confuoco

Skrotenej hore predchádzala výrazna kampaň, ktorá vo mne vzbudila takú averziu, že som sa musel trochu prinútiť, aby som si film vôbec pozrel. Čakal som schématickú, sladkú romancu, v ktorej má kvázi kontroverzná gay tématika len jediný cieľ - priniesť v americkom prostredí filmu publicitu a následne vyššiu návštevnosť. Po vzhliadnutí filmu som sa musel Ang Leemu v duchu ospravedlniť - dlho som nevidel tak citlivú a v jej objektivite až civilnú milostnú drámu. S tunajšími komentátormi, ktorí tvrdia, že film by nebol bez homosexuálnej tématiky ničím zaujímavý ani zvláštny, sa nedá než súhlasiť - keby sa totiž pod stanom zaľúbili do seba kovboj s kovbojkou, zrejme by zišli do dediny, vzali sa, mali tri deti a možno žili šťastne až do smrti. Naši dvaja hrdinovia však boli nútení - možno pod vplyvom okolností, príbuzných, možno vlastného strachu - zohnúť chrbát, a jediné, čo im zostalo boli spomienky na horu so symbolickým názvom Brokeback. Film roku 2005.

Na začiatku nás bolo v kinosále patnásť, na konci asi traja. Feministické pseudoumenie dotiahnuté do trápnosti. Jedna hviezdička aspoň za záhradné náradie a niekoľko ďalších skutočne vtipných scén - dodnes sa neviem rozhodnúť, či to bol zo strany tvorcov úmysel, alebo čaro necheného. "Pikoška" na záver: Amira Casar mala v intímnych záberoch aj dablérku, Rocco Siffredi prekvapivo nie.

Ďalší dôkaz starej známej pravdy, že dobrý seriál nerobí výprava ani rozpočet.

Možno najvydarenejšia súhra komédie a drámy, akú som videl. Film plný sentimentu, ktorý však od žánru sentimentálnej melodrámy bezpečne delia minimálne dva prvky - farebne vykreslené, neodolateľným spôsobom nedokonalé charaktery a humor, nie vždy iba láskavý. Úžasný film, ktorý sa dotýka tých najpodstatnejších vecí v živote.

"Vlna" mi žiadne nové poznanie ani prekvapenie nepriniesla. Na môj vkus je film až príliš popisný a podobne ako experiment sleduje určitý vzorec, na druhej strane je až hrozivo presný a poučný. Skôr ho však vnímam ako film, ktorý by bolo dobré zaradiť do učebných osnov, než ako kinozážitok.

Legendárny film, ktorý dal svetu okrem iného termín "paparazzi" a jedno z najznámejších talianských slovných spojení, ktoré v názve nesie nejedná kaviareň, cukráreň či kino. Tak ako symfóniu nemôžete vypočuť a vychutnať si ju len tak hocikedy vo voľnej chvíľke alebo ako hudobnú kulisu, ani tento film nemôžete plne oceniť, ak si naň nevyhradíte niekoľko nerušených hodín vášho času, záujmu a plnej pozornosti. Príbeh pozostáva z mozaiky kratších, voľne (nie však náhodne) radených scén, z ktorých je každá starostlivo koncipovaná a po myšlienkovej i obrazovej stránke dotiahnutá do dokonalosti, plná zjavných i menej nápadných symbolov. Rastignacovské témy ako karierizmus, túžba po úspechu dosiahnutého za každú cenu, nuda a mravný relativizmus priamo úmerné postupu na spoločenskom rebríčku, bariéry v medziľudských vzťahoch, nepochopenie a odcudzenie, z ktorého - ako veľmi silno demonštruje záver filmu - už často niet cesty späť...to všetko je pre mladú generáciu v našich postkomunistických krajinách žeravo aktuálne.

Animované filmy vo všeobecnosti nie sú moja šálka kávy, aj keď nadanie a trpezlivosť ich tvorcov obdivujem. Tento konkrétny (zhliadnutý viac-menej náhodou v televízií) ma však úplne odzbrojil svojou sviežosťou a humorom, ktorý zatieni aj pokračovania Shreka. Už len samotný nápad o králikodlakovi je perfektná šialenosť.

Najnápaditejší životopisný film, aký som kedy videl, rozpráva príbeh Andyho Kaufmana, komika, na ktorom bolo krásne, že jeho prioritou vobec nebolo byť komický. Forman tu prepája mystifikáciu ako nosný prvok Kaufmanovho života a zároveň nosný prvok filmu tak umne, že po režijnej stránke je to asi jeho najlepší počin. Je to zároveň ďalšia z podob jeho ušľachtilej návratnej témy práva jedinca na osobnú slobodu navzdory spoločenským konveciám a očakávaniam. Superlatívmi nebudem šetriť aj preto, že priam zbožňujem Jima Carreyho v jeho dramatických úlohách a jeho výkon v tomto filme patrí do kategórie mimoriadnych.

Krásny poetický film odetý v talianskom kolorite, ktorý vo vás znovu prebudí lásku k životu so všetkými jeho svetlejšími aj temnejšími odtieňmi. Nesmierne ľudsky podané obrazy z režisérovej mladosti zasadené do jeho rodného mesta s rozkošným panoptikom tamojších postavičiek. Na Amarcord sa nebudete len pozerať, ale cítiť ho, hmatať, voňať, vnímať všetkými zmyslami. Vlajková loď mojej obľúbenej talianskej kinematografie.

Patrím medzi ľudí, ktorí si nejeden film pozreli iba na základe neodolateľne príťažlivého názvu, a Diabol nosí Pradu je v tomto smere prvá trieda. Sľuboval atraktívnu drámu/komédiu z prostredia, kde sa zle zvolená kabelka rovná hrdelnému zločinu, o to väčšie však bolo sklamanie. Nezachránila to ani Meryl Streep, pričom ovácie na jej osobu za túto úlohu su mi trochu záhadou...neeexistuje totiž jednoduhšie herecké zadanie, než je plocho a čiernobielo napísaná despotická šéfredaktorka módneho časopisu a kedže tam tým pádom Meryl nemala čo hrať, rovnako dobre by to zvládlo X iných herečiek. Bod plus pre autorku predlohy alebo scénaristu za nezabudnuteľný monológ šéfredakorky "blankytný svetrík".