Andronikos

Takto nejako to vyzerá, keď je väčšina filmu, nota bene nie práve najkratšieho, iba vatou okolo záverečného "supermanského", pardon: jediovského výstupu. Ten ale pôsobivý bol, nie že nie! (Hoci na druhej strane bol zároveň aj v rámci sériovej fikcie až príliš nafúknutý.) S názorom, že film sa uberá vlastnými, neprechodenými cestami, inak nemôžem súhlasiť (aj keď v porovnaní s až otravne recyklujúcou Epizódou VII by takéto ocenenie istý zmysel mať mohlo): nie že by sa všetko dalo dopredu odhadovať, ba dokonca som bol dosť času nezdravo napätý, ale na zásadné zvraty a obraty je človek po predchádzajúcich Hviezdnovojnovkách dostatočne nachystaný. (A to platí dokonca, ba prominentne, aj o Reyinej "audiencii" u Snokea.) Úžasným sa mi ale zdá to, ako film deštruoval očakávania, ktoré vyvolal napr. v skalných fanúšikoch/fanúšičkách pomocou zručne naservírovaného traileru, alebo teórie, ktoré si títo skalní priaznivci práve v duchu doterajšej série tvorili o pôvode, resp. pozadí Rey a Snokea (zdravím Ivana P. :) ). Nápadnosť, s ktorou sa divákom vnucujú porgovia, je v kontexte dobre známej komercionalizácie starwarsovských "suvenírov" taktiež skôr vtipná než urážajúca. A to, že by sa dejová línia porgovia plus Chewbacca dala chápať ako dekonštrukcia speciecizmu, je nanajvýš sympatické plus (škoda len, že zrejme plne docenené iba nami veganmi/-kami). Nejde o film úžasný - ale naplnil ma úžasom; nejde o film sofistikovaný - ale miestami, najmä zmienenými dekonštrukčnými prvkami, týkajúcimi sa nie nutne samotného diania na kinovom plátne, na mňa pôsobí prepracovane. Zároveň som na málo filmov hľadel s takým odstupom, ale napriek tomu im natoľko podliehal, ako tomu bolo v tomto prípade. Oproti "sedmičke" značné zlepšenie. Záverečný Hamillov výstup v mojich očiach bude zrejme patriť k vrcholom celej série.

No, rozpaky nad obsahom a formou nie sú zanedbateľné. Divácka pozornosť má byť, ako sa mi zdalo, vzbudená a udržaná lacnou (a prvýkrát okamžite po titulkoch servírovanou) nahotou; na východe zrejme všetci hovoria zásadne slovenčinou zodpovedajúcou štandardom fonetickým i morfologickým (hoci slovensko-ukrajinskú dvojjazyčnosť snímky musím oceniť), iba v lexikálnej rovine nás - predovšetkým hlavná postava - bombarduje "osviežujúco šokujúcim" výrazivom à la "Si k*t?"; infantilnosť niektorých rádoby vtipných (fajčenie pri poradách o ďalšej akcii) a miestami k tomu navyše etnickými stereotypmi poznačených (rómske deti, fajčenie a auto) momentov nedokážem rozdýchať; hlavná postava ušľachtilého pašeráka či jeho matka - silná žena, ktorá "neváhala", keď pristihla manžela pri násilí voči synovi, sú charaktermi, ktoré šuštia papierom (ak to možno tvrdiť o audiovizuálnom materiále :) ); výpovedná hodnota o ukrajinsko-slovenskej hranici je, tipujem, slabá; dej je miestami neprehľadný, minimálne na jedno zhliadnutie, a dejová línia, hlavne jej kvalitatívne a kvantitatívne hlavná časť, tj. k záveru spejúca gradácia a vyvrcholenie, nepôsobí v inak sa pomerne realisticky tváriacom celku príliš uveriteľne. Napriek tejto svojej rozpačitosti nad naivnými a lacnými prvami diela a napriek pohoršeniu, ktoré vo mne "vražedný" koniec stopáže vyvolal (čo by sa ale samozrejme dalo považovať aj za klad filmu), cítim potrebu hodnotiť Čiaru pomerne kladne. Snáď nielen kvôli peknému obrazu/kamere (napr. zábery z výšky na chodník apod. boli skvelé, aj keď možno nadužívané). Pár zapämatania hodných scén sa tu našlo (Krullovo "rokovanie" s hlavným hrdinom, pretkané sledovaním a komentovaním syna; a hoci to nerád priznávam, ružové auto s deckami za volantom, obchádzajúce zastavivšieho Krajňáka, malo vo svojej zbytočnosti určitú poetiku :) ). Vyzdvihnúť si zaslúži, že sa niekto chopil tém ako pašovanie a vstup do Schengenu - hoci je nutné poznamenať, že vo filme pôsobili autenticky iba "obyčajné" rodinné scény, rozhodne nie Maštalír zdanlivo hodlajúci (v duchu hollywoodskych westernových či akčných hrdinov) popraviť pomočivšieho sa beta-zloducha Hryca v lesnej samote...

