Capri2016

Táto romantická komédia je z ďalšou z vtipných Amerických komédií, ktoré majú pointu a inteligentný humor ako napríklad "Lepšie neskoro, ako nikdy" alebo "Tak dobre ako sa len dá". Aj keď táto komédia Dámsky klub scenáristicky nedosahuje úroveň týchto dvoch konverzačných komédií, lebo má jednoduchšiu pointu, ale v tejto komédii to iskrí sexuálnou energiou, a niekedy sexuálnou frustráciou, čo ma rozosmialo veľa krát, lebo film pôsobí veľmi realisticky. Hoci ide o knižný klub, v ten daný mesiac si 4 priateľky vybrali na čítanie trochu inú knihu, ako klasiku a to knihu "Päťdesiat odtieňov sivej", ktorá má erotický podtext. Hoci majú hlavné hrdinky a hrdinovia viac ako 60 rokov sú v mnohých oblastiach lásky iba študentmi, čo vyvoláva mnoho vtipných momentov. A to ako táto iskrivá kniha ovplyvní ľúbostný život 4 priateliek môžeme sledovať v tejto príjemnej komédii. Šteklivý humor, ktorý ma nahlas rozosmial počas 2 hodín viackrát, ale hlavne herecké výkony 4 priateliek (všetky skvelé, ale Jane Fonda vo vynikajúcej forme) a ich partnerov a priateľov (medzi ktorými vynikal svojím šarmom Andy Garcia) sú dôvod prečo som pridala o 1 hviezdu viac.

Lepší preklad názvu Wonder by bol asi "Čudo, alebo Údiv". Namiesto toho distribútor zvolil názov Obyčajná tvár, ktorý je hoci fajn, ale je taký prvoplánový. Wonder ako knižný bestseller bol asi super, film bol natočený slušne a výborné herecké výkony podali hlavne detskí herci - Jacob Tremblay v úlohe Aggieho, ale aj Izabela Vidovic v úlohe sestry Vie a tiež Júlia Roberts v úlohe matky. Príbeh aj film bol dojemný a inšpirujúci. Ja vždy som rada keď človek, ktorý je iný, ale výnimočný, sa dokáže presadiť. Prečo dávam iba priemerné hodnotenie? Lebo tento film je skôr televízny film a tiež, že som ho bohužiaľ porovnávala s filmom Maska s Ericom Stoltzom v hlavnej úlohe, a kde v úlohe matky zahviezdila Cher. Keď porovnám tieto 2 filmy - film Obyčajná tvár je takou Americkou sladkou limonádou (aj keď je inšpirovaný skutočnosťou) a film Maska je ako čerstvý nádych s dúškom reality.

Červená volavka dokázala príjemne navnadiť, strhla na seba napätie, ale bola to tak trochu rozprávka zo šťastným koncom, aj keď v určitých úsekoch to bola príjemne nechutná rozprávka. Výborná bola Jennifer Lawrence v úlohe Dominiky. Mala ruské rysy aj postavu a z celého filmu som cítila ruskú atmosféru, čo je slušná práca výpravy a režiséra. Hlavne úseky zo školy ruských špiónov - volaviek, boli nechutné a pôsobili realisticky. Tiež scény z vyzvedačských úloh našej červenej volavky boli brutálne, hlavne keď iní ruskí špióni boli tiež na scéne. Filmu by som dala vyššie hodnotenie keby záverečná zápletka príbehu nebola tak predvídateľná, keby film nemal šťastný koniec pre hlavnú hrdinku, ktorá pôsobila pri ostatných agentoch občas ako amatérka a keby príbeh mal viac zákrut - tajomstva. Takto to bol len priemerný akčný film.

Film Tiché miesto je o nutnosti zostať ticho, keď chceš prežiť. Tiché miesto je scifi thriller, ktorý keby nastalo v skutočnosti, by pre mňa osobne znamenalo nočnú moru. Keďže milujem kultúru vrátane opery a koncertov, ja by som bez zvuku bola len polovičný človek. Ja osobne nepovažujem tento film za horor, ale skôr za apokalyptický scifi film, lebo kvôli tomu ako sa chováme my ľudia k životnému prostrediu a k našej planéte nám to možno raz vráti, či už formou nejakého mimozemšťana, alebo odplatou z prírody... Tento film mi pripomenul iný film Udalosť, ďalší apokalyptický sci film, keď niečo neznáme vo vetre a v prírode znamená smrť. Film Tiché miesto je je scenáristickým a režisérskym dielom nadaného "obyčajného" herca Johna Krasinskeho. A John Krasinsky hrá aj hlavného hrdinu a jeho manželku hraje jeho skutočná partnerka Emily Blunt. Herecký koncert Johna aj Emily a veľmi presvedčivé a civilné hranie aj 2 detských predstaviteľov. Tento film ukazuje, že ak je dobrý scenár a správne uchopená réžia, nie je potrebné mnoho slov a aj tak vás film drží v napätí od začiatku do konca. Prvá polovica filmu je pomalší rozbeh pre druhú polovicu filmu, alebo ako by som ho nazvala "hlučné finále". Skvelá dramatická a apokalyptická hudba Marca Beltramiho dotvára hlavne akčné momenty, keď treba "držať hubu" inak "budeš sústom k večeri" zaujímavého sci-fi monštra. U mňa 90%, lebo som 90 minút nedýchala od napätia a len niekoľko krát som nahlas vydýchla keď sa ohava zahryzla....

