Videozuma

***** lebo lennon a sikula réžo...

**** za lidskej postoj autorky, i kdyz bylo možny todle potocit nějak rafinovanejc, jenze zadnej rafinovaj kluk se toho nechytl..

**** pro film jako takovej, ale probuh, co je todle za českou produkcii, kolik to ma percent ( prokazatelnych) ceske finanční účasti, chápu portál nemá sily, ani zajem, tydle věci řesit, a tím odpad pro csfd, sorry pro edith, ta cotillard je bajecna a film moc dobry...

chces li vědet co je v granfalónu, vezmi nuž a pichni do baĺonu... in: kolibka knihy bokonovovi kurt vonnegut jr.

nic proti tomuto sviezemu dielku a jeho tvorcom, ale csdf by mal rozlišovať medzi publicistcko-propagacnymi dielkami a filmovým umením, nehovoriac o druhoch, žánroch filmu a nie vytvárať rebríček z jabĺk, garáži, potokov, zvierat, miest a veci...mozno trochu odvážny názor pre tento portál, ale akým spôsobom mozno nájsť spoločne kritéria pri hodnotenie rugbyovho a šachového družstva ( ak sme pri športovej terminológii) a strihovym dokumentom využívajícím najmä archívy a arthousovym slovenským, ci českým film filmom nehovoriac o felliniho osem a pól? čiže odpad nie pre tento film, ale systém hodnotenia...

Česká bondovka ? Dobrá investícia asi. Odhliadnuc od toho, že je to fajn rozprávka a zábava, je označenie aj za český film najtajomnejši a najzaujímavejší aspekt tohto blockbustra.

Ursiny, jeho tvorba a zivot určite zostane medznikom v slovenskej modernej hudbe, ale i filme, ale to, co prináša toto dielko je niečo velmi podobné nezvladnutemu pokusu priblížiť si niekoho, koho mozno obdivuje, ale o podstate jeho tvorby, života , myslenia a duchovného sveta vie toľko ako čitateľ povrchných bulvárnych textov. Isto, je zložité nakrúcať film o niekom koho ste videli z vlaku, ale aj vyber spolupracovníkov je príznačným pre povrchnosť, plytkost a nepresnosť zobrazenia tejto stigmatickeho tvorcu a kontroverznej ľudskej bytosti. Oceniť je nevyhnutne zopár výpovedi, ktoré naznačujú kam sa film mohol uberať, keby sa autor nezaoberal svojou predstavou o Ursinym, ale poctivým dokumentaristickym spracovaní témy. Ako dokumentárny film 5%, ako publicistika a záznam niekoľkých zaujímavých názorov empatickych spolutvorcov, či kamarátov aj 35%. Dokopy * s prižmurenými očami.

Niektoré filmy sú, žiaľ, schopní bez predsudkov a mudrovania, presnejšie tarania, prijímať len limitovane skupiny divákov. Nemusia to byt priamo elity, ale sú to vačšinou empaticki, hľadajúci diváci. Skromne sa pokúšam za takto poznaceneho považovať aj ja. A tento film patrí k nedoceneným skvostom dokumentárneho filmu, pretože takmer doslova posledný umelecky a myšlienkový opus chlapíka, ktorého drvivá väčšina rádoby znalcov jeho života považovala len za muzikanta, je výpoveďou, ktorej systém a hĺbka ma len malo pendantov. Obdivujem aj jeho filmového brata, Iva Brachtla, ktory toto dielo dokončil. A co je pre mna tajomstvo , kam sa tento jeden z mala vnútorne blízkych filmárov Ursinyho vytratil? Ak takýto ľudia nenakrucaju, je to obrovská strata pre československý dokumentárny film a slovensky film zvlášť. Aj ked niekolko nastupnikov tejto generácie nenakrutilo len samozerske pózy a v lokálnych pomeroch občas dost precenovane filmy, ich duchovný rozmer sa často nevysplha nad reportáže a záznamy zaujímavých udalosti, alebo v horšom prípade k hybridným rozprávaniam koketujucim s hraným filmom. Ale nie je snáď všetkým dňom koniec.

Dobrý, aj keď trochu pózerský a konštrukčný prístup, atmosféra mnohých scén má najväčšiu silu v tom, po rokoch mi navodili chvíľami podobný zážitok akp sa podarilo úžasnému japonskému filmu Ostrov. A aj na tomto kukuričnom cítime miestami uhrančívú atmosféra, lenže charaktery - postavy sú postavené trochu "divadelne" . Akýsi zvláštny systém inscenacii, napriek snahe o kompaktnosť, delí film minimálne na dva druhy "podívanej": dramatické, sošné scény , neveľmi presvedčivé a na skvelé scény, v ktorých sa nič nedeje, nikto nehrá ( a na nič sa nehrá), tie sa snažia navodiť akýsi "fíling" dokumentarizmu, lenže, keď sa do toho zase vložia herci s vervou a najmä to dievča, ten mrazivý pocit dobrého kina sa stráca. V tých KáVé je súťaž čoraz menej zaujímavejšia, ťakže Glóbus po zásluhe,

Je fajn pozorovat ako sa niektorí noví filmári vracajú k čierno-bielemu fillmu a spôsobu rozprávania, ktorý má korene v tomto filme. Okrem niekoľkých prelínačiek v ňom po rokoch nič nezostárlo, hromadu sekvencii nachádzam v rozprávaní iných diel, aspoň sú ním inšpirovaní, čo je v poriadku, ale obsahová podstata, jej hlbka, emotívnosť, empatičnosť a ľahkosť rozprávania je stále sviežosť a krása, ak k tomu pridám skvostnú prácu s hercami, riešením mizanscén a rytmu, z tohto nenápadného diela robí nielen veľdielo, ale aj veľkého učiteľa.