HarryBlock

Dosť vtipná, ale hlavne znepokojivá satira o dehumanizácií kapitalizmu a jeho morálke "vyššieho zisku". Boots Riley je černošský postmoderný Kafka!

Som fanúšik iba prvej série, ktorá sa síce od vyznenia pôvodného filmu značne odlišuje(viac sa vyžíva v násilí) no darí sa jej dosahovat v tých čiernohumorných miestami až brutálnych scénach existenciálny tón filmu a dokonca ho zaujímavo ozvláštniť. Ďalšie dve série už len vsádzajú na samoúčelnú náhodnosť, ktorá sama o sebe žiadny presah nevytvára, len akýsi silený humor.

Cuarón už od svojho prvého filmu (Len s tvojím partnerom) variuje neustále ten istý konflikt život verzus smrť (resp. túžba po živote verzus strach zo smrti), pričom sa mu ho vždy darí ozvláštniť cez nejaké špecifické hľadisko alebo prostredie. Roma prichádza s novým hľadiskom slúžky Cleo v Mexiku v 70.rokoch, ktorej osobný život je zasadený do nadosobných rámcov. Zatiaľ čo v prvej polovici filmu vystupuje ako vyššia nadosobná sila hierarchia moci, ktorej je Cleo viac či menej vydaná napospas (scéna pozerania telky s rodinou alebo scéna keď sa ide Cleo priznať svojej pani so strachom, že ju prepustí), v druhej polovici sa začína dostávať do popredia ešte širší rámec a to je práve už spomínaná túžba po živote. Táto túžba tu vystupuje ako vyššia moc, ktorej sa prvý krát Cuarónov hrdina vzoprie (Cleo nechce svoje dieťa) a za to platí vysokú cenu. Scéna pri mori je potom akýmsi priznaním chyby, tým, že sa vrhá do vĺn a riskuje svoj život kvôli deťom, Cleo priznáva, že život má zmysel a stojí za to oň bojovať za každú cenu.

Prvých pár častí je ešte celkom zaujímavých, hlavne vďaka réžíí, ale v piatej časti už vyplávala na povrch vyprázdnenosť celého príbehu, nedostatočné vykreslenie postáv, ktoré z jednej motivácie ťahajú niekoľko častí, takže vás potom už ničím neprekvapia a variuje sa len vonkajšia zápletka.

Dosť bolestné sú už aj filmy o dospievaní teenagerov, dospievanie naoko dospelého človeka je už potom číre šialnestvo. Neviem ako toto Holsteina napadlo, ale geniálne to vystihuje súčasnú spoločnosť, pretože mnohí ľudia sa dnes v jednom momente "preberú" a začínajú si uvedomovať akúsi falošnosť toho, čo doteraz žili. Nastáva potom otázka, či si radšej zachovať vnútornú integritu alebo zradiť svoje doterajšie presvedčenia a rozhodnutia a ísť sám proti sebe. Rozhodujúcu úlohu potom zohráva otcovská autorita, pretože vzťah k nej určuje aj vzťah k celému symbolickému poriadku sveta. Svojím spôsobom to geniálne vystihuje persona Jima Carreyho, ktorý sa po mnohých prihlúplych komédiach stiahol do ústrania a potom vyšiel na svetlo sveta s novými radikálnymi a uvedomelými názormi ohľadom spoločnosti, umenia atď. Paradoxne najaviac mi vadila Gondryho prvá časť, pôsobila na mňa príliš divne, akoby naschvál narúšal divácky pôžitok zo sledovania, v snahe ozvláštniť ho aj za cenu zhoršenia zrozumiteľnosti. Zvyšok série ma už potom držal v absolútnom napätí a úžase.

