Karamanlis

Stráviteľný kanadský westernový pokus, ktorý aj keď je síce situovaný do obdobia po skončení slávnej éry divokého západu (r. 1901) disponuje dostatkom prestreliek a mlátičiek, za čo som prižmúril oko nad nesympatickým hereckým ansámblom na čele so presluhujúcim starčekom Kristoffersonom. Rušili ma však občasné režisérove pokusy o to, dodať filmu prostredníctvom nezmyselných prestrihov a psychozáberov akýsi "vyšší rozmer"... takáto forma pseudoumenia tomu viac uškodila než prospela.

Atmosferická duchárina, režírovaná Richardom Langom, ktorý počas svojej filmárskej kariéry tvoril takmer výlučne pre potreby TV a mimo iného pracoval aj na takých seriálových presladeninách ako Beverly Hills 90210 či Melrose Place. Don't Go to Sleep je však nakrútené šikovne a v podstate je dôkazom toho, že dobrý horor sa dá natočiť aj so skromným rozpočtom a bez prítomnosti krvi či nákladných špeciálnych efektov.

Pôsobivé... Armando de Ossorio poňal legendu o čarokrásnej siréne Lorelei, sediacej na útese nad Rýnom a navádzajúcej lodivodov do zradných skál, vskutku svojsky a pretvoril zlatovlasú Lorelei v šupinatú obludu, ktorá sa počas splnu zakráda do blízkej dediny a trhá jej obyvateľov na franforce. Pozoruhodné je aj to, akým spôsobom preniesol tento mýtus do prostredia 70-tich rokov a ako sa pokúsil existenciu bájnej bytosti racionálne objasniť za pomoci vedy (rádioaktívna dýka to istí...). Ten scenár popravde nestojí za nič a v podstate iba naoko zastrešuje hromadu gore scén, brutálnych mordov a prítomnosť pekných dievčat, ktoré de Ossorio potreboval zakomponovať do filmu. Mne sa však takáto forma prznenia germánskej (resp. gréckej) mytológie vcelku pozdávala.

One Way Trip 3D na prvý pohľad vyzerá ako hixploitation na švajčiarsko-rakúsky spôsob (v rakúskej i švajčiarskej časti Álp som zhodou okolností kedysi strávil pár dní a o podivínskosti tamojšieho obyvateľstva som sa presvedčil na vlastnej koži, takže táto oblasť mi na buranský horor celkom sedí) a čo sa násilných aspektov týka sa môže kľudne rovnať s lepšími výtvormi americkej žánrovej produkcie. Počas prvej polovice filmu sa až na jednu rozbitú držku síce dokopy neudeje nič prevratné, potom však už prichádza takmer nepretržitá krvavá rezanica, zaklincovaná haľuzným záverom.

Aj keď nie som naklonený kombinovaniu hororového žánru s romantickými prvkami, v Dark Angel toto spojenie ako-tak funguje, hoci ja osobne by som namiesto nejakej lovestory radšej uvítal viac drsnejších hororových pasáží, v rámci ktorých sa hlavná hrdinka Veronica prezentuje vo svojej démonickej podobe. Vyskytuje sa tu viacero absurdít, vchod do pekla sa napríklad nachádza pod bežným newyorským kanálovým poklopom, čerti sú tu vykreslení ako silne nábožensky založené bytosti, podriadené príkazom z neba a hoci kresťanský kríž im ubližuje a páli ich, majú ho ako symbol viery pokojne vystavený vo svojich príbytkoch.

Pohodovo uletený slasher o duševne narušenom rádoby lekárovi, vyznávajúcom morbídne medicínske praktiky, natočený 4 roky pred o niečo známejším, tematicky podobným Yuznovým Dentistom. Dr. Giggles je postupne sa stupňujúca béčková jazda s pozoruhodným záporákom, svojským čiernym humorom, gore efektami a viacerými silnými scénami, z pomedzi ktorých vynikajú najmä "pôrod" v márnici či samooperácia.

La Collera del vento ja osobne nepovažujem za western v pravom slova zmysle. S týmto žánrom má spoločné snáď jedine tak obdobie, do ktorého je situovaný, inak sa ale odohráva v Španielsku a postráda takmer všetky typické westernové črty. Hlavný hrdina, stvárnený Terenceom Hillom sa oblieka ako nejaký mormon, revolver nosieva zastrčený kdesi v nohaviciach alebo schovaný v kufri a súbojov medzi rýchlo tasiacomi pištoľníkmi sa tu divák nedočká ani náhodou, keďže zabíjané sú takmer výlučne neozbrojené osoby alebo sa tu strieľa zákerne od chrbta či z úkrytu.

Oproti Kirstovej knižnej predlohe, ktorá patrí medzi moje najobľúbenejšie vojnové romány pôsobí toto televízne spracovanie mdlo a strojene, dialógy z knihy sú prenesené na strieborné plátno v takmer doslovnom znení a ako celok to vôbec nefunguje. Fabrika na oficierov by si zaslúžila dôstojnú celovečernú filmovú adaptáciu (tú z roku 1960 som zatiaľ nemal možnosť vidieť), lebo takáto nevýrazná seriálová podoba jej príliš nesvedčí.

Tvorcovia Damned by Dawn si zaslúžia pochvalu za z žánrového hľadiska ortodoxný prístup a snahu o drsné poňatie. Hororové aspekty tejto austrálskej snímky sú naozaj silné a pôsobivé, na plyn sa šliape v podstate už od úvodných minút až do konca a štýlovo mi to trochu pripomínalo málo známy indonézsky horor Comatose, ktorý napriek nízkemu rozpočtu tiež všetko vsadil na nekompromisnú hororovú kartu. Zabijakom Damned by Dawn sú však lacne pôsobiace CGI efekty, najviac bijúce do očí v scénach s lietajúcimi kostlivcami.

Poviedkové horory mám celkom rád a v každom si dokážem nájsť minimálne jednu epizódu, ktorá si získa moje sympatie, Deadtime Stories ma však kupodivu vôbec nebavili. Všetky tri príbehy sa pohybujú na úrovni podpriemeru, no ak by som si z nich mal vybrať ten, ktorý ma zaujal najviac, tak by to bol ten prostredný o morskej panne. Inak sú ale Strašidelné príbehy mdlo a miestami až amatérsky pôsobiacou záležitosťou, na ktorej oceňujem jedine snahu jej tvorcov o gore efekty, prítomnú v každej z troch poviedok.