HarryBlock

Tu autori stratili trochu súdnosť, keď nechali Táničku, ktorá tu navyše hrá dosť naivnú postavu, vlámať sa do tajnej ruskej základne :D

Demaskovanie "boha" ako pokrytca, v ktorého chladných mechanických zákonoch nie je miesto pre súcit s trpiacim človekom.

Prirovnania k Gravitácií či donkonca k First manovi sú scestné, oveľa viac sa Ad Astra svojím pomalým kontemplatívnym tempom blíži k Tarkovského Solarisu. Bohužiaľ, najslabším člankom filmu je scenár, ktorý dáva málo podnetov na kontempláciu(tézovito načrtnutý vzťah s partnerkou je asi najväčšia slabina) a tak väčšinu času cítite hlavne prázdnotu(do určitej miery je to aj zámer, kvôli citovej vyprahnutosti hrdinu), ale aj nudu(toto už zámer určite nebol). Treba vyzdvihnúť hlavne Pitta, ktorého som takto subtílne hrať ešte asi nevidel a skvelú Hoytemovu kameru, ktorá svetlom dokáže navodiť emočné stavy aké nezvláda ani scenár, ktorý je miestami zbytočne doslovný. Škoda, lebo ostalo to niekde na pol ceste od komerčného filmu k umeniu.

Keď sa na horore viac smejete, ako sa bojíte, tak je to jasný indikátor toho, že niečo nie je v poriadku. Midsommar je úlet, čosi ako rituálny horor, dokonca s jasnou myšlienkou. To všetko je fajn až kým si neuvedomíte, že nový svet, do ktorého hrdinovia vstupujú a ktorý ich má neustále prekvapovať a eskalovať tak napätie, nie je v konečnom dôsledku vôbec desivý len "divný". Aj keď sa snažíte pochopiť jeho fungovanie a logiku "komunity" ani na konci vám to nedocvakne. Aj v hrubých rysoch chápete len, že im ide o nový genetický fond inak je všetko ostatné riadené len logikou halucinogénnych drog(veľkú časť stopáže sú hrdinovia pod jej vplyvom). Nechápete prečo by takto žili(niekto ich riadi, kto si užíva pocit moci? veď ani nemôžu navzájom súložiť keďže poväčšinou sú rodina a degenerovali by tak, čo sa vlastne aj deje, ale málo na to, že nový genofond prichádza iba každých 90 rokov....), proste ten film vyvolával príliš veľa otázok, ktoré nezodpovie a autor sa to snaží zakryť efektnou formou. Chcem späť 2 hodiny svojho života!

Bohužial, veľké sklamanie. Základná dejová premisa je dobrá, ale dialógy strašne šuštia papierom, navyše všetko, čo pochopíte z obrazu sa vám ešte niekoľkokrát zopakuje v dialógu ako pre debilov("Zabil si ho, ty si ho zabil!"). Luknár na to aký je skvelý herec, tu otrasne prehráva, ešte aj Dančiak tu má na malej plochej zbytočné zbrklé momenty, akoby ich režisér nútil do hystérie, v ktorej ale paradoxne zaniká skutočný des situácie. A to nehovorím o zbytočnej lascívnosti v príbehu. Po Lutherovom Prešlapu do tmy som počúval, že toto je jeho naozaj dobrý film a mal u mňa ešte štipku úcty, teraz už padli všetky ilúzie.

Nemyslím si, že je to "misery porn" alebo nejaký gýč(tým je Piata loď, ktorá má podobnú tému) aj keď je pravda, že hudba to zbytočne miestami patetizuje. Nadine Labaki sa darí tak dobre demaskovať absurditu života v chudobe až sa musíte smiať a ani postavy nemajú napriek svojej situácií často ku smiechu ďaleko(zrkadlo v okne na susedovu telku atď.). Áno je to často smiech cez slzy, ale vďaka tomu to nie je len prvoplánové vrstvenie mizérie a film dosť často ukazuje všedné nedramatické situácie, ktoré pôsobia odťažito, vďaka čomu to nie je len neustále žmýkanie emócií. Film má navyše originálnu myšlienku, v preľudnených krajinách, kde sa rodia tisícky detí do dedičnej chudoby, z ktorej nemajú šancu sa vymaniť, vyzýva režisérka rodičov k zodpovednosti!

Dovolím si nesúhlasiť s Marigoldom a tvrdiť, že Lanthimos prvý krát nenatočil "úmyslně pokřivenou karikaturu lidské společnosti", ale ten najúprimnejší historický film aký som asi videl, kde sa okrem klasických intríg na kráľovskom dvore ukazuje aj špina a hnus, ktoré väčšina historických drám úspešne vytesňuje, a kde kráľovná je len prestarnuté rozmaznané decko, ktoré lavíruje niekde mezi zúfalstvom a vzpurnou hrdosťou. Kamera Robbieho Ryana to potom všetko krásne podkresľuje svojimi expresívnými celkami, ktoré defomujú obraz a tým zvýrazňujú pravú povahu monarchie a moci.

Za najväčšiu slabinu nepovažujem ani tak to, že táto séria okato kopíruje štruktúru troch časových rovín z prvej série a len veľmi chabo ju ozvláštňuje(strata pamäti následkom choroby?), ale hlavne to, že dvaja hlavní hrdinovia sú k sebe naoko úplne ľahostajní(aspoň zatiaľ). Nie je medzi nimi ani skutočné priateľstvo ani napätie ako v prvej sérií, ktorá bola vďaka tomu omnoho dramatickejšia.

Trier samého seba vníma ako extravagantného umelca, ale jediné čo tvorí je vlastný piedestál. Nepopieram, že som si napr scénu, keď sa obsedantne vracal Jack do domu kontrolovať stopy, užil, ale napriek všetkej kontroverzií a krutosti jediné, čo ma znechutilo na tomto filme bola mizogýnia v scéne s priateľkou, ponižovanie ženy si užíval viac ako vraždenie. Záverečná scéna bolo už zbytočne patetické a moralistické naťahovanie (pochyboval niekto, že skončí niekde inde ako v pekle?) näpatie som necítil len nudu.

Psychologickejšiu gangsterku hádam ešte nikto nenatočil. Špinavé ulice sú predovšetkým o hrdosti a o morálke. Špecifická morálka gangstrov, ktorá presne vymedzuje ich život a kto jej hranice prekročí, musí za to draho zaplatiť.