HarryBlock

No to že vraha spoznáme vlastne dosť skoro tomu trochu uberá napätie(to sa dostaví až pri záverečnej naháňačke) a tú "správnu noirovskú atmosféru", ale aj tak film nemá núdzu o zaujímavé peripetie a vďaka perfektnej expozícií, ktorá ešte aj dnes pôsobí veľmi svižne a napínavému koncu si to zaslúži aj 5*

Tým obsadením Emila Hirscha to pôsobí ako reakcia na In to the wild. Vlastne celé je to len taký sarkazmus.

Toto nie je film, ale zbierka excesov. Autor sa pravdepodobne snažil vytvoriť surovú sociálnu drámu, ale prečo to, preboha, musí byť cítiť z každého obrazu? Navyše jeho vlastné postavy sú mu ukradnuté, čo zakrýva observačným štýlom, tak prečo by na nich malo záležať divákovi.

Od slniečkového "feel good" movie až k nočnej more. Vidno, že režisér pred tým robil kameramana, lebo vizuálna stránka je vypiplaná aj keď je to taká pekná videoklipová estetika, pomáha umocňovať silný dojem z filmu. Pohrávanie sa s časovými rovinami v druhej polovici síce dnes už nepôsobí nijak ozvlášňujúco, ale pomáha gradovať neistotu a napätie, no priznám sa, že sám si nie som istý či ten koniec bola len predstava hlavného hrdinu alebo sa to skutočne stalo.

Úvodná scéna s nacistami je ešte paradoxne celkom stráviteľná hoci vedúceho nacistu hrá (ne)herec so židovským nosom ako Adrien Brody. Inak asi celé zle, nemá ani zmysel to rozoberať až na ten herecký výkon hlavného hrdinu, pri ktorom vám asi nebude jasné prečo hrá až tak neuveriteľne otrlo, teda pokiaľ ste nevideli režisérov filmový autoportrét a nedojde vám, že mu to pravdepodobne tak predhrával. Otázka je prečo potom neušiel Csino z nakrúcania?

Na prvý pohľad to má s noirovskou detektívkou spoločné len dobu, do ktorej je príbeh zasadený a hrdinu v klobúku, ktorý neustále fajčí. Štruktúra klasickej detektívky sa skladá z dvoch príbehov, v príbehu1 postavy konajú a v príbehu2 sa dozvedáme o ich konaní, pričom tieto dva pribehy rozdeľuje vražda, spolu s ktorou obvykle začína aj syžet. Noirovky tieto dva pribehy spájajú, syžet začína ešte skôr ako príbeh2 napr. Big Sleep začína vyšetrovaním vydierania a až po nejakom čase prichádza vražda podozrivého z tohto vydierania čo celú vec značne skomplikuje, podobne tak nejak to je aj s Mužom, ktorý nebol akurát že ten stojí na druhej strane zákona. Teda hlavná postava, cez ktorú vnímame udalosti a ich následky, je pôvodca vydierania a stane sa aj vrahom, čo celý príbeh posúva niekam do roviny Dostojevského Zločinu a trestu(takže napätie nevyvoláva otázka kto vraždu spáchal, ale či ju polícia vyrieši) s tým rozdielom, že postava nemá šancu slobodne sa rozhodnúť či vraždu spáchať alebo nie, pretože v danom okamihu je k nej skôr prinútená. Rovnako ako v noirovkách sa, ale vražda stáva podružnou, pretože polícia usvedčí niekoho iného, teda pozornosť hlavného hrdinu sa začína upierať inam, mení sa motivácia(dokonca niekoľkokrát) dej sa teda zámerne rozpadá na epizódy, čím sa podtrháva hrdinove smoliarstvo a neschopnosť čokoľvek v živote dotiahnuť do konca. Muž, ktorý nebol je teda geniálny postmoderný miešanec umenia s brakom. Opäť je to vlastne len taká hra osudu a náhody, ktorá sa tiahne celou tvorbou coenovcov ako červená niť, akoby sa každým svojim filmom snažili poprieť sartrovu tézu, že človek si môže slobodne voliť svoj osud.

Učebnicový príklad mätenia diváka, ktorého jedinou chybou je podľa mňa, že viník nie je ani len vedľajšia postava, ale len taká epizódka, ktorá ale v konečnom dôsledku umocňuje akýsi starozákonný nádych celého filmu.

Pomaly začínam mať Van Santa radšej než Jarmuscha alebo Hartleyho. V tomto filme sa mu podarilo vyhnúť akejkoľvek prvoplánovosti. Aj keď tu nájdete reči o drsných skateroch, ktorí majú ťažký život vo Van Santovom podaní to nepôsobí ani trochu pateticky práve naopak. Perfektná práca so syžetom kedy vynechávanie určitých miest v príbehu vytvára napätie a naopak opakovanie niektorých miest akoby nás dostávalo bližšie k hrdinovým pocitom, k tomu na čo myslí, čo je podporené veľkými detailami tváre. Kamera geniálna, napr. v práci s malou hĺbkou ostrosti, pri scéne s otcom, ktorého najprv len počujeme(a cítime vzadu za hrdinom) a mohlo by sa zdať, že je to fajn zodpovedný otec, ktorý len prežíva chvíľkovú krízu a až keď naňho kamera konečne zaostrí tak vidíme dotetovaného škaredého chlapa. Nakoniec akoby to bolo len o tom, že otrasný zážitok pomôže hrdinovy uvedomiť v akom absurdnom svete to žije(to práve vysthuje aj použitie Felliniho hudby a preto sa konečne rozíde so svojou afektovanou priateľkou) a zdanlivo ho ani tak neškrie pocit viny, pretože napísaný list ...

Larrain ukazuje dopad veľkých dejín na život jednotlivca. Hlavný hrdina sa spočiatku zdá ako apatický, citovo vyprázdnený človek(čo je podporené aj kompozíciami), ktorý vedie samotársky život a robí zapisovateľa na patológií. Samozrejme láska je hnací motor, ale Larrain to režíruje tak, že emócie vyplávajú na povrch len v krajnom zúfalstve(scéna pri stole kedy sa obidvaja hrdinovia rozplačú) a v sexuálnej scéne sa schválne vyhýba záberu na hl. hrdinu, akoby bolo nemožné predstaviť si ho rozvášneného a vzrušeného. Geniálne je to ako si Larrain vystačí bez zbytočných slov a pritom máte neustále pocit ako sa tam kumuluje morbídnosť a ako sa zúfalstvo hlavného hrdinu roznecuje brutalitou dejín, takže záverečná (veľmi silná)scéna pôsobí ako jediné možné vyústenie. Super!

Najlepší Campionovej film. Hlavne pri Piane som mal pocit, že sú niektoré veci réžijne nezvládnuté, ale tu ma ten pocit obchádzal a na konci som sa skoro rozplakal(vzhľadom k tomu, že je to film o romantickom básnikovy je tá emócia na mieste ;) Hlavná hrdinka žije vo svojom gýči, čo kontrastuje s frustráciou hlavného hrdinu, ktorý si ju nemôže vziať kvôli nedostatku financií, je to v podstate taký príživnícky umelec, lenže v tej dobe sa existenčné problémy nereflektovali preto je Campionovej film ozvláštňujúci pohľad do minulosti.