Radko

Každý jeden film mimoriadne blízky. Možno je to aj geografiou. Odesa je skvelé mesto.

Keby nenakrútila nič iné, len dokument o zberačoch, už by bola medzi obľúbenými. Ale ona nakrútila. A aké skvosty. Veď kuknite sa na ne!

Zhoda postoja k svetu. Temer absolútna. A netreba zabúdať na humor: ten akikaurismekijovský zbožňujem.

Do posledného dychu budem obhajovať a ctiť tvorbu tohto pána. V knihe svojich spomienok spomína, že kedysi v 20. rokoch hodlali v mene revoltujúceho surrealizmu nakrútiť pornografický film Sestra Vazelína, odohrávajúci sa v kláštore. Ten potom hodlali pod zámienkou náučného filmu premietať v rámci školských predstavení.

Všetko, čo som chcel vedieť o vzťahoch a nebál som sa na to pozrieť.

Dokonalé dialógy, elegantné filmy, nikdy nešiel pod priemer.

Underground je ikonické slovo. Okrem toho, že vyjadruje môj záujem o túto časť kultúry, našiel sa režisér, ktorý dokázal dať slovu underground zodpovedajúci filmový obraz a dej. A samozrejme pripojiť k nemu skvelú hudbu Gorana Bregoviča.

Býval časť života nad obľúbenou študentsko-robotníckou krčmou Riviéra. V nej som prvý aj doposiaľ posledný raz zažil také bitky, aké som potom videl len v balkánskych filmoch. Krčmár zo strachu pred tlupou mlátiacich sa klampiarov a murárov zavrel výčap a utiekol z podniku. Bitkári následne demolovali celé zariadenie. Kubal toto všetko pozoroval zhora a potom to iste pretavil vo svojich nesmrteľných vtipoch. Najvtipnejší slovenský humorista a zabávač. Zakladateľ slovenského animovaného filmu a jeho plodný tvorca (vyše 400 krátkych kreslených filmov a dva celovečerné). Tvorca nesmrteľných kocúrov Pufa a Mufa. Jeho na dreň zjednodušená, no pritom v základných rysoch všetko podstatné krásne postihujúca, kresba slúžila zdôrazneniu nápadu samotného - vznikali tak veľmi silné filmy aj vtipy. Dodnes mám veľa z nich povystrihovaných a odložených. Kubalove rozprávania v rádiu patria medzi to najvtipnejšie, čo som v rádiu počul. Na sklonku života sa zaplietol s akousi kresťanskou stranou (SKDH), ale to len svedčí o tom, že ak sa umelec zapletie s politikou, nič dobré z tohto nekuká. V Kubalovom prípade to bola blízkosť smrti.   

Raz došiel domov a tak bol naštvaný na masovú kultúru a hodnoty, čo propaguje, že náhle schmatol televízor a vyhodil ho z okna. To sa cení. A jeho filmy - reflexie života, reflexie popových symbolov, medzi ktoré patria prvé americké videoklipy vôbec (jeho režijné postupy neskôr opajcla a dodnes masovo využíva hudobná tv stanica MTV), dôsledná práca s použitým, nájdeným materiálom, či filmovým odpadom - to všetko sú veci, ktoré radia tohto dôsledne protimainstreamového umelca medzi naj režisérov. Je toho viac, ale načo písať: pozrite si napr. A Movie. Inak ako sám režisér poznamenal, že jeho filmy by nemali sledovať ľudia, čo príliš často mrkajú. Pretože vzhľadom na kadenciu záberov by mohli prísť až o tretinu filmu. 

Humor. Filmy o niečom (jedny z mála súčasných). Nie je to hĺbkový psychologický ponor. Ten dnes frčí - každá úvaha sa inde rozoberá až na úroveň nervových vlákien. Filmy Delépina a de Kerverna prioritne systematicky nenapádajú jazyk, nie sú odvážnou umeleckou víziou, poprením doterajších kánonov. Ale zároveň je ich tvorba všetkým týmto a niečím navyše. Lenže idú na filmovanie inak. Kým dnes intelektuálne adorovaní "umeleckí režiséri" vychádzajú z kreatívnych modelov performancie a nápadu, prípadne z rôznych post psychoanalytických a lingvistických teórií (dnes tak populárnych - hoci zväčša ide len o zjednodušené zlomky dávno známych medicínskych teórií a jazykových štúdií), Delépine a Kervern vychádzajú z uvažovania o dnešnom celosvetovom fašizme, o možnom presadení slobodnejšieho sveta, prípadne anarchie a panku ako uskutočnenej slobode. O tom ako je možné a potrebné dôsledne napĺňať ich praktické uskutočnenie v pravidlami zviazanej Európe. Dosahujú tak veľmi silný účinok. Komicko výstredný, vtipný a zároveň smutný až tragický. Všetko vyššiespomenuté je tak nenásilne zmiešané pospolu. Tým sa zároveň narúšajú vžité postupy i umelé a falošné filmové koncepty, smrdiace neúprimnosťou na sto honov (a mierne nepochopiteľne vychvaľované zástupmi divákov bez intuície, ale zato s načítanými teóriami rovnako roboticky schématických a neempatických teoretikov ako div nie ôsme a deviate divy sveta). Filmy týchto dvoch osobitných Francúzov vznikajú nie na základe umelého konceptu, ale na základe premýšľania a uskutočňovania slobodného vyjadrenia (aspoň vo filme). Inak - obdobné situácie sa naozaj dajú zažiť. Ak sa človek rozhodne pre úprimnosť (pank). Čo znamená: bez strachu povedať si svoje. V osobnom živote i práci. Nie s hnevom a nenávisťou. S vnútorným potešením z drobných víťazstiev na poli ekoanarchopanku, so schopnosťou prijať bez akéhokoľvek stresu a hnevu odmietnutie. Výsledkom je taká trochu kombinácia s kaurismäkiovským humorom - ale toho mám predsa tiež medzi obľúbenými režisérmi :)