Film, ktorý mi takpovediac zobral 4 roky života; tak dlho som naň čakal, a výsledok ma adekvátne neodmenil! Musím mu ako kladné rysy priznať, že som bol miestami, hlavne na záver, napätý a že 135 minút v kine mi ubehlo plynulo a rýchlo. Prevažujú u mňa ale rozpaky a isté pohoršenie. Samozrejme hrá pritom rolu i porovnávanie jednak s filmovou verziou r. 1990, jednak s knižnou predlohou, ktorému sa nedokážem vyhnúť. Zábery na jazero, do ktorého je treba skočiť, sú síce pekné, ale zostavovaniu "klubu" a vystihnutiu atmosféry to výrazne nepomohlo. U málokoho z členov je dostatočne pôsobivo načrtnuté rodinné, sociálne a psychické pozadie, nie všetci sú traktovaní rovnocenne, takže vo výsledku mi bezmála až splývali. Je pochopiteľné, že na to celovečerný film nemá dostatok času (verzia z r. 1990 ostatne na túto rovinu taktiež takmer úplne rezignovala). "Kompenzované" to je niekoľkými scénami, ktoré očividne chcú byť pôsobivé: záberom na nesympatickú tvár slečny, ktorá píše na Eddieho prázdnu sadru, či vylievaním vedra výkalov do toaletnej kabínky. Na pubertálne (pri zohľadnení veku postáv teda náležité a vierohodné, mňa už ale bohužiaľ iba otravujúce) vtipky, väčšinou sexuálne zafarbené, či už tlmočené Richiem alebo zabudované do deja (Beverly na deke a pár mládežníkov mlčky na ňu zízajúcich), sa zato priestor pravdaže našiel! Rovnocenný podiel hrdinovia a hrdinka nedostávajú ani pri zoznamovaní sa s Tým (alebo si to aspoň nevybavujem, čo ale tiež o čomsi svedčí). Btw, pre mňa najpohoršujúcejšia zmena oproti knihe nastala v prípade postavy knihovníčky a jej postoja a správania k Benovi. :) Ani záporáci, Bowers a Hockstetter, nie sú vykreslení dostatočne farbisto a pôsobivo, hoci druhý menovaný je aspoň využitý na vyobrazenie jediného postgeorgieovského úspešného (a desivejšieho než knižného!) ataku Toho; na to, že tam prvý vôbec bol, som už takpovediac zabudol. Titulná postava, jej výstupy a počínanie sú, ako som pochopil z 2 recenzií, pre neznalých knihy málo pochopiteľné, čo je samozrejme značný problém, s ktorým si samozrejme neporadil ani kolektív z r. 1990, ktorý ale vo filme venovanom iba detskej časovej rovine nejako (Rauchloch, samozrejme :) ) riešený byť asi mal (iba že by sa s niečím počítalo do "dvojky"). Môj problém ako predlohy znalého je principiálne iný. Po formálnej (vizuálnej) stránke je Pennywise, the dancing clown, v knihe a v zásade i v r. 1990 "obalom", v ktorom To komunikuje potom, čo sa mu nepodaril útok, či v iných nie životu nebezpečných situáciách, a zároveň To na korisť poľuje (v tej či onej desivej podobe) v "súkromí", bez nadbytočných svedkov a rušiteľov. Tento film ale Skarsgårda v podobe takmer vždy hrozivého či inak nepríjemného klauna nasadzoval bez akejkoľvek logiky, príliš často a nechal ho ingerovať do prostredia, kde to nie je vhodné (knižnica, synagóga, ba dokonca pivnice a garáže rodinných domov a pomerne