Obsahy(1)
Umění je zbraň! Toto heslo je v Káhiře stále aktuální. Po třiceti letech autokracie lid svrhnul prezidenta Mubaraka. Ulice nyní patří mladým rebelům a umělcům. Zdi promlouvají pomocí tvůrců graffiti. Zkrvavené portréty zachycují dny bojů, divoké koláže upomínají na dobu anarchie, obscénní obrazy jsou pokusem o osvobození potlačené sexuality. Zdi se tak stávají kronikou překotných událostí, podmalovaných vzrušujícím hudebním doprovodem v rytmu elektropopu a rapu. Euforii střídá přemalování a zničení obrazů. Ostřelovači míří protestujícím mezi oči. Revoluce je stejně neromantická, jako je toto undergroundové umění, jehož cílem je provokovat a riskovat, nelaskavé. Režisér Marco Wilms se v jedné epizodě vrací k historickým nástěnným malbám z doby faraonů. V zemi s vysokou mírou negramotnosti se tato tradice stala osvědčeným prostředkem vzpoury. Snímek zachycuje husarské kousky posledních dvou let nepřetržitých radikálních otřesů a nebezpečný tanec na sopce pojímá jako výlet, který se veze na vlně barev a rytmů egyptských výtvarníků a hudebníků. (Doc Alliance Films)
(více)Videa (1)
Recenze (1)
Egypt ako miesto, kde má svoje nezastupiteľné miesto aj pouličná kultúra. Mladý nemecký dokumentarista prierezovo, prostredníctvo konkrétnych názorov, prác, piesní a výtvarných diel pár grafiťákov, elektropop pankovej hviezdy, folkáča, politických provokatérov, erotického maliara a ďalších umelcov ukazuje situáciu v severofrickej krajine po zvrhnutí dlhoročnej monolitnej totality. Temer každý z nich tvorí s výrazným politickým dôrazom a ich odkazy nesú jasné posolstvá: tu o zastrelených a umučených obetiach prevratových dní, inde zase o sexuálnom útlaku egyptských žien. Žiaden vysnený sen sa ale nebuduje, krajina žije v stálom politickom napätí a šarvátkach. Umelci hovoria o revolúcii, čo nič nevyriešila, o pokračujúcom boji. Zdanlivé víťazstvo, roztrhanie nenávidených pút, pochod víťazstva a nadšene skandujúce káhirské námestie Tahrír sú dnes minulosťou. Mubárakov režim (Husní Mubárak - štvrtý prezident Egypta, v úrade bol 30 rokov, počas ktorých bol vyhlásený výnimočný stav, diktatúra jedného muža a jeho vyvolenej strany - Národnej demokratickej strany) síce odstránený bol, no to, čo prišlo nie je oveľa lepšie. Pôvodne jednoliata protestná vlna sa fragmentarizovala a naďalej sa štiepi nábožensky, politicky aj ideologicky (morálne). Voľby vyhrali islamisti, prezidentom sa stal jeden z nich, no po roku ho zvrhla armáda, ktorá prvého demokraticky zvoleného prezidenta dodnes drží v lapáku. Reálne mu hrozí trest smrti, udelený skoro 150 členom opäť zakázaného Moslimského bratstva. Opäť sa hádžu dymovnice, vypaľujú domy, opäť polícia mláti a strieľa demonštrujúcich. Reflexia grafiťákov, spevákov protestsongov s gitarou a raperov je pomerne výstižným odrazom reality. V mnohých prípadoch sa ale zdá, že ide len o presadzovanie nepôvodných konceptov. To je prvá z vecí, ktorá na dokumente vadila - neoliberálne koncepcie genderovej rovnosti, politickej "demokracie", založenej na voľbách politických hajzľov do sračkolamentu (pardón parlamentu). Druhou je zjavné vytváranie provokujúcich situácií, nahodených režisérom ako udička, aby sa poukázalo na náboženskú neznášanlivosť miestnych. Jednoducho niečo podobné, akoby do českých ulíc niekto vyrazil do ulíc s červenou podobizňou Václava Havla na čiernom podklade a tučnými sýto červenými písmenami by tam bolo napísané: HAVEL: DUCHOVNÝ SYN HITLERA, MILÁČIK HEYDRICHA. MÁTE NIEČO PROTI? ()
Galerie (9)
Photo © missingFilms
