Bobek15

Asi si viete predstaviť, aké šokujúce bolo pre mňa zistenie, o čom film vlastne je, keďže som pred tým, než som ho začal pozerať, nemal vôbec predstavu a ani jeho názov, ani prvá vtipno-žoviálna polovica tomu nenasvedčovali. Scénky Guida a "princezničky" Dory z prvej polovice filmu boli roztomilo pekné, Guidova vynaliezavosť čarovná, dej, odohrávajúci sa v tábore, dychberúci. Úžasná myšlienka, zaslúžené Oscary.

Film, v ktorom ide o boxerské zápasy robotov, a pritom s takým pekným príbehom v pozadí. Ten ma naozaj dostal! Vôbec nešlo o bezduché vyplnenie priestoru medzi jednotlivými zápasmi. Práve naopak. Ponúkol nám množstvo príjemne úsmevných momentov, dojemných momentov, či vtipných hlášok. Malý Max, stvárnený Dakota Goyom, bol úžasný, Hugha Jackmana mám veľmi rád a spolu, ako parťákom, im to parádne pristalo. Spočiatku nezáujem, odstup, vzájomné doťahovanie sa, neskôr potom tímové ťahanie za jeden povraz a vznik priateľstva medzi otcom a synom. Za obsahom však nijako nezaostáva formálna stránka, kde by som chcel vyzdvihnúť najmä efekty, kameru a strih a Elfmanovu hudbu. Na tento film budem ešte dlho spomínať. P.S. Umývať robota prúdom vody??? Hm, zajtra si skúsim trošku prepláchnuť môj notebook, mám ho nejaký zaprášený...Uvidím, čo to spraví.

Príliš vlažné. Námet bol veľmi zaujímavý, no príbeh...práve naopak. Málo sofistikované, málo dotiahnuté v detailoch, slabé dialógy. Taktiež nedostatočný vývin charakterov hlavných hrdinov a s tým spojené neobjasnenie ich konania, ktoré mnohokrát kvôli nedostatku vedomostí o postave nedávalo zmysel. Možno keby sa námetu chopil niekto s iným prístupom...ktovie.

V mojich očiach klesol nový Barbar Conan na dno už hneď úvodnou scénou, scénou narodenia Conana. Potom sa už len v tej tuposti ďalej pokračovalo, bez poriadneho príbehu, bez toho, aby herci niečo hrali, obkolesení digitálnymi horami, lesmi, dedinami. Až na pár zaujímavých bojových scén (napr. ako na začiatku malý Conan vykosí skupinu útočníkov) film nemá čo ponúknuť, (maximálne tak sadistom a vyznávačom drastickosti, tí budú prežívať orgie). V tejto verzii Conana Nispel pochoval všetko to, čím sa Conan stal v roku 1982 po uvedení Miliusovej verzie.

Na to, že ide o taký svetovo uznávaný fenomén s 10 soškami na krku, som od toho čakal omnoho viac. Nezaujal ma ani príbeh, ani piesne, ani dialógy. Možno ešte ako-tak za niečo stáli tanečné čísla. Pre mňa sklamanie.

V mojom komentáre k MI:3 som spomenul, že aj keď išlo o vynikajúce zakončenie kvalitnej trilógie, tak by som sa štvrtému dielu veľmi potešil. A máme ho tu! Neplánujem tu teraz robiť porovnania s predchádzajúcimi dielmi, lebo, pravdu povediac, si ich ani dostatočne nepamätám, a ani to nie je dôležité. Podstatné je to, že sa mi štvrtý diel veľmi páčil. Režisér s (doposiaľ) iba rozprávkovými skúsenosťami sa chopil remesla veľmi slušne. Nemám výhrady ani k príbehu, ústredná štvorica bola taktiež super (aj ako celok, aj jednotlivci (vypichnem najmä krásnu Paulu Patton, ktorá si výborne plnila svoje úlohy...tak ako akčné a bojové, tak aj tie zvádzacie) ). Čo však najviac oceňujem je to, koľko nových technologických prvkov sme tam mali možnosť vidieť, čo všetko napadlo tvorcov zakomponovať do deja, aké hi-tech hračky používali postavy vo filme, či rôzne zaujímavé nápady a s nimi súvisiace parádne natočené a následne dotvorené scény (ako napr. tá s piesočnou búrkou, či lezenie po Chalífovej veži, magnetické levitovanie, pohyblivé plošiny v garáži, a mnoho ďalších).

Tak, ako ma počas sledovania filmu Čierna labuť bavil na 2 hodiny balet, ktorý inak vôbec nemusím, tak to isté platilo o opere počas sledovania Fantóma opery. A to, myslím, hovorí za všetko.

Ako to zhrnúť? Pekná digitalizcia Yogiho, jednoduchučký príbeh, tupučkí herci a pár dobrých frkov.

Pekná prehliadka moravského folklóru, krojov, piesní, či nárečia. No po dejovej stránke nesúrodé, a aj napriek krátkej stopáži často nudné. Forma v tomto prípade prevyšuje obsah. Filmu nemožno uprieť určitú umeleckú hodnotu, no poriadne by som ani nevedel zreprodukovať, že o čo v ňom vlastne išlo.

Muzikály mám veľmi rád, či už v divadle, alebo na filmovom plátne. Obzvlášť tie, kde sa hudba naozaj vydarí a neškrípe. Tu to vyšlo naozaj super, výborná symbióza obrazu a krásnych skladieb, ešte k tomu krásne odspievaných. Minimum hovoreného slova (a keď aj boli nejké vety hovorené, tak v takej spevavej nôte), Dej bol vykladaný pekne, v postupnom slede udalostí, s podporou výborne napísaných textov piesní, z ktorých každá opisovala určitú fázu zo života Evity. Madonnu moc nemusím, no v tomto filme bola jej účasť znesiteľná, priam by som povedal, že sa dala hodnotiť pozitívne. A musím povedať, že aj napriek výborne zvládnutému a dojemnému koncu, pre mňa film dosiahol vrchol približne vo svojej polovici scénou, kde sa Evita prihovára ľudu z balkónu Casa Rosady piesňou Don't cry for me Argentina.