Radko

Ono sa hovorí, a ja som tak aj vychovaný mamičkou, že koho chleba ješ, toho pieseň spievaj. Takže, nakoľko mám od Separa krásne bledozelené tričko, iné ako Penta hviezdne hodnotenie pre túto nudnú, namachrovanú sračku nemám a nedám. Aj. Howg!

V rámci zakladania Slovenského štátu II (Slovenský štát I existoval z vôle a s požehnaním "veľkého" Adolfa v rokoch 1939-1945) sa otcovia zakladatelia uzniesli ustanoviť nejaké sviatky, na ktoré môže byť Slovač hrdá. I vznikol Deň Ústavy. Začiatok školského roku sa tak posunul na 2. septembra. Asi má nejaký zmysel oslavovať základný zákon štátu. Minimálne kvôli dňu pracovného voľna je to cool svátok. Aj keď taký akoby skôr pre právnikov. A aby sa priblížil ľudu, vznikol dokument o vzniku Ústavy. Vidieť prehliadku dobových politických pandrlákov, poniektorých z nich aj v aktuálnom outfite a výzore je ok. Hoci, s výnimkou bývalého prezidenta Gašpara, omieľajú rovnaké reči, miešané s všeobecnými dávno premletými frázami. Potom tu máme pokus o pátos, kedy sa (miestami aj v jazykoch národných menšín) citujú časti preambuly, čo slúži ako akési predely hovoriacich hláv. Čakal som naozajstné zákulisie vzniku tohto dokumentu, no nedozvedel som sa nič nové. Len, že Gašpar po odchode s prezidentského paláca zapustil šedivú bradu a ohákol sa zlatým príveskom. No ale to nebol ten hlavný dôvod sledovania tejto pozliepanej polopatetickej otravnosti, ktorej autori nemali ani len toľko chochmesu, aby výraznejšie spomenuli, či vyspovedali skutočného tatu Ústavy Slovenskej republiky - totiž Vladimíra z močiara.

Silné, našlapané. Formou to pripomínalo divadlo nakrúcané pre divákov televízií alebo monitorov svojich zariadení (pc, notebooky, mobily...). Z hereckých výrazov oceňujem zvlášť krásny spev Elišky Křenovej v závere. Komentár s časovým odstupom, na dej už moc nespomínam. Zrejme nebol tak dôležitý jak emócie, ktoré strúhali ako Terezka tak Eliška. Lebo tie pamätám dodnes.

V oblasti partizánskych gerilových piesní sú v súčasnosti Kurdi na koni. Jednak pre výrazné zapojenie ženského elementu, či v speve, v zbrani alebo videách. Chytľavá rytmika so zapojením tradičných nástrojov a viachlasného spevu dotvárajú pôsobivosť songov. Nuž a všetko v objatí drsnej, no krásnej horskej kurdskej prírody.

Klipy hudobného zoskupenia Awazê Çiya prinášajú, popri parádnej kurdskej hudbe, založenej na ľudových piesňových motívoch (typické sú kolektívny nápev, či originálne hudobné nástroje) aj poznanie. Typického krajinného rázu Kurdistanu. Nezabúda sa na súčasné problémy; vyzbrojovanie a príprava na boj s votrelcami. Ženské oddiely, odhodlaní starí aj mladí, žiadne prekrývania tváre, solidarita. Textu nerozumiem, vychádzam z klipu k pesnyčke Şengal: ženská postava hľadí, stojac na skale v diaľ, možno dúfa v konečne nezávislý a samostatný Kurdistan. Spomína na padlých. Ako mládenci sa vtedy aj dnes preháňajú po pustých skalnatých pláňach bez stromov na mrštných, svalnatých koňoch. Romantizujúce zábery prírody vystrieda skupina krojovaných bubonárok, aby vzápätí nástup vojenského útvaru a zábery výcviku ženských bojových oddielov ukázali, že zďaleka nie je všetko vyriešené. Kurdistan stále bojuje. Nuž a Turecko samozrejme všetkých týchto považuje za teroristickú chamraď, ktorú treba len zlikvidovať.

90. roky vierohodne, tam výhradu nemám. Jonák vizuálne akoby z oka vypadol obéznej diskoguli s mafo afro a Mrázek, ten pôsobí mrazivo. Lenže: obaja, vlastne obitraja (aj ten Cigán) sú v obraze primálo. A dôvod sa ozrejmí scenárom: vyšetrovateľov pri stretnutí s bossmi podsvetia triafa šľak, nechcú moc za nimi. Radšej než sa obslúžiť vyberanými nápojmi u Jonáka, sedia hrdí muži zákona v zafajčene potemnených kanceláriách. S otrasným nábytkom za chrbtami, i pred sebou, a dumajú, ptrehrabávajúc sa notesmi a prišpendlenými fotkami,  kto za to môže..