Film Dubček je ďalší z filmov o našej histórii, po Únose a Tlmočníkovi, ktorý odporúčam si pozrieť každému, kto sa chce dozvedieť viac o našej histórii. Je možné, že film nie je úplne historicky verný - to neviem posúdiť. Každopádne po skončení filmu mi zostala v krku hrča a každý v malom kine (ktoré bolo plné) zostal sedieť v úplnom tichu až do skončenia titulkov. Je neuveriteľné ako sa skvelý Adrian Jastraban podobal v určitých momentoch na Dubčeka. Hlavným pozitívom filmu sú podľa mňa diskusie politikov v opozícií pred podpísaním akceptácie vstupu Rusov a ostatných vojsk východného bloku do Československa v auguste 1968. Tiež sa mi páčilo prepojenie historických záznamov s filmom. Toto je ďalší film, ktorý treba vidieť, aby človek nezabudol aká je demokracia krehká, aké máme šťastie, že žijeme v mieri a že človek musí zostať navždy bdelý.

Gauguinove obrazy z Tahiti sú plné farieb a zvláštneho kúzla. Naproti tomu jeho pobyt na Tahiti bol podľa scenáru tohoto filmu temný a zúfalý. Hoci Gauguin na Tahiti tvoril, mal mladú partnerku, bol v prostredí rajskej prírody Polynézie, ale bol postarší a už chorý, chudobný a hladný. Preto hoci našiel raj na zemi pre svoju tvorbu, tento raj mal trochu trpkú príchuť. Vincent Cassel sa zhostil role Gauguina veľmi uveriteľne, dokázal ukázať génia maliara, ktorý predčil svoju dobu o desaťročia a preto jeho súpotníkmi zostal nepochopený a zomrel v chudobe. Tiež ostatné charaktery Tahitčanov boli zahrané realisticky. Kulisy filmu v šedej farbe chudoby konca 19. storočia poskytli divákovi sa vžiť do postavenia hlavného hrdinu a jeho rovesníkov. Vždy keď som sa doteraz pozerala na obrázky Gauguina z Tahiti, myslela som si, že tu bol šťastný. Asi aj bol, len bohužiaľ ku šťastiu mu chýbali peniaze na základné potreby a preto sa tento raj zmenil tak trochu na peklo. Keďže film bol natočený podľa biografie Gauguina pravdepodobne vyjadroval skutočnosť. Je paradox, že o storočie neskôr sú obrazy tohoto impresionistu cenené na desiatky až stovky miliónov dolárov a v čase vzniku obrazov nedokázal dostať za ne ani 30 frankov. Hudobný podklad Warenna Ellisa pekne dotváral atmosféru Tahiti, tamojšej prírody, ale aj ťažkých chvíľ v živote Gauguina.

Film sa skladá z 3 častí - 2 sú dobre napísané a zaujímavé, 3. trochu pokrivkáva. Ľúbostný príbeh medzi Danielle a Jamesom je posadený do pekného prímorského prostredia Normandie a bavil ma. Príbeh Jamesa v Somálsku v zajatí extrémistov je pútavý a drží diváka v správnom napätí. Ale príbeh Danielle - výskumníčky oceánografičky nebol dotiahnutý a keďže nám scenár chce nahovoriť, že profesorka by odložila celoživotné plány kvôli tomu, že sa nemôže dovolať priateľovi, táto časť je málo uveriteľná a nudná. James McAvoy sa zhostil úlohy Jamesa štandardne výborne a je v roli agenta britského impéria veľmi uveriteľný. Alicia Vikander, ktorá predtým ukázala herecký talent v iných roliach, bohužiaľ postavu Danielle nerozvinula ako by mohla. Ale musím vyzdvihnúť hudbu Fernanda Velazqueza, ktorá dokonale dopĺňala príbeh mora a oceánu, ktorý sa prelína celým filmom.

