Démon súhlasu podľa Tatarku

Dominik Tatarka - spisovateľ, ktorého dielo vychádza stále diétne, s dlhými odmlkami a kritické vydanie súborného diela chýba. Ktovie, či sa ho čitatelia a fanúšikovia niekedy dočkajú. Film p. Kytkovej nie je vyčerpávajúcim životopisným dokumentom, ale spomienkovým výberom s pár archívnymi dochovanými zábermi a fotkami. O spisovateľovi, ktorý do Dubčekovho pádu patril k režimnej kultúrnej úderke (ešte roku 1969 dostal titul zaslúžilý umelec) a po roku 1968 ho ten istý režim odsúdil do úlohy zatratenca. Ospevoval Stalina a industrializáciu Slovenska, aby tohto Démona súhlasu neskôr odsúdil a stal sa bojovníkom za individuálne vyjadrenie názoru. Ako sa dopočujeme v dokumente - "Mýlil sa, ale jeho omyl bol ľudský". Hahaha - ľudský omyl. Poznámka: Napriek tomu, že Tatarkove "Písačky pre milovanú Lutéciu" považujem za krásnu knihu a vo filme odznelo kopec zaujímavých info, trochu mi lezie na nervy jedna vec. Konkrétne - chartovský kult uctievania disidentov, ktorí sa nimi stali po roku 1968. Vyplýva to z toho, kým konkrétne Charta 77 bola založená - ľuďmi, ktorí prevažne pred rokom 1968 žiadnymi disidentami neboli. Ich strádanie a utrpenie, ktorého sú dokumenty a noviny plné, akoby krutosťou ďaleko prebíjalo utrpenie perzekvovaných, mučených a na dlhoročné žaláre odsudzovaných v rokoch 1948-1968. Tých, ktorí od počiatku nemali nič spoločné s budovaním straníckych vrcholových štruktúr Komunistickej strany Československa, ani sa nezaradili do bežného života, ako napríklad prednášatelia na vysoké školy, spisovatelia, redaktori, pretože im to zo začiatku bolo znemožnené. Títo ľudia režim prehliadli už v roku 1948 ako čisté zlo, a nie, že sa úprimne mýlili ako Tatarka alebo čojaviem Kohout či Kundera. Zaujímavosť: Václav Havel v dokumente spomína, že z časového hľadiska boli Slováci Dominik Tatarka a Ján Mlynárik prví signatári Charty 77, čím sa vraj trochu narušuje vžitá predstava, že v prípade Charty išlo o výlučný podnik pražských a českých intelektuálov a disidentov. (14.03.2013)