Dado

Obnovenie spolupráce dvojice Fincher – Walker u mňa prirodzene vyvolalo radosť. Vďaka stručnej anotácii, avizujúcej ďalšieho zo zástupcov neveľmi objavného subžánru krimi, ktorý by sme mohli stručne opísať slovami „následky pokazenej prácičky“, som však bol do istej miery vopred pripravený na sklamanie. A nebudem zahmlievať, práve tento pocit sa u mňa po dopozeraní Zabijaka skutočne dostavil. Zámorskému režisérovi nemožno uprieť, že sa mu zo značne opotrebovaného materiálu podarilo vystavať pomerne súce dielo. Nesnaží sa stoj čo stoj votrieť do priazne priemerného konzumenta typologicky podobných počinov a namiesto bezduchej a neprehľadnej akcie trpezlivo buduje chladnú atmosféru, vkusne zdôraznenú znamenitou prácou s kamerou. Práve kamera osobitne vyniká počas ojedinelej akčnej sekvencie; pôsobivo dokresľuje jej realistické poňatie a v porovnaní s obdobnými výjavmi z iných filmov jej dodáva punc originality. Pomerne vysoko nastavenú latku si film, bohužiaľ, nedokáže udržať pri vykreslení protagonistu snímky. Herecký kumšt Michaela Fassbendera, predstaviteľa nájomného vraha, je nepopierateľný. Ani on však nič nezmôže proti tomu, že motivácie antihrdinu sú neoriginálne a načrtnuté nanajvýš povrchne. (70%)

Zemanove rozprávky, s ktorými bude jeho meno v našich končinách navždy späté, mi pramálo hovorili už v detstve. Preto neočakávam, že sa mi dnes na tejto skutočnosti podarí niečo dramaticky zmeniť. Cestu som si však k tomuto režisérovi predsa len našiel – prostredníctvom jeho prvotiny. A hoci je snímka Mrtvý mezi živými na míle vzdialená od jeho neskoršej žánrovej „komfortnej zóny“, na jej kvalitách to badateľné rozhodne nie je. Dráma na pomerne úspornej ploche 87 minút pozoruhodným spôsobom prezentuje psychologické formovanie poštového úradníka Valtu (brilantne stvárneného Karlom Högerom), ktorého život zásadne ovplyvní lúpežné prepadnutie miesta jeho zamestnania. Samotný ústredný rozkol medzi chápaním hrdinstva a zbabelosti v život ohrozujúcej situácii už možno bude pôsobiť v očiach súčasného diváka nepravdepodobne. Ide však len o jeden z niekoľkých motívov, ktoré sú významnou súčasťou ťaživého príbehu, oplývajúceho miestami priam skľučujúcou atmosférou. Otázka morálky a svedomia jednotlivca, zachytenie medziľudských vzťahov čeliacich náporu náročných životných okamihov, formovanie verejnej mienky skreslenými informáciami – to sú tematické prvky, ktorých výpovedná hodnota je aj po bezmála osemdesiatich rokoch od premiéry filmu neoceniteľná. (85%)

Projekt Power je podpriemerným počinom s nejasným žánrovým ukotvením, ktorý len prehĺbil mizériu pôvodnej filmovej tvorby Netflixu. Pokiaľ túžite po zhliadnutí kvalitnej snímky, nad Projektom Power ani len neuvažujte. Ak ste sa ocitli uprostred nudného večera a máte len tak chuť „niečo si zapnúť“, zachovajte sa rovnako. Aj v databáze pod označením „nenáročné oddychovky“ totiž nájdete celý zástup zaujímavejších položiek, ktoré si vašu pozornosť zaslúžia omnoho viac. Celú recenziu nájdete tu. (40%)

Námet pojednávajúci o neustále sa opakujúcom dni spopularizoval už pred takmer tromi dekádami film Groundhog Day s Billom Murraym v hlavnej úlohe. Odvtedy sa príbeh nešťastníka, ktorý sa proti svojej vôli ocitne v časovej slučke, stal vďaka mnohým viac či menej úspešným variáciám jedným z vôbec najotrepanejších filmových námetov. Preto pri ďalších a ďalších pokusoch o jeho využitie pracuje divák primárne s alternatívou, že nejde o nič viac než snahu zviesť sa na úspechu iných. Toto však našťastie nie je jeden z tých prípadov a neznámemu režisérovi Maxovi Barbakowovi sa podarilo natočiť niečo, čo stojí za pozornosť divákov. Palm Springs je totiž veľmi príjemná a zábavná letná „oddychovka“ s nesmierne sympatickým hereckým obsadením a na dôvažok nečakanou originalitou (predovšetkým v úvode), ktorú by v tomto prípade očakával asi len málokto. Celú recenziu nájdete tu. (75%)

Hoci nemám vyhranený filmový vkus, už nejaký ten čas sám o sebe viem, že v prípade kvalitne hodnotených drám z prostredia súdnych siení sa spravidla dokážem stotožniť s názorom väčšiny. Inak tomu nebolo ani pri mojom prvom stretnutí s režisérskou prácou Stanleyho Kramera. Kto seje vietor ponúka zaujímavý pohľad na jeden zo sporov plynúcich z fanatizmu určitých skupín obyvateľstva a ich zúrivého odmietania racionálnych argumentov, ktoré sú v istých podobách aktuálne dodnes a pravdepodobne sa na tom v dohľadnej dobe ani nič nezmení. Pochopiteľne nechýbajú vypäté scény na súde a s nimi spojené skvelé slovné prestrelky, predovšetkým v podaní znamenitej dvojice Tracy - March, ktorých hereckým výkonom neškodia ani na tú dobu typické divadelné maniere. Popri nich film ponúkne aj niekoľko odľahčených momentov, z ktorých časť by som zrejme oželel, no nemôžem tvrdiť, že by sa ich prítomnosť v scenári akýmsi výrazne negatívnym spôsobom podpísala pod moje dojmy z tohto nadčasového filmu. (80%)

