Karamanlis

Nie je to zlé, ale na môj vkus tomu chýba priamočiarosť. Vždy keď sa udalosti dajú do pohybu alebo niekto umrie, všetko zakryje závoj hmly, nasleduje strih do ďalšej scény a je vymaľované. Popravde, vôbec som nečakal, že do hororu zaoberajúceho sa témou záhadného Bermudského trojuholníka budú zakomponované prvky puppet hororu, aj keď špeciálne efekty, ktoré boli vo filme použité sú na mizernej úrovni, takže diabolská bábika sa okrem občasného prevracania očami (v týchto záberoch je použitá tvár skutočného dieťaťa) nezmôže na nič.

Postapokalyptický trash z prvej polovice 80. rokov, ktorého technicko - vizuálnu stránku z pohľadu dnešného publika citeľne poznačil nekompromisný zub času. Niektoré triky, spomalené akčné pasáže či futuristická vízia budúcnosti, ktorú predstavuje kúsok prašnej krajiny, drevená búda a nejaký plechový hangár dnes už možno vyznievajú skôr komicky, atrapa agresívneho zubatého parazita však aj s odstupom 30 rokov pôsobí stále dobre.

Príbeh je síce nezmyselná hovadina, oceňujem však netypické poňatie living dead tematiky, celkovú bizarnosť a mrazivé scény so "zombie - ropákmi", ktoré mali svoje čaro. Nórsko-francúzska hororová spolupráca už z princípu nemohla dopadnúť zle.

Francúzske neo-giallo, oplývajúce opojnou snovou atmosférou, živými farbami, patričnou dávkou gore a aj nejakou tou nahotou, čo sú v tomto subžánri samozrejme atribúty vítané a žiadúce. Na druhej strane, krimi zápletka v pozadí príbehu je dosť pritiahnutá za vlasy a film svojou kvalitou miestami pripomína skôr epizódu z televízneho seriálu, no ale budiž, ako večerná jednohubka Blackaria celkom ujde.

Na rok výroby 1997 veľmi slabé - film mi ležal dlhšiu dobu doma a keď som sa konečne dostal k jeho pozretiu, zabudol som, v ktorom roku bol natočený a po celú dobu projekcie som sa domnieval, že sa jedná o súčasť Rollinovej voľnej upírskej série z prelomu 60. a 70. rokov, čomu by snímka kvalitou zhruba zodpovedala. Samotný príbeh je blbosť bez hlavy a päty, navyše okrem súvislého deja, napätia či atmosféry tu absentujú aj masky (vyskytujú sa tu síce tvorovia ako upírky, vlkodlačka či ghoulka, no stvárňujú ich nejaké pomätené ženské so zhumpľovaným make-upom), triky, gore a čo je v prípade trashového filmára akým Jean Rollin nesporne bol neodpustiteľné, divák sa tu nedočká ani pre Rollinovu tvorbu inokedy tak typickej nahoty. Nechápem, o čo sa tu Jean na staré kolená pokúšal, ale tento jeho počin je kvalitatívne na míle vzdialený hororovému dianiu a trendom z druhej polovice 90. rokov.

Na rok 1980 pomerne zlé. V prvej polovici 80. rokov bola nakrútená napríklad ninjovská trilógia Cannonu či Americký ninja s Dudikoffom a oproti týmto kúskom pôsobia Šogúnovi nindžovia dosť chatrne a čo sa týka prepracovanosti choreografie bojových scén sa nemôžu rovnať ani hongkongským kung-fu filmom zo 70. rokov. Jediný, kto tu predvedie čosi z repertoáru bojových umení, je Hiroyuki Sanada, väčšina akčných sekvencií je však zmätená a z diváckeho pohľadu vizuálne nezaujímavá. Keď už nič iné, tak Ninja bugeicho momochi sandayu predčuje ostatok žánrovej produkcie aspoň čo sa brutality týka. Tvorcovia tu nechávajú násilnou smrťou umierať bezbranných civilistov, malé deti či ženy (dokonca tehotné ženy), čo je relatívne nezvyklé aj na Japoncov, tieto úmrtia však v rámci chaotického príbehu nemajú patrične zdrvujúci dopad a mňa osobne nechali úplne chladným.

