Cuioku no dance

Posledné dni smrteľne chorého muža v nemocničnej izbe zaznamenané ručnou kamerou na jeho žiadosť. Prostredie je z 95% obmedzené okolím postele umierajúceho, detailnými pohľadmi na bdiacu i spiacu tvár muža, v bdení neustále odchrľávajúceho pľuvance do pripravených nádob. Rakovina finálneho štádia stravuje telo aj s námahou vyslovované myšlienky. Dokument pripomínajúci záznam priemyselnej kamery s meniacou sa vzdialenosťou je ozvláštnený vstupmi a otázkami režisérky a symbolikou sveta vnútri so svetom za oknom (priebeh života vyvedený prostredníctvom farieb listov japonskej čerešne - od zelene mladosti k žltosti zániku). Ide o vedomé zachytenie trápenia vrátane konca a snaha dostať nie celkom svojprávne telo pod objekt kamery - umierajúci bol totiž kritikom fotografie. Zrejme snaha o posledné dielo. Človek pozorujúci sa na sklonku stáva človekom pozorovaným. Emociálne zatrasenie je dané realizmom priebehu. Osobne si ale myslím, že podobné záležitosti patria intímnemu okruhu najbližších. Hodnotenia sa v tomto prípade vzdávam. (02.11.2005)