MaxBodycount

Kríza súrodencov Wachowskich chcela síce mohutne zarevať z plátna, ale v tomto stave iba piští z obrazovky Šilelisu, kam patrí už len tým, že občasnými peknými vizuálnymi nápadmi, ako napríklad (moment filmového blaha) svadba obaľuje adaptáciu P.K.Dicka deťmi v predškolskom veku so všetkým čo k tomu patrí od amatérskeho obsadenia až po znásilnený scenár kanibalizujúci AAA-čkovú existenciu Matrixu, riediac tak posolstvo zeleného kódu na sponzorovanú popovú revolúciu mieriacu na najtupšie masy.

Obdarený bijúcim srdcom tam, kde mnohí z nás majú iba všetko pohlcujúcu čiernu dieru rieši biblicky pomenované /Adam Clay, really ?/ žihadlo Statham problémy siahajúce až k najvyšším echelónom moci s gustom a nekompromisnosťou Denzelovho Equalizera, dovoľujúc tak utláčaným plebs na zhruba 100 minútiek natiahnuť ruky k nebesiam a dúfať v lepšie zajtrajšky vykúpené krvou buržoázie a jej nohsledov. Solídny akčák ako zo starej školy poteší nielen zvládnutými bojovými sekvenciami, ale hlavne lákavým nástrelom vízie tajnej agentúry riešiacej problémy, na ktoré sú písmenkové agentúry prikrátke, alebo príliš skorumpované a vytvára tak živnú pôdu pre prípadné pokračovania na ktoré sa dá na základe tohto predjedla skutočne tešiť. Moment filmového blaha: Anjel pomsty s bandaskami pred bránami predpeklia.

Seriálové spracovanie histórie Monarchu znie ako dobrý nápad do momentu keď sa tvorcovia rozhodnú vypchať polovicu stopáže príbehmi absolútne odporných jelít s tatíčkovskými/profesionálnymi komplexami, úder do nádobíčka znásobený faktom, že spomenuté hurky sa žiaľ objavujú ešte aj vo flashbackoch a terorizujú nebohého diváka vypatlanými výlevmi viac, ako Godzilla Tokio. Súboj titanov sa tak mení na súboj ublížených mrdiek a jediným svetlým miestom a momentom seriálového blaha sa tak stáva účasť dua Russell/Russell plytvajúceho svojim šarmom a talentom na záchranu kusu pochovaného už scenáristami.