Určite pozoruhodný kúsok, ktorý je z polovice animal hororom z polovice mrazivým thrillerom so stupňujúcim sa napätím a postupne hustnúcou atmosférou, to všetko za tradične pôsobivého hudobného doprovodu Jerryho Goldsmitha. Orangutan Link je vážne úžasný a je radosť sledovať jeho takmer ľudskú mimiku, výrazy a gestikuláciu.

S lesnými survival thrillermi/horomi sa v poslednej dobe roztrhlo vrece, čo však mne nejako nevadí, lebo väčšina z nich sa mi páčila a inak tomu nebolo ani v prípade The Hunters, hoci nejaké výhrady voči tomuto kúsku z už osvedčenej (Calvaire) francúzsko-luxembursko-belgickej koprodukcie by som predsa len mal. V prvom rade nemám v žiadnom žánri rád zbytočné psychedelické výjavy a tu by sa ich zopár našlo, ich miera však našťastie bola celkom únosná. Karty sú na pohľad rozdané dobre, keďže vojnový veterán z Afganistanu tu na zamínovanom pozemku starej pevnosti čelí pätici fanatikov, majúcich záľubu v lovení a vraždení ľudí, ich vzájomná konfrontácia však nakoniec nebola tak efektívna, ako som očakával. Chápem, že v reále nemá každý mušku presnú ako westernové postavy stvárňované Clintom Eastwoodom, keď však v boji ostrieľaný ex-veliteľ špeciálneho armádneho komanda počas prestrelky niekoľkokrát vyprázdni zásobník pištole len tak neverímboha kamsi do kmeňa stromu, tak to už začne byť trochu zvláštne.

V rámci kinematografie podľa mňa neexistujú hranice, čo sa extrémnosti a brutality týka, no ak by nejaké boli vytýčené, tak Snuff 102 ich iste dosiahol. Inak ale ide o zlepenec ultranásilných záberov, snažiaci sa prostredníctvom rôznych spojítok a flashbackov pôsobiť ako príbeh, majúci hlavu aj pätu, miestami však viac pripomínajúci samoúčelný mondo dokument než niečo ucelené (to ma však neprekvapuje, neočakával som, že tu natrafím na oscarový scenár). Ten záver a objasnenie toho, kto je onen snuffový sadista, stojaci v pozadí tohto masakru sú z logického hľadiska dosť pritiahnuté za vlasy, nemôžem však povedať, že by ma tento nezávislý argentínsky počin nezaujal a rovnako mu nemôžem odoprieť, že miestami naozaj pôsobí pomerne autenticky.

Rape and revenge z filmových dielní Paula Naschyho, inšpirované Bronsonovými Death Wish, čo nakoniec ani neskrýva a v jednej scéne na túto, dnes už klasickú vigilante sériu aj otvorene odkazuje. La Noche del ejecutor je v rámci subžánru štandardne drsný kúsok, keďže Naschy sa s tým, čo sa násilia týka moc nepára, no na rok výroby 1992 však táto snímka pôsobí akosi obstarožne a na základe vizuálneho dojmu by som ju na prvý pohľad zaradil kamsi do 70., nanajvýš začiatku 80. rokov. Kým architekt Paul Kersey z Priania smrti vhupol do svojej cesty za pomstou už ako hotový - vycvičený zabiják, Dr. Arranz z Night of the Executioner prejde pred vykonaním aktu odplaty fázou prípravy, počas ktorej pracuje na svojej fyzičke a zdokonaľuje sa v streľbe (v tomto ohľade sa ponúka paralela so švédskym Thriller: A Cruel Picture), pričom mňa osobne prekvapila vypracovaná muskulatúra v tej dobe 58 ročného Naschyho, rovnako ako úctyhodné váhy, s ktorými v činkárni posiluje, hoci je ťažko určiť, či ide naozaj o zábery, nakrútené v 90. rokoch, alebo nejaký starší materiál z Paulovho domáceho videoarchívu.