rušné ulice Derry), skrátka do prostredia, kam To síce podľa logiky oboch starších diel preniká skrze rodinných príslušníkov a ľahostajných spoluobčanov, kde sa ale nesnaží odchytiť si "obed". Film po zostavení "klubu" necháva podniknúť "loserov" dve výpravy proti Tomu. Ladí ich obe do akčnejších polôh než kniha (a samozrejme tiež televízny film). Táto emancipácia síce napomohla tomu, že som, ako som už naznačil, bol napätý, resp. zvedavý, ale nakoniec musím konštatovať, že v zásade som si iba potvrdil, že skutočnú konfrontáciu s Tým tak, ako ju líči King, natočiť nejde. Záverečná konfrontácia je tu teda síce pretkaná baseballovými pálkami, zabodnutými tyčami atď., u diváka ale absentuje ten úžasný a pre zmysluplnosť celku nutný pocit, že tentokrát má aj To strach. Nemôžem si pomôcť: celkovo sú Toho akcie natáčané, akoby šlo o jednu z epizód Nočnej mory v Elm Street (takže intertextuálny význam má nápis na kine nielen vo vzťahu ku klaunovi z Batmana 1989, ale snáď i k Englundovej postave). Chumáče vlasov zväzujúce Beverly a nešetrenie prúdom krvi z umyvadla sú asi na prvý pohľad najvýraznejšími podobnosťami, ale aj zmienené odchytávanie obetí "medzi ľuďmi" je obom bubákom spoločné (hoci Freddy si súkromie zabezpečoval aspoň pomocou snov). Miestami takpovediac votrelcovské čeľuste Toho sú už asi iba nechcene komickým prvkom... Tým v klaunovskej podobe pre mňa bohužiaľ zostane Curryho stvárnenie. Zaiste hrá rolu to, že ma ako 8- až 12-ročného dokázal desiť vďaka môjmu veku, ale predimenzovane "renesančne" vyfintený a furt sa zlovestne a desivo tváriaci Skarsgård skrátka nedokázal vyčarovať jedinú pamätihodnejšiu scénu, ktorá by čo i len vzdialene pripomínala desivú premenu výrazu Curryho postavy v prvej jej scéne. Dalo by sa to zhrnúť tak, že za jedno zhliadnutie tvorcom ďakujem, povrchnejšími akčno-bubáckymi scénami ma v druhej polovici udržali v napätí (ak teda odhliadnem od toho, že tomu pomáhala aj príliš hlučná hudba, ktorej čo do otravnosti konkuroval už iba Pseudo-Georgie kričiaci "You'll float too, you'll float too!"), ale to stačí iba na to, aby som film uznal za priemerný, pretože si do pamäti sotva hlbšie vpíšem nejakú scénu. P. S. 1: Mike musí prejsť iniciáciou spočívajúcou v zabití bezbrannej ovce. Vynikajúca karnistická propaganda! :( P. S. 2: Svojím spôsobom najväčším zážitkom (voľne) súvisiacim s týmto filmom boli dve zamyslenia v istej recenzii, ktorú som mal to potešenie čítať (a ktorej autor údajne nepozná knihu ani starší film): a) "Proč vypadá zrovna jako klaun? Proč ne jako had nebo pavouk – těch se přece taky bojí hodně lidí"?; b) "Pro změnu by možná taky pomohlo, kdyby ho nehrál herec, nýbrž herečka, tedy by šlo o ženu." Sapientibus sat. ;) To druhé, nielen vo svetle Skarsgårdovho výkonu, naozaj stálo za zváženie! P. S. 3: Odporúčať musím komentár od katysramkova. Jej uhol pohľadu by mal byť samozrejmý, ale - nie je...