Seriály vo mne doteraz dokázali vyvolať rôzne emócie. Až do zhliadnutia Hollywoodu sa však u mňa nikdy nedostavil neodbytný pocit, že na scenári museli pracovať dvaja ľudia s diametrálne odlišnými predstavami o výslednom diele. Úvodné tri epizódy poskytujú divákovi pútavý pohľad za oponu, ktorý má pramálo spoločné s idealizovanou predstavou o takzvanom zlatom veku filmu. S nástupom zápletky sledujúcej natáčanie kontroverzného filmu sa však celý príbeh mení na rozprávku z akéhosi paralelného sveta, v ktorom ani predpojatosť, rasizmus a homofóbia časti populácie USA nemajú šancu proti jednotlivcom, ktorí v sebe dokážu nájsť dostatok odvahy na to, aby im otvorene čelili. Nedostatky spojené s touto nekonzistentnosťou, ktoré sa okrem nepravdepodobných vyústení konfliktov čiastočne odzrkadľujú aj na zvláštnych zmenách charakterov niektorých postáv, sa pochopiteľne pri hodnotení nedajú prehliadať. Rovnako by však nebolo fér kvôli nim prejaviť neprimeranú snahu seriál potopiť, najmä keď pre mňa od začiatku až do konca predstavoval ako celok kvalitnú filmovú zábavu. (75%)

Po dlhšom čase Pixar v tej úplne najklasickejšej podobe, ktorou žal úspech za úspechom na prelome tisícročí. Začiatok venovaný predstaveniu sveta obývaného neľudskými (nie v negatívnom zmysle slova) hrdinami, nasleduje zakomponovanie zápletky a potom už „len" priamočiara, avšak nápaditá a občas i dojemná cesta za očakávaným šťastným koncom. Vpred má svoje muchy, no problém, ktorý sa týči nad ostatné, u mňa tkvie v tom, že som film, na rozdiel od jeho predchodcov, ktorí si u mňa vyslúžili najvyššie hodnotenie, nemal možnosť sledovať očami fascinovaného 10-ročného chlapca. Nepochybujem, že on by tomuto kúzelnému bratskému dobrodružstvu bez váhania udelil plný počet hviezd. (80%)

Na poli seriálových noviniek minulého roka mám ešte príliš veľa „restov“ a bolo by preto z mojej strany neuvážené označiť Harley Quinn za najlepší komediálny či animovaný počin, nie to ešte písať o nej ako o najlepšom seriáli za toto obdobie. Ale prekvapenie roka? Áno, to by šlo. Z prakticky neznámeho projektu sa totiž takmer okamžite dokázala vykľuť nálož nefalšovaného a priamočiareho humoru, na ktorom sa významným dielom podieľa okrem samotnej Harley Quinn aj väčšina mimoriadne osobitých postavičiek po jej boku. Popritom sa však v návale gagov, trefných odkazov a vďaka „erkovému“ ratingu aj necenzúrovaných akčných scén možno trochu prekvapivo našlo miesto i pre zaujímavú dejovú líniu a s ňou spätý charakterový vývoj hlavnej hrdinky, ktorá sa snaží urobiť definitívnu čiaru za jej minulosťou s Jokerom a nájsť si dôstojné miesto medzi zvyškom známych i menej povedomých komiksových vyvrheľov. Pre tých, ktorí ešte stále váhajú nad tým, či dať tomuto seriálu šancu, mám poslednú poznámku - ak aj nie z pohľadu nápaditosti, tak minimálne v rámci rýdzej zábavy Harley Quinn poráža posledné dve série Ricka a Mortyho. (90%)

Nebyť pomerne zaujímavého sci-fi konceptu, išlo by iba o ďalší produkt pásovej výroby, ktorú v lepšom prípade zvykne obšťastniť svojou prítomnosťou v hlavnej úlohe Liam Neeson, v tom horšom a častejšom zase zúfalá herecká entita zvaná Steven Seagal. Zachrániť to mohla aspoň prítomnosť zaujímavých hereckých mien, prípadne vizionárske poňatie natáčania v značne vyššej hodnote FPS, než je obvyklé. Ani v jednom prípade sa však nedá o výsledku hovoriť ako o uspokojivom. Clive Owen totiž nedostáva ani zďaleka toľko priestoru, koľko by si antagonista zaslúžil a experiment s vysokou snímkovou frekvenciou prináša akurát tak škaredú akciu s neprirodzenými pohybmi hrdinov. (55%)

Dexter Fletcher prišiel po roku s ďalšou biografiou hudobnej legendy a ukázal nám, ako mohla vyzerať Bohemian Rhapsody, keby jemu a jeho kolegom nedýchali po celý čas na krk May s Taylorom. Rocketman si servítky pred ústa neberie a bez akýchkoľvek príkras nám predostiera vnútorný svet Eltona Johna a vyrovnávanie sa s obrovskou slávou, pričom samotnú hudobnú kariéru a jej míľniky vytláča do úzadia. Muzikálová forma síce nie je divácky najprívetivejšia a bez najmenších výhrad si ju dokáže užiť asi málokto, no je to nepochybne zaujímavý spôsob, ako predstaviť spevákove známe hity, tentokrát ale v podaní skvelého Tarona Egertona. Jeho výkon v hlavnej role, mimochodom, v každom jednom ohľade suverénne zatieňuje minuloročnú ospevovanú imitáciu Freddieho Mercuryho v podaní Ramiho Maleka. (80%)