Smok

Nech dá ruku hore ten, komu z obtlstnutého Žérarda Depardié nebolo v tom pásikavom oblečku s klobúkom a fúzikmi na tyčku. To, že tu navyše hral týpka, ktorému všetky ženské postavy na počkanie pchali svoj rozmnožovací orgán pod nos, tak to už je asi len zlý žart. Silne nezmyselná komédia...

Pán scenárista sa rozhodol vypotiť nadpozemsky náhodnú romantiku a od samého začiatku filmu začal tvrdo útočiť na moju zatvrdnutú metalovú dušu, zrejme s cieľom do polhodiny ma rozplakať. Skoro sa mu to aj podarilo, keby až tak príliš netlačil na klávesnicu a nevysmolil pár "náhodičiek", ktoré už som nebol ochotný mu zožrať. Celý film je na môj vkus silne precukrovaný, veď už len plagát k filmu vyzerá ako zátišie z nášho kostola. Aj tak ale mi je dostatočne zrejmý odkaz tvorcov a to, že hudba ľudí spája. Poznámka: Dychovku a novodobý sedlácky komerc hip hop za hudbu nepovažujem.

Celkom milá rozprávočka z krajiny tulipánov a všeliakej inej zelene, ktorá podivuhodne zaujala aj mňa. Na príbehu a strastiplnej ceste mladíka Tiuriho s doručením jedného dopisu aspoň dnešný divák pochopí, ako nám emailová komunikácia uľahčuje život.

Miestami na romantickú komédiu až moc zdrsnený humor, ale ja som sa bavil. Heather Graham v takýchto kúskoch môžem hocikedy a ani ostatní nezaostávali.

Nech robím, čo chcem, filmy tohto druhu mi proste nejdú pod kožu. Ak sa ich tam čas od času aj pokúsim násilne vpraviť, ihneď dostávam alergickú reakciu a ako vedľajší príznak sa následne dostaví strata objektivity.

No tak si chlapci zo Spodnej Korei zase trošku poliečili svoj stáročia pretrvávajúci komplex z čínskych súdruhov, ale nerozumiem, prečo nás ich zlátaninami musí kŕmiť aj Vapet. Neviem, ako by sa asi tváril priemerný spodnokórejec, keby som mu púšťal Adama Šangalu, alebo hoci aj Žižkov životopis...

Je chvályhodné, keď sa niekto snaží priniesť divákovi pod nos variáciu na Indianu Jonesa skríženého so Šifrou majstra Leonarda a zaloví v histórii vlastného národa. Menej potešujúce už je, keď si nezoženie rozpočet ani na ochotnícke divadlo (v podstate sa filmu zúčastnil len jeden profi herec a aj to tak vypadá) a scenárista zrejme pod vplyvom nejakých návykových látok spichne akýsi utrasený koncept kombinujúci históriu s radarovým ovládaním ľudí. To už som sa naozaj až chytal za hlavu, podobne ako pri každom zábere na záporácke máničky. O nejakom napätí a mystične tak vhodnom pre takýto žáner si môžme len nechať zdať a ak aj nejaké bolo, tak zaniklo v salvách smiechu zo všetkých tých amatérskych lapsusov. Škoda, že možno aj dobre mienená amatérska snaha vyústila do absolútne smiešneho výsledku a dala tak vzniknúť filmu absolútne nevhodnému do distribúcie.

Prvú hodinu sa film tvári ako turistický sprievodca po Maroku. Divák v podstate len spoznáva mentalitu ľudí a krajinu a nevie, čo od filmu čakať. V druhej polke sa film síce trochu rozbehne, ale je to len zdĺhavé blúdenie po úzkych chodbách v skalách s predvídateľným koncom. Suma sumárum, keď budem chcieť vidieť film o Maroku, tak skúsim dokument a keď budem chcieť vidieť dobrý thriller, skúsim nejaký iný film.

Vreckári ako takí ma neskutočne vytáčajú a skoro som drámu, kde bola mladá dvojica vykreslená ako trpitelia nerozdýchal. Nakoniec to však nebolo až také, zlé aby sa na nich nedalo raz pozrieť a oceňujem, že sa ma nikto zase nepokúsil nakŕmiť happyendom, čo sa už pomaly tak často nevidí.

Nič viac, len radová krimi s Fredom Molinom, v ktorej sa niekto pre zaujímavosť pokúsil oprášiť finty Jacka the Rippera.