Recenze (1)
Videl som 67 min. verziu. Pulp žáner je zdôraznený zrnovitosťou obrazu, ale nie veľmi, aby to nerušilo. Čiernobiela tu snáď lepšie zdôrazňuje obsah akoby to robila farba. Nepokojná hudba nervózneho brnkania na klavír zmiešaná s asi dunivým zvukom bubnov pri pozorovaní znásilnenia hlavným hrdinom Yamazakim (strieda ju len párty hudba na párty, kde hlavný hrdina extravagantne tancuje – keď človek nemá uši a nevie nič zatancovať a strunový nástroj na konci) dáva tempo víru jeho myšlienok, ktoré mu idú hlavou a žiadna z nich nie je žene pomôcť. Zmatňovanie a zaostrovanie či ručná, rozkývaná kamera umocňujú perverzný dojem. Slideshow trochu roztrasených obrázkov osamelosti a túžby dáva priestor ďalším myšlienkam nespokojného hlavného hrdinu. Nemotorne sa pohybuje okolo súložiaceho páru a nevychádza mu ani zatiahnutie ženy od cesty. Wakamatsu ale neponúka len násilné scény, ale napríklad krásnu hru svetla a tieňa za denného svetla v mestských uliciach (00:09:30). Hlavný hrdina má matrac na zemi, tričká zavesené na vešiaku, ale bez skrine a sťažuje aj na odstránenie red light zone, ktorá mohla vyriešiť jeho problémy. Prvú pozitívnu, obojstranne dobrovoľnú fyzickú skúsenosť, letmú pusu, zaberá režisér tak z desiatich metrov od hrdinu a so stabilnou kamerou, na rozdiel od násilných scén, ktoré zaberá zblízka a s trochu trasúcou sa kamerou. V dvadsiatej tretej minúte, po pár pokojných nenásilných scénach, film pri pokuse o znásilnenie prekvapivo prechádza do farby. Bliká pritom červená farba ako alarm. Asi je to nekvalitný filmový materiál, ale napríklad v USA sa v tých časoch natáčali už aj vizuálne kvalitné filmy, toto blikanie a nechcené farby vo filme patria ku koncu štyridsiatych rokov, kedy sa farebné filmy začali používať. Kontrast čiernobielej a farby ale režisér využíva umne, podľa toho, čo chce zobraziť. Ku poslednej obeti napríklad v krvi zobrazuje vlny jazera. Forma filmu je výborná a pohlcujúca, obsah veľmi znepokojivý. Niečo ako poučenie sa tu dá nájsť. Hlavný hrdina síce chápe svoju aktuálnu a spoločenskú situáciu, nerozumie však vzťahom, kvalitnému zvádzaniu a kvalitnému sexu, čo sa pri troche nadradenosti, pocitu moci a vlastnej dôležitosti môže zvrhnúť ako tu do prerodu na sériového vraha a násilníka. Nejde však o čistého maniaka. Darí sa mu zviesť ženy do postele či aspoň na rande tak, aby to ony sami chceli. Možno práve táto črta, ktorá ho so spoločnosťou spája, ho robí o to desivejším. Spoločnosť sa reálnemu fungovaniu vzťahov nevenuje v dostatočnej miere ani dnes a pritom by sa kvalitnou komunikáciou o efektívnych spôsoboch vzájomného súžitia predchádzalo mnohým nešťastným udalostiam a smutným životom. Vážne výčitky ohľadom filmu by som našiel akurát vplyvom nejakej kreatívnej kritickosti, lebo film je vo veľkej miere intenzívny a vážne zobrazuje napínavú tému so spoločenským presahom. ()