Nejednoznačná, sčasti frustrujúca či desivá, ale určite aj vďaka tomu silná animovaná rozprávka. Keď som ju sledovával v detstve, mrazili ma predovšetkým príšery v deji (had, vták, ale hlavne drak). Dnes rovnako ako kedysi mi je značne nevoľno z charakterov starších princezien (pohŕdanie zomierajúcim otcom, konkurenčný odpor voči sestrám, prezieravosť voči "pravidlám" a radcom...). A v súčasnosti ma napokon znepokojuje aj spodný, propagandistický tón diela: pohľad na vyslanca nippurského kráľa, opakovane servilne padajúceho na kolená pred vládcom Elamu (kráľovstva na území dnešného Iránu), pre ktorého skutočne "pracuje", je naozaj znechucujúci, či už to v zmysle deja budem vnímať ako nejaký skrátka morálne nepekný a atmosfericky znechucujúci akt, alebo si uvedomím - čo som ako dieťa samozrejme nedokázal -, že vtedajší iracký režim vo vojne s Iránom tu deťom servíroval až príliš priamočiare posolstvo o zahraničných nepriateľoch a domácich zradcoch. Pozitíva filmu by som si dovolil zhrnúť ako historické. Je to doklad doby: jednak ako symptóm vtedajšej geopolitickej situácie (okrem zmienenej vojny a súvisiacej vnútroirackej situácie stojí za pozornosť to, že režisér Al-Yassiri sa, ak si správne spomínam, zaučoval v NDR; kontakty na Ostblock ostatne možno stoja za tým, že sa toto dielko premietalo v [česko]slovenskej televízii), jednak ako produkt výrazne spojený s mojimi detskými fantáziami (teda históriou osobnou): pri princezniných bojoch s hadom, vtákom a hlavne drakom som bol vo vytržení! Technická stránka filmu má značné slabiny, hlavne zvuk je občas nielen akosi "mimo" animácie, ale dokonca ohlušuje a irituje (ozvučenie Strieborného hada - áno, naozaj hada! - po zásahu dýkou je fakt prehnané). V deji je minimálne jeden prvok, ktorý som nikdy nepochopil: podľa veľkňažkinej inštrukcie smie princeznej pomôcť iba kráľ, avšak postava, ktorá jej nakoniec pomáha, je podľa vlastného predstavenia sa sedliakom. Ak má byť skutočne nejakým kráľom (incognito?), v deji či aspoň slovenskom preklade sa to akosi stratilo. Ponúka sa ako vysvetlenie skutočnosť, že sa tento vedľajší hrdina stane manželkou kráľovnej, ale to, že by sa za neho Sunani plánovala vydať, nikde vo filme naznačené nie je. Takže je asi nutné pripustiť, že film obsahuje subverzívny prvok voči bohmi stanoveným pravidlám. (Malo to azda taktiež slúžiť propagande, napr. v zmysle adorácie a teda získavania radového obyvateľstva štátu?) Moje hodnotenie je nepochybne poznačené nostalgickými sentimentmi, ale snímke, ktorú by som ešte pred štvrťstoročím hodnotil piatimi hviezdičkami bez najmenšieho zaváhania, nedokážem ani v súčasnosti nijako výrazne uberať. Dva dodatky: Rozprávka je historická! Pravdaže iba tým, že odkazuje na historického kráľa Lagašu Gudeu. Základná zápletka je už ahistorická, po Gudeovi totiž nastúpil na trón jeho syn. Inak sú využívané motívy a figúry, ktoré majú oporu v mezopotámskej histórii či mytológii, ale iba ako mená: mýtický vták Anzu nebol strašný (a drak a had sú, nakoľko to dokážem posúdiť, účelovo vytvorení pre potreby diela); Akurgal, tu nesympatický lagašský generál ašpirujúci na trón, má meno jedného z Gudeových predchodcov; Atrachasís, mezopotámsky "Noe", prepožičal v rozprávke meno múdremu členovi lagašskej rady. Ahistorickou je postava (nemenovaného) kráľa Nippuru: toto mesto svojho vládcu nemalo. A odkaz na samotný film (v originále, tj. arabčine): https://www.youtube.com/watch?v=9eHKHB72uRw

