Karamanlis

Postapokalyptické zombie horory sú moja srdcovka a pri ich hodnotení zvyknem bývať blahosklonný, takže asyláckemu Zombie Apocalypse dávam s kľudným svedomím štyri hviezdy. Napriek tomu, že ide o dejovo nenáročný, akčno-hororový kúsok s miestami úsmevnými digitálnymi efektami (granát rozmetá celý blok a roztrhá hádam dvadsiatku nemŕtvych, no osobné auto, stojace asi meter od miesta jeho výbuchu zostane bez škrabnutia, no a zombie tiger to je kapitola sama o sebe...), ja som sa počas jeho sledovania celkom bavil a oceňujem aj slušné masky nemŕtvych a občasné snahy o nádielku gore. Ving Rhames to sedem rokov po Dawn of the Dead napriek pribúdajúcim rokom a kilogramom s oživlými mŕtvolami stále vie a tentokrát mu pri ich likvidácii zdatne sekundovala aj pohľadná čokoládová šermiarka Lesley-Ann Brandt. Vzhľadom k tomu, aké nechválne známe filmové štúdio má Zombie Apocalypse na svedomí som zákonite očakával megaprúser - ten sa však našťastie nekonal.

Pomerne nezáživný flick trashera Jesusa Franca, tematicky spadajúci skôr kamsi do lesbicky ladeného soft porna, než do hororového žánru. Väčšinu filmu sa tu jeho ústrední protagonisti povaľujú nahí na posteli, nie je núdza o detailné zábery na bohato ochlpené dobové "bobríky" a do pozadia príbehu je detinsky zapletená divná vedma, vyzerajúca ako prostitútka s 30 ročnou praxou.

Duchársky horor z holandsko-belgickej koprodukcie, ktorý je svojim poňatím vo viacerých ohľadoch dosť netypický. Duch, ktorý sa tu zjavuje hlavnej hrdinke pôsobí strašidelne iba spočiatku, neskôr by sa ich vzťah dal s určitou nadsádzkou nazvať priateľským. Film je plný dejových zvratov a viacvýznamových vysvetlení, tajomné vidiecke sídlo, v ktorom sa príbeh odohráva má ponuré čaro a mne osobne sa pozdával aj výkon ústrednej hereckej protagonistky, ktorá napriek tomu, že je v detskom veku podala niektoré emočné stavy presvedčivejšie než dospelí herci.

The Great American Snuff Film nie je zďaleka tak silným kúskom, ako by sa podľa jeho zavádzajúceho názvu možno mohlo zdať. Ostrieľaný hororový divák sa tu nedočká ničoho neobvyklého, šokujúceho, extrémne brutálneho či násilného, nieto ešte snuff pripomínajúceho, keďže vlastne ide o fictional serial killer film (aj keď jeho tvorca Sean Tretta sa publikum snaží naivne presvedčiť, že ním vymyslení pošuci William A. Grone a Roy Walker skutočne exitovali) s prvkami exploitationu, zjavne natočený na mizerný rozpočet, vďaka čomu neobsahuje žiadne gore efekty. To je samozrejme na škodu veci, keďže takémuto typu filmu by trocha gore určite bodlo a podtrhlo dianie na obrazovke. Napriek viacerým nedostatkom však nechcem túto Trettovu nezávislú celovečernú prvotinu zavrhovať, nakoľko v konečnom dôsledku ide o pozerateľné dielko, o ktorom nemôžem povedať, že by ma vyslovene nebavilo či nudilo.

Blinkací panenky vo viacerých ohľadoch prekračujú mieru únosnosti väčšiny (aj otrlého) publika a zavádzajú do dejín okrajovej kinematografie nový pojem, tkzv. "grcploitation" (je však možné, že čosi podobné už dávno existuje v rámci zvrhlej pornografie). Zvracia tu vskutku kdekto - sfetované šlapky či obtlstlí rockeri a detailné zábery na mimovoľný proces vyprázdňovania žalúdka vypĺňajú zhruba dve tretiny filmu. Ja som si dávenia počas mladých alkáčskych rokov užil pomerne dosť a nikdy mi moc neprirástlo k srdcu, takže pre Valentineovu úchylnú záľubu v takýchto svinstvách nemám pochopenie...

Potenciál Uninhabited spočíva v mieste, na ktorom sa odohráva - teda v prirodzenej hrozivosti opusteného ostrova, ukrývajúceho svoje dávne tajomstvo. Prvá polovica filmu z týchto elementov aj viac-menej úspešne ťaží - nočné pasáže sú pôsobivé a rysuje sa tu pútavá hra na mačku a myš s neznámym nepriateľom, potom však prichádza objasnenie toho, o čo tu vlastne kráča a atmosféra ide pomaly do hajzlu. Ústredné postavy začnú liezť človeku na nervy, napätie, mrazivosť a počiatočný strašidelný nádych sú definitívne preč a záverečné vyvrcholenie tiež nestojí za veľa.

Plne chápem, že od slasheru je naivné očakávať nejaký brilantný scenár, ale dej tohto švédskeho hororového počinu bol aj na môj vkus príliš triviálny a skúpy na vysvetlenia. Hlavne by ma zaujímalo, kto (resp. čo) vlastne bol onen primrznutý podivín, ktorý si tu nešetrne podal partiu pripitých švédskych nímandov. Odhliadnuc od bezobsažnosti snímky, je však Blood Runs Cold vcelku vydarená killovačka, pri hodnotení ktorej treba brať zreteľ na to, že bola nakrútená za cca 5000 USD, čo je rozpočet miniatúrny aj na európske pomery.

Drsné giallo, ktoré sa časom pretaví do podľa mňa historicky vôbec prvého regulárneho slasheru. Je obdivuhodné, čo si Bava dovolil začiatkom 70. rokov, ktoré boli z hľadiska explicitne vyjadrovaného násilia na striebornom plátne ešte pomerne umiernené a akú kvalitnú gore nádielku dokázal už v tejto dobe divákovi bez škrupulí naservírovať. Opätovne pred týmto talianskym hororovým maestrom smekám klobúk - škoda, že sa nedožil 80. rokov, konfrontácia jeho geniálneho štýlu s trendmi tohto, z hľadiska žánru nesmierne plodného a pestrého obdobia by bola iste zaujímavá.

To, že severské hory majú svoje temné kúzlo nám v minulých rokoch opakovane predviedla nórska hororová produkcia a na atmosfére ponurého, nevyspytateľného lesa stojí aj švédsky The Unknown z roku 2000, ktorý bol nakrútený tri roky pred typovo trochu podobným nórskym Villmarkom. Mne Det okända vo viacerých ohľadoch pripomínal Carpiho kultovú Vec - tá sa však na rozdiel od neho odohrávala prevažne v interiéri a ďalší zásadný rozdiel medzi oboma snímkami spočíva v rozpočte. Carpenterov majsterštyk či jeho svižný remake z roku 2011 boli vysokonákladové filmové projekty, takže za pár tisíc švédskych korún natočený Unknown sa im po trikovej stránke pochopiteľne nemôže reálne rovnať.

Neobľubujem tento druh filmových fantasmagórií, tváriacich sa ako sofistikovaná forma umenia. Mám rád uletené body horory, aké točili Cronenberg, Henenlotter či Yuzna, Zulawskeho Possession je však smrteľne vážne sa berúca kravina, absolútne postrádajúca nadhľad tvorby vyššie menovaných režisérov. Keď už nič iné, tak hlavným protagonistom sa tu aspoň naskytla jedinečná možnosť si v praxi odskúšať najafektovanejšie pózy a výrazy, aké herecký repertoár vôbec pozná.