Mala som to šťastie vidieť tento dokument na predstavení Sergeja Polunina v SND v Bratislave. Toto predstavenie, spojené s besedou so Sergejom a jeho matkou, uviedol tento dokument, potom Sergej zatancoval 2 jeho kusy - jeho moderný balet na skladbu "Take me to the church" a ešte jeden moderný tanec. Tento dokument skvelo dokumentuje život génia - tanečného virtuóza, ktorý bol talent už od detstva a preto jeho detstvo bol tanec, tanec a ešte raz tanec a to v osamelosti bez rodičov. Keď mal 19 rokov sa stal sólistom Kráľovského baletu v Londýne a ukážky jeho baletných kreácií z tohoto obdobia sú zážitkom. Film tiež ukazuje jeho mega-úspešné video na skladbu "Take me to the church", ktoré má momentálne 23 miliónov zhliadnutí a je výbornou ukážkou skĺbenia geniálneho tanečníka, ktorý ako keby lietal pri tejto skoro "nadpozemskej" piesni. Ja osobne som toto video videla niekoľko krát a znovu mi vždy berie dych. Vďaka Poluninovi "objavili" balet mnohí mladí ľudia, čo je veľmi záslužný počin Sergeja. Na konci dokumentu je vidieť, že Sergej sa stále hľadá. Inak Sergej hral napríklad v detektívke "Vražda v Orient Exprese". Ja osobne dúfam, že sa tento výnimočný tanečník znova vráti na baletné pódia. Tento dokument odporúčam pozrieť fanúšikom baletu, ale aj laikom, ktorý sa o balete chcú niečo dozvedieť.

Film " The Florida Project" bol v podstate smutný film, lebo ukazoval detský svet detí z nižšej vrstvy, ktoré sú odkázané na hry bez dohľadu rodičov a ktoré v rodičoch nemajú vždy dobrý príklad a preto sa stávajú kópiou svojich rodičov, či už v nadávkach alebo v nezodpovednom a neakceptovateľnom správaní. Tento film má niekoľko rovín. Je to príbeh 3 detských kamarátov, ktorí vyvádzajú huncútstva a z ich pohľadu je život bezhraničná zábava a tak trochu nuda. Potom je tu príbeh zodpovedných ľudí, ktorí sú zamestnaní - či už je to správca fialového domu, alebo matka jedného z detí, ktorá robí vo waflovom fast-foode. A potom je tu nezodpovedná matka, ktorá asi nikdy nepracovala a vždy sa živila kšeftárstvom, alebo prostitúciou. Skvelé výkony detských predstaviteľov a tiež matky hlavnej hrdinky. Všetky vedľajšie role boli hrané neznámymi hercami a preto film vyzeral ako dokument bežných Američanov s nižším príjmom. Ale podľa môjho názoru tento film je hereckým koncertom hlavne Williama Dafoe-a, ktorý rolu správcu hral veľmi civilne (a ukazuje, že vie skvelo zahrať aj "klaďasa"). A jeho Bobby mal niekoľko tvárí - tvár zodpovedného manažéra, citlivého človeka, rozvedeného otca. A hoci film na mňa pôsobil melancholicky smutno, bolo v ňom jeden moment, ktorý ma pobavil a to bola scéna s holými prsiami staršej obyvateľky fialového domu.

Podľa hodnotenia vidím, že tento film buď "miluješ, alebo nenávidíš". Tento film by sa dal označiť ako "ženský film". Lebo je to pohľad ženy režisérky a scenáristky Claire Denis na partnerské a milostné vzťahy. Vynikajúca Juliette Binoche hrá citlivú umelkyňu - maliarku, matku, milenku, partnerku. Juliette v úlohe Isabelle nehľadá iba sex, ale hľadá aj lásku a nehu. A nájsť chlapa, partnera, milenca, ktorý okrem sexu je schopný viesť normálny rozhovor a otvorene sa vyjadriť k vznikajúcim vzťahom je skoro nemožné. Bohužiaľ sa mnohé ženy v tomto filme nájdu, lebo ako keby tento film ukazoval nefungujúce vzťahy a neúspešné hľadanie lásky ako cez kopírak. A mne sa záver filmu s príhovorom psychológa / liečiteľa páčil, lebo ukázal, že každý človek a teda aj každá žena musí hľadať v prvom rade vnútorné slnko, čiže sa musí starať v prvom rade o seba, mať vnútornú pohodu a potom možno nájde aj pohodu vo vzťahoch... Proste skvelý film, ktorý vo mne (žene) bude ešte dlho rezonovať!