La dignidad de los nadies

Neuveriteľné. Fernando Solanas dokázal v Hrdosti ľudí bez mena nielen presvedčivo predstaviť pulz života v Argentíne zobrazením osudov ľudí, ktorí v nej žijú a túžia zmysluplne pracovať a zároveň opísať mechanizmy mocenského útlaku, dopadajúce nielen na chudobných bezzemkov, ale najmä na doposiaľ v kľude žijúce a relatívne dobré zabezpečené stredné vrstvy farmárov, učiteľov, či majstrov vo fabrikách. Popri tom ukázal možnosti aktívneho a účinného odporu voči ekonomickej nespravodlivosti v spektre od robotníckych pochodov v Buenos Aires, sociálnych hnutí odporu (zároveň aktívne pomáhajúcich trpiacim), solidárnych protestov farmárov, ktorých sa snažia obrať o pôdu cudzonárodné monopoly prostredníctvom úžerných úrokov cez samostatne fungujúce vývarovne, sociálne a osvetovo-vzdelávacie centrá bez podpory štátu až po fabriku, ktorej zamestnanci ju po plánovanom krachu zobrali do samosprávy a už nejaký ten rok prosperuje. Nezlomnosť jednoduchých ľudí, solidarita a snaha nájsť riešenie nespočívajúce v jalových rečiach o utláčajúcej globalizácii, ale v naozajstnej a praxou overenej alternatíve spontánne vytvorí obyčajné, a zároveň silné ľudské sympatie k bojovníkom za dôstojnosť, ktorí už okrem svojej hrdosti stratili skoro všetko. Áno, bojovníkom, pretože v strete s políciou a mocou ide doslova o život. Pretože to nie sú jalové protesty, ale schémy idúce priamo proti mechanizmom ovládania, a to nie je moci nikdy po chuti, snaží sa takéto postupy zlikvidovať. Akokoľvek. Film vyvolal nadšené reakcie na festivale v Benátkach. Verím, že s nadšením by bol príjimaný po celom svete, keby jeho distribúcia -jemne povedané - z mne záhadných príčin (alebo skôr: veľmi zjavných príčin, ale to sa týka v podstate všetkých Solanasových filmov) - neviazla. Takto vyzerá skvelý anarchistický film ! (12.12.2005)