Dlho očakávaná, a kvôli covidu aj odkladaná, druhá euforická séria začína. Na prvý pohľad šokantne. V skutočnosti prudérne moralisticky. Hlavná hrdinka, hoci sfetovaná až na pôjd, neohrdne okúsením žiadnej novej drogy - tu napríklad zvedavo okúsi heroín. Jej experimentovanie sa ale nedotýka fyzickej lásky. Tú má v srdci a mysli vyhradenú výlučne pre svoju femme fatale. A čím viac ju bolí trpký rozchod s ňou a následná  prázdnota, tým viac liekových kombinácií užíva. Vedomá si je popritom - samozrejme - zdravotných rizík. Preto, milí diváci - feťáci, nezabudnite nosiť prvú pomoc v ponožke. A nešukajte kade-tade. Aké jednoduché a poučné! Druhá línia epizódy je buhaha humorná scéna na záchode. Tam si v správny párty čas zakefujú nesprávni ľudia. A ako sa to všetko vyvŕbi. No a tretia línia sa venuje dílerovi, jeho detstvu aj prítomnosti. Tiež sa nejako v jeho retrospektíve neukazuje jeho intímny život - akoby jeho vysnenou láskou bol drogový biznis, v ktorom ho perfektne vyškolila jeho nonkonformná babka. Tiež dílerka. Alebo žeby? Veď správny a cool drogový díler sa vždy vie pekne pobaviť s mladou sčítanou fešandou a gavaliersky jej dvoriť. Takže sumár: napriek odhaleným čurákom (a áno: aj jeden stoporený sa vyskytne), prsiam, fetu, chľastu a kefovaniu ide až o temer o puritánsky moralistický nástup druhej série. Prijateľný, a som zvedavý na zvyšok.

Obsahovo sa dá stotožniť s výzvami k ľudskosti, tolerancii, zmiereniu. Toľko k pozitívam. Pani prezidentka, ktorej inak fandím, ale svoj 6 minútový príhovor zaplnila kopou fráz a floskúl. Tie sú vo všeobecnej významovej rovine zväčša akceptovateľné. Chýbalo skonkrétnenie. Nijaké konkrétne návrhy, žiadne riešenia. Len snaha naverklíkovať občanovi, že kráľovská sloboda znamená podriadenie sa bez reptania nezmyselným (a často protiústavným) obmedzeniam ľudských práv. A výzva, aby občan prestal byť poddansky slobodný. To je podľa pani prezidentky prípad, ak občan vzdoruje a rebeluje. To už nemá ani logiku, ani filozofiu, nič. Darmo, ako som predpovedal pri komentovaní vianočného príhovoru českého prezidenta Zemáka, pani Zuzana Č. nikdy žiadnou intelektuálkou nebola. A tak nie je možné čakať rozumný prejav. Len znôšku povrchných právd a všeobecných výziev. Takých, čo sa ničím nelíšia od priemerného až podpriemerného úvodníka v nejakom lesklom tlačenom magazíne. Splnila to do bodky, ba aj s istou nadprácou (pokus o newspeakové filozofovanie v štýle, že čierna je biela a biela čierna). K  choreografii príhovoru - rúško je úplne od veci, ruky zopäté pred sebou (znak nedôvery k okoliu a uzavretosti toho, čo si ozaj myslí). V reči a očiach len sťažka skrytá naštvanosť (kto vie na čo?). Výzdoba štandardná, svieca jedna, ale zato riadne hrubá. No obsahovo to tento rok veľmi nevyšlo, možno nabudúce. A ešte: Ako som v úvode spomenul, pani prezidentka má moju dôveru. Okrem pár vecí, fatálnych zlyhaní. Prvým bolo vymenovanie hochštaplera, podvodníka, zlodeja a Kočnerovho kamoša, Michala Kováča mladšieho za veľvyslanca do Spojených arabských emirátov. Druhým bol  prísľub, že Slovensko bude dodržiavať záväzok 2% zo štátneho rozpočtu do NATO za každú cenu. Teda, ako som si logicky odvodil, aj keby mali na Slovensku ľudia  v núdzi podochnúť, do NATO budeme vždy poctivo cálovať. A prečože? Nuž, lebo pani prezidentke predsa najviac ležia na srdci aj v hlave sociálne veci a menšiny (teda aj chudobní ľudia), čo povedala zase v inom prejave - totiž inaguračnom. A sociálne rozpory, ako sa pani prezidentka domnieva týmto vyhlásením, sa samozrejme dajú zlepšiť jedine zvýšením peňazí armáde. Tretím zlyhaním, nebezpečne vlezdoprdelským, bolo verejné vyhlásenie, že Slovensko by sa malo v akejsi záležitosti dobrovoľne vzdať práva veta. To boli kiksy závažné, nehodné hlavy štátu. Ale zase chválim outfity (okrem nešťastného inauguračného) a najmä to, že na prvú cestu lietadlom do Prahy vzala na palubu lietadla Dorotu Nvotovú aj kapelu Živé kvety.

Virálne video v necelých dve a pol minútach prináša alarmujúcu správu o nečinnosti zodpovedno-nezodpovednej časti ľudskej populácie k blížiacemu sa ekologickému kolapsu. Kolaps, ktorý je vzhľadom na prebiehajúce klimatické procesy oveľa desivejší, než si väčšina ľudí vie predstaviť. Pozn.: Uff! Čo mám robiť? Už viem, sfúkol som jennu sviečku. Už horí len tá druhá.

Hlavohovoriaca nuda, ktorá divákovi vysvetľuje, že polosvet vekslákov sa rovná akýsi Mrázek. Mafoš, čo ho odjebali iní mafoši, či ekonomickí alebo politickí, to je jedno. Nuž a porovnanie s Kuciakom je ale že úplne mimo. Kuciak bol novinár, nie mafián. Ak, tak sedí porovnanie so zavraždeným ministrom Duckým, ktorého zastrelenie do hlavy pred poštovými schránkami v jeho paneláku sa tiež dodnes nepodarilo objasniť. Nuž a keď už porovnávam, spracovanie prípadu Duckého vraždy slovenskými tvorcami bolo asi 100x výživnejšie a informačne hodnotnejšie, ako toto: "jako jó, jednou snad..."