Kangax

Keby nebolo toho príšerne presladeného záveru, idem s hodnotením vyššie.

Neprávom polozabudnutý mysteriózny noir, v ktorom exceluje Ray Milland v úlohe Lucifera v ľudskej podobe. Ten postupne korumpuje silných a slabých zase využíva vo svoj prospech. Skvelé herecké výkony však podávajú aj vedľajšie postavy, hlavne Audre Totter v úlohe tuláčky a alkoholičky, nasadenej na skorumpovanie kandidáta na nového guvernéra. Atmosféra, vytvorená režisérom Johnom Farrowom je ideálna a scenár priam skvelý. Jeho autorom je Jonathan Latimer, ktorý má na konte aj také vydarené noire ako Glass Key (1942), Nocturne (1946) alebo Veľké hodiny (1948) taktiež s výborným Ray Millandom v hlavnej úlohe.

V podstate jediné klasické filmové spracovanie tzv. Šimabarského povstania v Japonsku v rokoch 1637-38. Postava vodcu povstania Amakusi Shira sa stala právom kultovou aj v dnešnej dobe. Charizmatický mladučký vodca mal iba 15! rokov a dokázal natoľko sfanatizovať a presvedčiť miestnych roľníkov že konvertovali ku krestanstvu a uverili mú každé slovo. Kedže sa k povstaniu pridali aj rôzny vojensky skúsení róninovia (samuraji bez pána) tak v úvode dosahovali povstalci obdivuhodné vojenské úspechy nad ohromnou presilou (100 000 vojakov) a šogunátnym silám trvalo až vyše pol roka kým asi 30 000 rolníkov zatlačili na ostrovný hrad Hara, kde ich po pár týždnov porazili. Amakusi Shira ale vo filme vôbec nevyzerá ani na 16 rokov, hrá ho herec oveľa starší, takisto sa film zameriava iba na samotné vypuknutie povstania, skúma príčiny a končí predčasne konfliktom medzi róninmi a kresťanmi, v poslednej scéne vidíme odchod vzbúrencov na hrad Hara, kde však povstanie ešte asi dva mesiace pokračovalo... Amakusi Shira je teraz obľúbenou postavičkou v rôznych anime kreslených filmoch a početných počítačových, či konzolových hier. Osobne myslím, že tento námet by si ešte zaslúžil nejaké klasické výpravné filmové spracovanie. Snáď sa ešte dočkám. Ruiny hradu Hara ešte stále stoja v juhovýchodnom cípe Japonska.

Kombinácia hororu a komédie v tomto prípade nefunguje. Ani ryba, ani rak. Tvorcovia sa mali rozhodnúť čo vlastne chceli nakrútiť. Precenované....

Výborné, neprávom polozabudnuté giallo (takmer skvost!), ktoré sa od iných známejších žánrových kúskov odlišuje netradičným, iným štýlom rozprávania príbehu. Opustená vila, ktorá skrýva strašné tajomstvá o svojich obyvaťeloch nevyzerá vôbec hrozivo, ani starý profesor ktorý sa rozhodne priestory prenajať na svoj výskum vtákov sprvu vôbec netuší aké krvavé tajomstvá bude odkrývať. Avšak viac-menej náhodný objav zahodenej (skrytej) magnetofónovej pásky spôsobí veľmi zaujímavé odkrývanie desivého príbehu. Profesorom nájdené nahrávky s rozhovormi krásnej Azurry (Erica Blanc) s rodinným priateľom, psychológom Martinom sú však iba začiatkom odhaľovania zamotaných vzťahov, plných zvrhlej lásky, zrád, a aj sexuálneho a psychického zneužívania, ktoré končia neočakávaným ale logickým krvavým masakrom. Viaceré nečakané zvraty, viacmenej zaujímavá predčasná pointa a veľmi uspokojivý a krvavý záver inak skôr psychologického a pomerne nekrvavého gialla boli pre mňa veľkým prekvapeným. Tomuto giallu svedčia nielen kvalitné herecké výkony ale aj zaujímavá pôsobivá a hudba a úžasná atmosféra, budovaná spomienkovými a snovými scénami a vhodne zvoleným prostredím chátrajuceho parku pri vile. Prakticky nemám čo filmu vytknúť, pre mňa veľké a príjemné prekvapenie v rámci žánru.