Pointu a hlbšie momenty som v diele, ktoré väčšinu času bolo ladené do nevážneho módu, našiel. Dianie na plátne som sledoval s kombináciou zneistenia a benevolentného odstupu, ale až na jeden moment v cca troch štvrtinách stopáže nemôžem tvrdiť, že by som sa pritom bol nudil (hoci v reťazení epizód/obrazov bez nejakého závažného vývoja film naozaj slušne konkuroval antickému gréckemu románu). Pekný obraz/kamera ako vcelku neoddiskutovateľné pozitívum. Ak aj odhliadnem od kuraťa z Menandrovej zadnice, ktoré podľa záverečných titulkov kvôli tomuto filmu, na rozdiel od zvierat iných, zomrelo, s čím nemôžem ako vegan súhlasiť, výrazný problém som mal s jedným prvkom: nepodarilo sa mi nájsť zmysel v tom, s akým gustom a frekvenciou bolo zobrazované násilie, resp. krv (snaha o realistickosť v tomto smere nie je ničím, čo by v tomto filme pôsobilo vierohodne). Inak za mňa ok, hoci k tomuto hodnoteniu prispieva nepochybne nedostatok konkurencie - filmov, ktoré by nejakým spôsobom recyklovali antický materiál (tým nemyslím mená postáv). Nie celkom zrejmé mi je, prečo je film natočený (prevažne) v češtine a nemčine, nespokojný som s tým, že Amirina postava nehovorí arabisch (hoci sú tie jej "Das-ist-gut"-repliky podávané tak nechutne jednoznačným tónom, až sú podmanivé), ale detaily, zvlášť motivované fachidiotizmom, nechám bokom. Distingvovaný našedivelý Xerxés v salóniku za zvukov klavíra a ešte viac perzskí vojaci v sakách sú peklo (v dobrom slova zmysle)!

Film bez samoúčelnej, neprirodzene nafúknutej akčnosti a s takpovediac klasicky jednoduchou, neprekombinovanou zápletkou. O klasickej téme (láska) - hoci ma aj nijako zvlášť nezaujíma. A s riešením zápletky klasicky jednoduchým ("technicky"), pritom ale samozrejme nesmierne ťažkým (v akomkoľvek inom slova zmysle). V dnešnej dobe bezmála zázrak. Odpustím mu aj to, že ma nijako výrazne nestrhol, resp. nevtiahol do deja či cítenia postáv, to, že nemčina sa napriek evidentnej snahe byť jazykovo vierohodným scvrkáva na skromné dve repliky (banálne a prakticky povinné "Heil Hitler!" a situačne dosť neopodstatnené či prehnane patetické "Ich bin Agent des Reichs"), i to, že svet sa tu obmedzil na dobre postavené figúry a flámy, rušené iba atentátmi na veľvyslanca či padajúcimi zostrelenými nemeckými bombardérmi.

Počas projekcie, či aspoň behom jej značnej časti, som veruže bol napätý. Film síce nepochybne variuje, nech už akokoľvek primitívne alebo naopak cieľavedomo, motívy, ktoré bolo možné vidieť aj v iných Votrelcoch - napr. vyhadzovanie titulnej, na palube lode nerado videnej, "postavy" do hlbín vesmíru (na druhej strane: alternatív, ako sa jej zbaviť, zase mnoho posádka nemá), obsahuje však aj novinky, ktoré ak už nie celkový vývoj (posádka Covenantu až na výnimky neprežije), tak aspoň jeho detaily činili pre mňa dopredu neodhadnuteľnými: zmienil by som fakt, že problémy posádky začínali nie klasickým pseudovajcom, ale akýmisi spórmi ("patogénmi"), či asertivitu až agresivitu z tela nakazených (neobvyklo deštruktívnym) spôsobom cestu si sotva vyhryznuvších (?) malých príšeriek, ostro kontrastujúcu s asi náležitou hanblivosťou, ktorú svojho času na Nostromo pred posádkou prejavil rýchlo sa aspoň načas porúčajúci alienik. S údajne nízkym IQ osadenstva Covenantu výrazný problém nemám. Kľúčové slovo znie: šok. Ten ospravedlňuje alebo aspoň relatívne zvierohodňuje reakcie, ktoré dianie na obrazovke posúvali. To, čo stráviť príliš nedokážem, je absencia tematizovania videného a zažitého postavami. Zúfalo tu chýba nielen nejaký ten Hudson, ktorému by banality ako casualties stáli za "K*a, co teď budem dělat?!", ale vôbec základný ľudský údiv trebárs nad tým, že príroda na novo objavenej planéte vyzerá božsky (a pripomína Nový Zéland :) ). Alebo dajme tomu uznanie Davidovi za to, že na počesť návštevy nahodí novú frizúru (sám si ostatne spätne kladiem otázku, či som význam tohto momentu dostatočne ocenil ja: