Lestatova

Veľké sklamanie z filmu, aneb "Ako chceli Leonardo a Alejandro dostať Oscara". Pretože keď tam budú mrtvé koňe, hryzenie surovej ryby, Leov zmučený výraz plný bolesti a tečenie slín, to je sila, to toho Oscara zaistí. Také plytké prvoplánove účelové mi to prišlo a počas celého filmu mi v hlave hučala potenciálna veta z režisérskej stoličky "ešte sa zamrač, nech tu sochu dáš" Ani tu pomstu čo ho vraj celým filmom hnala som nevidela, mimo to keď do ľadu napísal že mu Fitz zabil syna. No nič.

Mám rada dážď a hemingwaya a picassa a rovné šaty strihané nad kolená. A vždy som chcela vlastniť držátko na cigaretu a tancovať swing. Možno keď zistíme, kde je to miesto pod parážskym polnočný zvoncom, pojdeme tam, bude tam stáť ďalších 100+1 ľudí. Hoc po nás (možno) žiadne auto na kolesách ako od bicykla nepríde, vieme, že tam stoja tí, čo chcú to isté čo my. Presne takú moc má Půlnoc v Paríži. A ja som zas o niečo bohatšia, Allen mojej farebnej fantázii postavil novú trať, po ktorej sa vydáva.

Dialógy trochu prázdne, ovšem nie tie vulgárne, pardón prosím, ale na tých som sa chlámala ako divá! A ešte ma veľmi bavili počiny "tej tretej z internátnej izby" ktorej meno som ani nezachytila. (Okrem nej) snaha vykresliť postavy, dojemnú pointu či city trochu nevyšla,no aj tak je to prekvapujúci filmársky produkt našej zeme, podtrhnutý výbornou hudbou.