Ľahko nadpriemerné giallo, svojim námetom silne pripomínajúce " Schoolkiller trilógiu" od Dallamana sa rovnako ako u spomínanej trilógie točí okolo mladučkých dievčat a sexuálnych radovánok pracháčov s nimi. V celom filme je len zopár vrážd, navyše tú najdôležitejšiu, ktorou to všetko začalo, uvidíme až v samom závere ako retrospektívu. Film nad priemer vyzdvihujú kvalitné výkony hercov a atmosféra okolo vrážd, škoda, že sa tak deje až v druhej polovici filmu. Najviac sa toto giallo podobá filmu http://www.csfd.cz/film/89310-enigma-rosso/, námetom, aj celkovým spracovaním, ale Enigma Rosso je temnejšie a celkovo určite vydarenejšie. Žiadnych výraznejších prekvapení som sa nedočkal, a akčnejší zaujímavý záver to už moc nemohol zachrániť.

Tento film o katastrofe je sám o sebe katastrofou... Ako už tradične, je tu dobrý začiatok, pár "mrazivých scén" doslova aj obrazne, ale potom to upadá astronomickou rýchlosťou... Proste klasický nudný scenár ktoré tuším píše v Hollywoode pre všetky katastrofické filmy rovnaký človek - dobrý začiatok, priemerný stred filmu a dementný koniec (presne viete kto kedy zomrie, kto prežije a pod.) Prečo všade musia byť nejaké rodinky, čo si riešia pofidérne problémy? (ala 2012) Brr... zo zimy vo filme aj s dementného scenára... Do konca som to dopozeral len s veľkým sebazaprením...

Tak toto áno. Uli Edel si vybral fakt náročné sústo, a veľmi príjemne prekvapil! Netajím sa dávnymi sympatiami k RAF, hlavne k prvej generácii, a tak myslím že dosť poznám históriu a činy tejto ultraľavicovej skupiny. " Ale kdepak lanské sněhy jsou.."...:) Film je spracovaný s nadhľadom, svižne a uveriteľne. A hlavne bez predsudkov k "červeným teroristom": Bravo!

Na prelome 60. a 70. rokov sa v európskej kinematografii začali objavovať zvláštne filmy kombinujúce dožívajúce "popartové" umenie" s klasickými žánrami ako horor či thriller. Pre mnoho súčasníkov sú tieto "psychedelické odtiene" vtedajších filmov dnes už kultovou záležitosťou, pre iných je to proste len ďalší "eurotrash". Baba Yaga je nádherný príklad tohoto unikátneho žánru, ktorý ale nemohol pokračovať či sa vyvíjať, pretože bol tesne spätý s dobou vzniku. Mrazivé poznanie a tušenie masívneho príchodu konzumnej kultúry ktorý tak dobre predpovedal Andy Warhol, doznievalo práve v európskych filmoch, hoci pôvodne začalo v americkej nezávislej kinematografii. Európske "popartové filmy" sú ale iné ako americké náprotivky. Nečakajte tu žiadnu hĺbku, žiadnu psychológiu alebo súvislý príbeh. Ich hlavným zámerom je, aby ste sa "stratili v pocite". "Baba Yaga" je toho ukážkovým príkladom. Jeho plná čudnej nepochopiteľnej symboliky, ktorá zrejme nemá absolútne žiadny význam (alebo vie niekto o čom boli tie s opakujúce sa sny s nacistami?) Žánrové zaradenie u tohoto filmu mi pripadá dosť násilné, film sa totiž venuje aj trochu politickým, ekologickým témám, nie je to žiadne giallo či thriller, prečo musíme hneď všetko zaškatulkovať? Bežný divák je zvyknutý na určitý schématizmus, keď je ten nabúraný, spravidla to nielen vnútorne nechápe ale aj odmieta (to je podľa mňa aj jeden z dôvodov prečo zrejme najlepší film Daria Argenta Inferno je hodnotený tak pomerne nízko). Skutočne veľmi jednoduchý a nedôležitý príbeh a herecké výkony u Baby Yagi sú dôvodom, prečo ani ja vám teraz o to všetkom vlastne nič nenapíšem...:)