nemal android staršieho typu od začiatku v pláne vydávať sa za svojho "brata", aby sa stal tým najpodstatnejším votrelcom na palube?; v každom prípade musím subjektívne povedať, že som zmenu vizáže ocenil, ten "arijský" Fassbenderov look v Prometheovi ma rušil). To, že väčšina (ľudských) postáv je nedostatočne profilovaná, tj. divákom nie dosť drahá či nimi vôbec rozoznávaná, tu podotkli už mnohí komentátori/mnohé komentárky. Ani akcie nestoja za nič. Z môjho uhlu pohľadu už len preto, že boli natočené v tempe príliš chaotickom, až som nestíhal dianie poriadne registrovať. (Pravdu povediac ma ale ani koncom filmu, v dobe konfrontácie s prvým a druhým "klasickým" xenomorfom, nezaujímalo.) S ohľadom na povedané je asi zrejmé, že film Alien: Covenant môže (a zrejme by mal) byť pozeraný hlavne ako konfrontácia Waltera a Davida. Tančeky s votrelcami a posádkou a údajne najkrvavejšie vyčínanie prvých menovaných sú tu, zdá sa, iba nutnou splátkou nenáročným diváckym očakávaniam. Mimochodom, osobne by som si síce netrúfal krvavosť tohto snímku v rámci prometheovsko-alienovskej série hodnotiť zase až tak jednoznačne; myslím však, že minimálne Alien 3 mu umelou krvou a spálenými telami celkom zdatne konkuruje. Nebudem ale zakrývať, že mi ako nesmierne silená prišla "sprchová" scéna. Ak aj nechám jej inherentnú nepravdepodobnosť bokom (ars amatoria v danej situácii, po vymretí x kolegov a kolegýň?!), pôsobí ako dôsledok scenáristovho presvedčenia, že drastickosť prerazenej lebky v takomto momente a na takom mieste zabezpečí filmu úspech či legendárnosť Psycha. Toto moje pohŕdanie danou scénou mi však narušuje postreh, ktorý tu ktosi mal, že ide o odkaz na scénu dramatického konca V. Cartwright a Y. Kotta z Alien. (Kombinovaný azda s odkazom na situáciu úmrtia dr. Clemensa z Alien 3?) Mimochodom č. 2: pár minút po začiatku filmu a aj bez pričinenia príšeriek drastickým spôsobom realizované nedobrovoľné odporúčanie sa jednej postavy zo scény, inak kapitána Covenantu, hraného akýmsi J. Francom (ospravedlňujem sa za neznalosť :) ), mi najskôr pripadalo ako príšerne lacný spôsob dramatizácie; ako tak ale čítam reakcie, že ide o najzbytočnejšiu rolu príslušného pána, objavujem skrytý pôvab daného momentu v tom, že sklamal očakávanie kdejakého diváka. To je sympatické - a posilňuje to môj dojem, že v danom filme je ešte čo objavovať... Celkovo mi nezostáva nič iné, než konštatovať, že by som potreboval Covenant vidieť opakovane. Nateraz môžem ako plusy sumarizovať pár silných momentov (vizuálne pôsobivé a znepokojivé boli najmä sekundy, v ktorých sa Beauty s umytou tvárou ocitne zoči-voči Beast a v šoku siaha po zbrani, a tie, v ktorých sa jej stále krásna tvár vznáša na hladine - čo však neruší nielen Beast hodujúce na jej dokaličenom tele, ale ani Stvoriteľa-Davida, usilujúceho získať si jeho dôveru), a ústredný motív konfrontácie emancipovaného a tvorivého androida s androidom nachádzajúcim zmysel svojho bytia naďalej v službe (čo samozrejme nie je nutne zvlášť originálna záležitosť, jej vzory možno vidieť aj v rámci už existujúcej alienovskej série samotnej, explicitne či implicitne naprieč jednotlivými filmami kontrastujúcej Asha s Bishopom a snáď i s Call; je to ale problematika, ktorá je v súčasnosti bohužiaľ už dosť aktuálna, hoci si to niektorí diváci zrejme neuvedomujú alebo nepripúšťajú). Momenty, ktoré vyvolávajú pohoršenie, údajne nudná scéna výuky hrania na hudobný nástroj či údajne nejakou lobby alebo korektnosťou diktovaný bozk Fassbenderových postáv, ma nechali chladnými. Svoj význam vo filme ale majú, nie že nie! A vo svetle oných reakcií ich dodatočne začínam vyslovene oceňovať. Nateraz váham medzi *** a ****.

