Karamanlis

Určite neľutujem čas, ktorý som Childish Games venoval. Ako tu už síce spomínajú viacerí užívatelia, hororové elementy tejto snímky sú prakticky nulové, čo ma možno trochu zmiatlo, keďže do projekcie som išiel s tým, že pôjde o nový horor zo španielskej produkcie. Dostalo sa mi však pomerne atmosferického psychologického thrilleru, na ktorý sa dobre pozeralo a ktorý ma väčšinu svojej stopáže bavil.

Jeden z nemála osemdesiatkových poviedkových hororov, ktorý síce neurazí, na druhej strane sa mi však ani jedna z troch epizód či film ako celok a najmä jeho epilóg, ktorý je samostatným príbehom výraznejšie nevryli do pamäte a stavím sa, že už o týždeň budem mať problém rozpamätať sa, o čom to vlastne bolo...

IQ slečien, uvádzajúcich toto rádoby vtipne ladené športové "spravodajstvo" je pekelne nízke a o ich účinkovaní v tejto relácii jednoznačne rozhodla ich ochota obnažiť sa pred kamerou. Keby to bolo aspoň trochu štýlové a vkusné, nemal by som proti takémuto typu športových správ v zásade nič, to neskonale tupé, afektované a neustále kiksujúce moderátorské osadenstvo, nemajúce o športe ani páru to však poriadne potápa...

J.P. Simón ma tentokrát mierne sklamal. Hoci som pred projekciou nemal zbytočné ilúzie a nepochyboval som, že pôjde o ťažké béčko, očakával som do istej miery zábavný podmorský monster horor, no dostalo sa mi iba zmäteného príbehu, biednych ponorkových interiérov, nezaujímavého hereckého ansáblu, otravných mudrlantských dialógov a až na jaskynné scény so zmutovanými živočíchmi, ktoré to celé ako-tak zachraňujú aj značnej dávky nudy.

Zhodou okolností som To kako vzhliadol v rovnaký večer ako tematicky podobný kubánsky počin Juan of the Dead, takže sa mi naskytla možnosť porovnania štýlu dvoch mladých, začínajúcich filmárov, ktorí vsadili na zombie komédiu. To kako v rámci tejto konfrontácie jednoznačne prehráva na všetkých frontoch, na jeho obhajobu však musím uviesť, že jeho tvorca Yorgos Noussias mal k dispozícii mnohonásobne nižší rozpočet než jeho latinskoamerický, zrejme španielskymi mecenášmi dotovaný kolega Alejandro Brugués (€140,000 vs 3 milióny USD), takže v tomto ohľade nie je o čom. Vzhľadom k tak mizernému budgetu mám pochopenie pre občasný amaterizmus, ktorý sa tu vyskytuje či trikovú nedokonalosť, problém však vidím v tom, že Zlo sa napriek tomu, že sa vydáva za zombie komédiu väčšinu času berie až príliš vážne, občas sa dokonca pokúša aj o akýsi hlbší, filozofický rozmer a ja som si počas jeho projekcie veru moc srandy neužil.

Z môjho pohľadu veľmi príjemné prekvapenie. Od neznámeho režiséra/scenáristu Alejandra Bruguésa, ktorý túto zombie komédiu situoval na socialistickú Kubu som nečakal taký štýlový nadhľad a zmysel pre recesiu. Pochváliť môžem aj technickú stránku filmu, gore a masky sú na slušnej úrovni, čo som vzhľadom na to, že ide o španielsko - kubánsku koprodukciu ani neočakával (Brugués však mal k dispozícii solídny rozpočet 3 milióny USD, takže napokon, prečo nie?), páčilo sa im aj herecké osadenstvo, hoci z predstaviteľa hlavného hrdinu Juana - Alexisa Díaz de Villegas som mal sprvoti zmiešané pocity, po chvíli mi sadol aj ten a čo je vzhľadom k tomu, že primárne ide o komédiu asi najdôležitejšie, párkrát som sa aj schuti zasmial.

Django sfida Sartana zďaleka nepatrí k žánrovým klenotom, disponuje biednym hereckým obsadením a snaží sa publikum nalákať na mená dvoch pištoľníkov zo známych talianskych westernových sérií, ktorých si bezostyšne "zapožičal" (v rámci talianskej produkcie bežná vec), no keď už nič iné, tak sa v ňom objavuje aspoň dostatočné množstvo prestreliek, vďaka čomu nenudí. Videl som už aj mizernejšie špagheťáky...

Neznášam takéto odpudivé halucinogénny bez akéhokoľvek zmysel dávajúceho deja a najmenšej snahy o vytvorenie niečoho súvislého alebo zrozumiteľného, snažiace sa prostredníctvom sledu totálne absurdných udalostí o dosiahnutie "vyššieho umeleckého rozmeru".

Vcelku príjemné prekvapenie z ázijských filmových dielní. Konfrontácia uhladeného profesora hudby zo Soulu a jeho jemnocitnej študentky s neotesanými kórejskými vidlákmi ma bavila a kupodivu občas aj rozveselila.

Indonézske horory disponujú istou osobitosťou a v rámci súčasnej ázijskej žánrovej tvorby patria k tomu lepšiemu, čo má divák možnosť vidieť. Air terjun pengantin tiež nie je úplne na zahodenie, je to typická vyvražďovačka, majúca všetky nevyhnutné sunžánrové náležitosti, na druhej strane však neprinášajúca nič originálne či výnimočné, takže pochybujem, že si budem o mesiac pamätať o čom to vlastne bolo...