luckyme

Neskutočne epický. Príjemne romantický. Nezabudnuteľne dojímavý. Luhrmannovi sa podarilo vytvoriť veľkolepý celovečerný film, ktorý diváka vtiahne do čias začínajúcej druhej svetovej vojny a uchváti ho najmä netradičným zasadením do pre nás vzdialenej a neznámej Austrálie. Okrem dychberúcich pohľadov na čarovný a inšpirujúci austrálsky „outback“, film ponúka náhľad do domorodej kultúry a zvykov a zároveň vykresľuje spletitú dejovú líniu z pohľadu polovičného 12-ročného Aborigéna Nullaha, ktorý nedokáže nikam zapadnúť, pretože je „farebný“. Útočisko nájde až u na prvý pohľad chladnej anglickej aristokratky Lady Ashleyovej, ktorá sa ho snaží všemožne uchrániť pred odvedením na misijný ostrov s ostatnými, jemu podobnými deťmi. Lady Ashleyová, je znázornená ako silná žena, ktorá ani po strate manžela nestráca nádej a usiluje sa dokončiť jeho dielo, predovšetkým dať farmu do poriadku. V tom jej pomáha šarmantný a ležérny Drover, stvárnený očarujúcim Hughom Jackmanom, ktorý je zaručene „eye feast“ pre všetky ženské oči. Práve pod jeho vplyvom si Lady Ashleyová Austráliu zamiluje, a spolu s ňou aj diváci. Napriek mnohým pozitívam, čo vidím ako nedostatok filmu, je jeho dĺžka a fakt, že zahŕňa veľa rôznych prvkov, čo mi dalo pocit, že niektoré scény boli príliš uponáhľané a nedomyslené. V konečnom dôsledku však Austrália definitívne stojí za pozretie. Už len kvôli silnej myšlienke - to, že to tak je, neznamená, že by to tak malo byť - ktorá sa nesie celým dejom, núti diváka zamyslieť sa a dodáva mu nádej, že všetko je možné zmeniť, aj keď sa to na prvý pohľad zdá ťažké.

Spomínam si, ako som pred pár rokmi netrpezlivo postávala na zastávke bratislavskej hromadnej dopravy a do očí mi udrel plagát s Juliou Roberts, ako si vychutnáva zmrzlinu v peknom prostredí, ktoré mi veľmi pripomínalo Taliansko. Dokonca ešte aj v názve filmu bolo „Jedz“, čo mi bolo podozrivé, a ja som nedokázala odolať. Ten plagát ma dostal ako ma zakaždým dostane domáce tiramisu. Povedala som si, že ten film musím vidieť, a vyplatilo sa. S mojou najlepšou kamarátkou sme z kina odchádzali úplne dojaté a omámené zmyslom pre autentickosť Jedz, modli sa a miluj, vďaka ktorému sme sa ľahko vcítili do nešťastného života spisovateľky Liz Gilbert, ktorá sa nachádza v hlbokej kríze, a na to, aby znovu našla seba sa vydá na cestu okolo sveta. Ako som čakala, jej prvé kroky viedli do Talianska, ktoré má liečivé účinky na utrápenú dušu. Liz, obklopená šarmantnými, zdravo drzými, nespútanými a zábavnými Talianmi, sa už necítila sama. Taliansko, jeho večne usmiati a veselí obyvatelia a spevavá taliančina na ňu pôsobili ako nabíjačka na vybitý mobil. Presne som vedela, ako sa cíti, keďže ja som v Taliansku (aj keď trošku severnejšie) zažila to isté. Navyše, som si spolu s ňou užívala prechádzky po romantických, úzkych talianskych uličkách, ktoré mne osobne vždy doslova zoberú dych. Hltala som každý jeden záber Ríma a Neapolu, keďže som ani v jednom meste zatiaľ nebola, ako pizzu margheritu, ktorú zbožňujem. Popri všetkej tej architektonickej kráse, ktorou sa Taliansko hrdo pýši, Liz navrátila zmysel života neodolateľná talianska kuchyňa. Nebudem klamať, pri pohľade na delikátnu pastu, šťavnaté šaláty a „gelato“ som mala sto chutí zbaliť si kufre a ťahať čiaru do mojej milovanej Itálie a zostať tam navždy, ako si sľubujem zakaždým, keď tam idem. Aj Liz sa tam cíti doma a vítaná a pochopila, že okrem medziľudských vzťahov sa oplatí vytvoriť si vzťah aj k jedlu, vychutnať si ho, pretože práve to nás robí šťastnejšími. Nie nadarmo sa prvá časť filmu nesie v duchu inšpiratívneho talianskeho porekadla: La vita è troppo breve per mangiare e bere male (Život je príliš krátky na to, aby sme jedli a pili zle.). Pozitívne naladená, nabitá novou energiou a o pár kíl ťažšia (!!!) Liz sa vydá do Indie plnej kontrastov za svojou duchovnou obnovou. Po pár mesiacoch strávených v tichu a pokore je pripravená znovu otvoriť sa pre lásku, ktorú nájde na Bali, a napokon sa vracia domov ako úplne nový, vymenený človek. Jedz, modli sa a miluj je jeden z mála neklišeoidných filmov, ktoré vás nútia zamyslieť sa. No nemyslite dlho, radšej sa povznášajte talianskym jedlom, úzkymi uličkami a očarujúcou prírodou na exotickom Bali.

Musím sa priznať, že som úplne podľahla tejto vydarenej romantickej komédii, ktorá ma okamžite vtiahla do sveta Gucci, Prady a Luis Vuitton, ktorému kraľuje Becky Bloomwoodová. Isla Fisher dokonale stvárnila Becky – je originálna, vynaliezavá, zábavná, naivná a má sklony vymýšľať si. Je závislá na nákupoch a veci sa začnú komplikovať, keď ju vyhodia z práce a nemá ako splácať už aj tak monumentálny dlh. Sníva o práci v módnom časopise Allette, no ironicky skončí ako reportérka pre magazín Úspešné šetrenie a zaľúbi sa do svojho šéfa Lukea Brandona, v ktorom našla muža svojich snov. V práci aj vo vzťahu sa zamotá do pavučiny malých bielych lží, ktorú si sama utkala vymýšľaním výhovoriek a nepravdivých príbehov o jej živote. Jej hlavné povahové nedostatky jej život však premenia v úplné fiasko, až je nakoniec Becky nútená odvážne čeliť svojej závislosti. Film je popretkávaný vtipnými dialógmi a poznámkami, ktoré ma rozosmiali aj pri štvrtom pozeraní filmu. Za spomenutie stojí aj výborne odvedená práca Lucasfilms' Industrial Light & Magic s figurínami vo vitrínach. Od tohto filmu sa nedá očakávať strhnujúca love story kalibra Titanicu alebo One Day, no napriek tomu je sentimentálny, no zábavný. Čo však musím skritizovať je, že film kombinuje dve knihy od Sophie Kinselly a príbeh obracia hore nohami, napríklad zasadením do New Yorku namiesto Londýna. Napriek tomu ma však film očaril myšlienkou, že sa netreba vzdávať a že každý set-back prináša so sebou zrnká come-backu.