To, že film navonok pôsobí, akoby bol natočený skrytou kamerou (sic POMO), si síce nemyslím, ale jeho technickú (zdanlivú?) nevyumelkovanosť hodnotím veľmi kladne. Ešte viac oceňujem realistickú vizáž jednotlivých postáv, rodičov, učiteliek a hlavne žiakov. Práve to, že pôsobí zväčša neštylizovaným dojmom, nielen čo sa technikálií týka, je predsa niečo, čo sa od filmu s touto tematikou, zasadeného do súčasnosti, očakávať musí a čo od neho osobne aj očakávam. Znamená to, že mám kvôli niekoľkým momentom, ktoré toto pravidlo, súc očividne štylizovanými, porušili a vo mne zarezonovali, výčitky svedomia: ide predovšetkým o (celý čas vonkajškom i akoby nezainteresovaným vnútrom štylizovanú) emáčku, štylizovane sa pred koncom pýtajúcu, či má ísť z jedálne alebo do nej. Problém mám ale hlavne s dvomi ďalšími skutočnosťami: 1. Film je údajne podľa skutočných udalostí, no nepredpokladám, že je možné robiť si ilúzie o "podloženosti" nielen jednotlivých scén šikany, ale predovšetkým zobrazených - nakoľko vôbec zobrazených - charakterov jednotlivých postáv. Film vo mne, napriek mojej odhodlanosti k opaku, vzbudzoval tendenciu k meditácii o pohnútkach a backgrounde jednotlivých postáv (čo je samé o sebe pre mňa dostatočnou známkou jeho kvality, to be sure). Za daných okolností je však nielen nenáležité, ale dokonca nemožné sa o nejaké privátne psychologické rozbory pokúšať. Čo mi síce život uľahčí, ale k uspokojeniu ma nevedie... (Takže napr. otázku, do akej miery je prakticky kompletná izolovanosť jedného-dvoch šikanovaných vo zvyšku šikanujúcej, pohŕdajúcej či minimálne ľahostajnej triedy možná, nechávam bokom, hoci je to otázka dosť zásadná a oprávnená.) - 2. Film ma napriek ďalšej mojej odhodlanosti k opaku priviedol do rozpoloženia, v ktorom som takpovediac s Kasparom a Joosepom stláčal spúšť a užíval si (zahranú) paniku v radoch trýzniteľov a ponižovateľov. Tento fakt môže viesť k zásadným a napokon snáď i správnym úvahám o "oprávnenosti" daného kroku, ale sám o sebe správny podľa mňa nie je a vyvoláva vo mne ďalšie výčitky svedomia. Ak navyše zvážime, že v očiach slabších pováh to môže takéto riešenie autorizovať... - Napriek svojim oslavným slovám na adresu realistickosti vonkajšej stránky filmu nebudem tvrdiť, že je vo svojom "vnútri" len a len realistický a že v ňom chýba snaha o príliš zjednodušujúcu plastickosť predvedenia problematiky. Osobne som ale s výsledkom estónskeho snaženia spokojný a emočne zaujatý (čo sa napr. o Ondskan povedať nedá). Váham medzi 4 a 5.

