí neznáša na Spielbergovi. Zo všetkých spielbergoviek Purpurová farba zostarla asi najviac.

30% Formálne sa to snaží nadviazať na klasiky 90tych rokov, výsledok je však triviálna céčková kriminálka na úrovni direct-to-dvd flákov, aké pred vyše desaťročím točili Stallone, Seagal a spol. Scenár je úplne katastrofálny a vyzeralo to, ako keby ho písal niekto pologramotný (alebo kto neovláda angličtinu). Herci zo seba vypúšťajú úplne triviálne až absurdné vety (vedúci polície pred novinármi o tom, že veci sa menia: "You know I am an ex-communist."), zápletka je priehľadná, záporák v podaní Martona Csokasa vyložene smiešny a zasadenie príbehu do nedávneho (?) Poľska pôsobí maximálne nedôveryhodne (jediné, čo som ocenil bola retro bielo-čierna ŠPZtka). Najhorší film Jima Carreyho.

Dobová atmosféra je vynikajúca, herci bezchybní a vzhľadom na tému je Lincoln prekvapivo len veľmi mierne sentimentálny. Za ostatných 10 rokov určite Spielbergov najodvážnejší (a najmenej senilný) film. Lincoln však zásadným spôsobom vyžaduje znalosť historických detailov (podobné spracovanie nedávnych udalostí by nebolo také "nudné", lebo zachytiť kontext by bolo oveľa jednoduchšie). Udalosti sú ale neamerickému divákovi dosť vzdialené. Výsledok je tak pomerne úmornou prehliadkou historického múzea, ktoré je síce celkom zaujímavé, ale v štvrtej miestnosti už návštevník stráca prehľad o tom, čo sa deje.

Christian Bale to fakt hrá famózne a masky sú úplne bezchybné. Podobne skvelý je aj zvyšok castingu s výnimkou Steva Carrella, ktorý zase hrá Michaela Scotta. McKay sa tu snaží zreplikovať punkový štýl Big Short, bohužiaľ chýba tu pero geniálneho rozprávača ako Michael Lewis. Napriek tomu, že potitulkovou scénou sa snaží vyviniť z liberálneho biasu, poziciovanie sa do morálne nadradenej pozície padá na prízemných scénach zacielených na jadro svojho vlastného politického prúdu. Dokonalým príkladom je moment, keď sa Cheney pýta Rumsfelda "What do we believe in?" a ten sa strašne začne rehotať. Ideologická prázdnota oboch pánov sa dá vyjadriť aj sofistikovanejšie.

Sterilne spracovaný solídny námet, ktorý využíva potenciál len tak na 5%. Neuvidíme ani mimozemšťanov, ani poriadne iné planéty, Zem vyzerá ako niečo medzi americkým národným parkom a Amazóniou a vo filme vystupujú zdigitalizované zvieratá, žiadne ďalšie vzdialené body evolučného vývoja zverov. Do vzduchu vyhodených 130 mega.

Zdarné prenesenie komorných detektívok Agathy Christie do éry CGI blockbustrov. Remeselne zručné, atmosféra je podmanivá, casting nadupaný, ale príbeh je taký uletený, že to v dnešnej dobe hraničí s paródiou. Buď by som teda prijal priamočiaru komédiu alebo iný príbeh s nonšalantným detektívom.

50% Definitívny diel najslávnejšej ságy všetkých čias sa miesto zavŕšenia epického príbehu venuje vytváraniu novej reality a vysvetľovaniu toho, že nič z predošlého filmu neplatí. Bezprecedentne podlieza skalnému jadru fanúšikov a pôsobí ako sfilmovaný dvojhodinový monológ 40-ročného fanboya o svojom námete na novú trilógiu: opakujúcu staré motívy, staré zvraty, všetko, čo sme videli už pred viac ako tridsiatimi rokmi, akurát v pompéznom modernom vizuále. V úvode má divák ešte nádej, že to len Abrams doháňa resty z dôvodu ignorácie osmičky (a krkolomne do toho lepí nepoužité scény s Carrie Fisher). Lenže to zbesilé tempo striedajúcich sa kratučkých scén, preletov z planéty k planéte, od jednej skupiny postáv k druhej, často bez iného zmyslu ako, že to takto chce scenárista, skončí až záverečnými titulkami. Celý film je zložený z ultra krátkych scén (pasáže na niektorých planétach trvajú doslova len zopár sekúnd), ktoré sú prepájané účelovými zvratmi a úsečnými expozičnými dialógmi. Je to jedna veľká naháňačka za MacGuffinmi poukladanými tak, aby došlo ku „cool“ scénam, ktoré si tvorcovia vysnívali. A aby odpovedali na otázky, na ktoré sa ani nikto nepýtal. Množstvo zvratov, dejových línií a zmien prostredia pôsobí dojmom, že Abrams nesfilmoval scenár ale prvý nástrel toho, ako by mal film vyzerať – dávno predtým, než scenáristi usporiadajú motívy a scény, vyhladia účelovosť a dajú filmu nejaký koncept. Čo nemusí byť ďaleko od pravdy. Problémom tak nie sú ani tak jednotlivé elementy či zvraty, ako skôr ich nedotiahnutie a povrchné spracovanie. The Rise of Skywalker nie je poctivo vybudovaným vyvrcholením ságy ako Avengers: Endgame. Je to kolosálne zlyhanie snahy o damage control značky. Kým prequelová sága navždy ostane nedokonalou autorskou víziou s (výraznými) chybami, nová trilógia bude vnútorne nesúrodým sledom troch filmov, ktoré nielenže významne protirečia ostatným dielom, ale nedávajú zmysel ani ako samostatná trilógia. Viac: https://dennikn.sk/blog/1693233/star-wars-ako-si-mala-skupina-fanusikov-sprivatizovala-najvacsiu-sagu-kinematografie