Ako dráma to nie je stopercentné, to uznávam, napríklad medzi Mary a Freddiem sa rozohrá vzťah, ktorý sa iba rozpráva, vidíte, že si ju váži viac ako ostatných, ale nie je tam jediná scená, ktorá by ukázala, že prečo(to, že ho podporuje v obliekaní sa do ženských šiat proste nestačí), navyše štruktúra je veľmi konvečná schéma(vzostup a pád). ALE McCarten má talent napísať vtipné a britké dialógy, vďaka čomu to pôsobí drzo a živo. A Rami Malek? Celý čas som si vravel kde, kurva, zobrali živého Mercuryho :D Má to energiu, aby to strhlo aj nefanúšika Queenu a téma hľadanie sexuálnej identity je na takýto komerčný biják veľká provokácia, tu je vidno aký sú niektorí kritici stále konzervatívni.

Seriál, ktorý svojou zvláštnou paranoidno-psychotickou atmosférou pripomenie klasiky typu Total Recall alebo Brazil, z ktorých si berie aj vizuáknu inšpiráciu retro-sci-fi). Je to proste "divné" a buď na tú hru na tajomstvo Fukunagovi skočíte a pohltí vás to, alebo sa na to budete dívať s odstupom ako na nezmysel. Ale minimálne Jonah Hill prekvapí svojim psychologizujúcim herectvom.

Naratív filmu je vystavaný na kontrastoch nie na priamom konflikte. Hedonizmus je dávaný do kontrastu s najničivejšou udalosťou 2. svetovej vojny, ale aj cynické hochštaplerstvo s mierne naivným idealizmom. Vzniká tak celkom zaujímavý pohľad na bezstarostný život umelcov bohémov, aj keď ozvláštnenie cez Hirošimu pôsobí trochu extrémne. Vďaka nej však zrazu pôsobia problémy týchto mladých pomerne plytko a nezaujímavo, dráma Horišimy je neporovnateľne silnejšia a oproti nej pôsobí život umelcov až nedramaticky a príliš subtílne. Asi preto na mňa film nefungoval ako mal. Zaujímavé je, že v podstate rovnaký nápad napadol o 40 rokov neskôr Cuaróna v Mexickej jazde, kde je hedonizmus mladých chlapcov vydávajúcich sa na cestu za slasťou dávaný do kontrastu so smrťou robotníkov atď., ale tam to zrazu funguje, hlavne asi preto, že sa obmedzil na jednu krajinu a nesnaží sa byť až tak globálny.

Vo filme absentuje ucelený príbeh, dej sa rozpadá na niekoľko dôsledne uzavretých scén, ktoré dokopy tvoria naoko nekoherentný celok. Toto je filmu aj najčastejšie vytýkané, ale pre mňa je tam jedna spoločná téma, ktorá sa tiahne celým filmom a zjednocuje ho a to je téma ľudských inštinktov. Ostlund tu nadväzuje na svoj predošlí film Vyššia moc, kde tému inštinktov otvoril v úvodnej scéne s lavínou a záverečnej scéne s autobusom, ale tu ju demonštruje už v každej jednej scéne, ktorá by sama o sebe fungovala aj ako krátky film. Ostlund považuje za inštinkt aj základné atribúty ľudskosti ako súcit alebo zmysel pre rodinu, ktoré „hrdinovia“ vo filme nahradili egoizmom, hedonizmom a karierizmom. Dokonca ešte aj situácia na začiatku filmu, kedy hlavný hrdina dostane náhodou šancu pomôcť mladej žene, ktorá uteká pred násilníckym mužom, sa neskôr ukáže ako zinscenovaná, opili ho vlastným pocitom hrdinstva a urobili z neho hlupáka.

Piata loď sa bohužiaľ utápa v ľútosti, každý rodič tu pôsobí ako idiot a každé dieťa ako nevinný „anjelik“, takže tu nevzniká skutočná dráma, ktorá je postavená na neriešiteľnom konflikte, nekonfrontuje sa tam detská naivita s „dospelou triezvosťou“, ale deti sú, vďaka až neuveriteľnej necitlivosti dospelých, vo svojej naivite utvrdzované.