Napriek tomu, že predlohou tohto filmu je kniha, inšpirovaná údajne autentickými zážitkami autora, osobne som viac-menej nedokázal dej a postavy vnímať ako realistické. Vezmime si hlavného hrdinu: najskôr (fyzický) tyran spolužiakov, po zmene školy skrz-naskrz kladný hrdina (to, že mu v konečnom dôsledku najskôr ide iba o udržanie sa na škole, tento profil bohužiaľ príliš nerelativizuje). A to hrdina aj v prégnantejšom slova zmysle: najlepší plavec, neporaziteľný bojovník v "ringu". Takáto premena charakteru a profilu je snáď možná, ale mne pripadala nevierohodná. Príliš schematickými sú tiež: predseda študentskej rady alias hlavný záporák, telnatejší školský intelektuál Pierre, rasistický/nacionalistický vyučujúci dejepisu, skrátka bezmála každá postava, ktorá tu vystupuje výraznejšie než len sedením pri školskom obede. - Nejde mi o to, že by tu boli zlé herecké výkony (hoci skandovanie pri "ringu" mechanickejšie predvedené už asi ani byť nemohlo). Jednoducho je koncepcia postáv a deja príliš podriadená síce košatej, ale nakoniec lacne jednoduchej, čiernobielej a hlavne hrdinskej a happyendom končiacej schéme. Obzvlášť s blížiacim sa koncom naberal dej na nevierohodnosti (vyšachovanie riaditeľa s pomocou coolového známeho právnika a vďaka hrozbe publicitou; konfrontácia Klaďasa a Záporáka v pôvabnom, hoci nakoniec zvratkami zavrhnutiahodného zbabelca znečistenom lesíku; razantná, hoci iba predohrovými dialógmi naznačená výmena rolí "vychovávateľa" a "vychovávaného" medzi Erikom a jeho otčimom). A napokon musím konštatovať, že ani ten gýčovitý happyend nedotiahli scenáristi do konca: čo ak divák túži vidieť nejaký romantický bozk znovu sa stretnuvšieho a teraz už "legálneho" páru Marje a Erika? :) - Rozumejte: netvrdím, že to je zlý film alebo že to je nudný film. Netvrdím ani, že nie je miestami burcujúci a že nemá sem-tam výraznejšie scény (je smutné, že osobne ma najviac alarmovali tie, kde si Záporák a Klaďas vymieňali obsah istého vedra, resp. toalety - signifikantné ale je, že použité rekvizity boli falošné, tj. z toalety evidentne nepochádzali). Ale nevidím to ako dielo obzvlášť pamätihodné, aktuálne a realistické. A pretože síce považujem porovnávanie Ondskanu a Klass s ohľadom na ich obsah za pochybené, ale druhý menovaný film sa mi páčil viac, prikláňam sa teraz v prípade švédskeho opusu k hodnoteniu skôr horšiemu.

Na horor neobvyklo kultivované (nie ale stopercentne, lacnú ľakačku napr. po dopravnom incidentne s tragickými následkami sme si neodpustili) a sofistikované (rekonštruovať stopercentne do seba zapadajúci [paranormálny, dajme tomu] príbeh sa mi však z indícii nepodarilo, čo samozrejme môže byť len a len moja chyba). Pre tieto vlastnosti Sirotinca, ako aj pre iné detaily (španielsko-mexická, nie hollywoodska proveniencia; do očí vcelku bijúca "nevýstavnosť" hlavnej postavy, resp. jej predstaviteľky; nanajvýš nehororová, nie však falošná atmosféra preslneného začiatku a dojímavý happy end subsumovaný pod záver in nuce tragický - vec to vskutku pozoruhodná!) by som to mal hodnotením pozdvihnúť nad šedivý hororový priemer. Faktom ale je, že od záverečných titulkov ma delia len asi 2 hodiny a film sa mi z pamäte míľovými krokmi vytráca (trvalo mi, než som si spomenul, aký titul to mám teraz komentovať)... 4 hviezdičky, ale váhavo udelené, iba ráciom podmienené, nie zo srdca plynúce.