Na začiatok trochu suchej histórie, lebo vo filme vám to nikto nevysvetlí..:) V roku 1763 zasadol na barmský trón král Manga z dynastie Alaungpaya. Jeho prvým cielom po znovuzjednotení Barmy bolo podrobiť si všetky okolné siamské mestské štáty. Najvážnejším protivníkom bolo tradične najsilnejšie siamské (Thajské) mesto Ayutthaya, akési srdce Siamu. Preto sa král Manga rozhodol dať dokopy historicky najpočetnejšiu armádu akú kedy Barma mala- až okolo 200 000 vojakov. V roku 1765 konečne ťaženie začalo. Stategickým plánom krála bolo zaútočiť na Ayutthayu s dvoch strán. Po ceste mali obe armády postupne ničiť menšie sídla, mestá a pevnosti aby sa kliešte nakoniec zatvorili u brán Ayutthaye a spoločne obe armády konečne mesto zničili. Zo západu velil barmskej armáde generál Mang-Maha-Noratha, ten velil vojsku okolo 100.000 vojakov. Kedže prechádzal riedko osídleným a politicky nestabilným územím (niektoré menšie mestá prešli na barmskú stranu), bez väčších problémov sa prebil až k Ayutthaye. Dalších necelých 100.000 mužov prichádzalo zo severu pod vedením generála Nemeao. Ten však narazil na oveľa väčší odpor. Celé desiatky dedín a menších miest urputne vzdorovalo, až sa nakoniec všetci spojili v ústrednej horskej pevnosti Bang Rajan opevnenej palisádou. Vraj až neuveriťelných osemkrát behom rokov 1765-66 obyvatelia Bang Rajan odolali útokom obrovskej barmskej armády. Keď Bang Rajan v roku 1766 padol, barmský vojaci konečne obklúčili Ayutthayu. Tá dokázala vzdorovať na rozdieľ od Bang Rajanu iba sedem mesiacov a padla. Barma ju tak totálne zničila a vyrabovala, že do dnešnej doby zostali z veľkého mesta len ruiny pre turistov... A tak sa po totálnom rozprášení a zničení hrdinskej dediny Bang Rajan vraciame do Siamu 18. storočia znova... Na rozdiel od prvého dielu, ktorý bol kompaktnejší dejovo (obrana jednej dediny proti vlnám barmskej armády), a celkovo vizuálne klasickejší, sú tu vo veľkom použité dnes tak populárne digitálne filtre a "CGI efekty" ala 300" a vôbec nie na škodu. Síce sa ukázali slabšie počítačové triky (prvý diel bol takmer úplne bez trikov a efektov) napriek tomu je to brilantný moderný film, ktorý som pozeral jedným dychom. Páčil sa mi záver, kde symbolicky sa k poslednej skupine pridajú padlí hrdinovia z jednotky. Rovnako ako v jednotke sú tu charakterovo čiernobielo vykreslení dedinčania, a kostrbatá romantika ale teraz navyše výborne zakomponovali do deja zvyšky rozprášenej thajskej armády, ktorá po dobytí a zničení Ayutthayie (1767) viedla ešte akúsi zúfalú partizánsku vojnu. Inak je to vlastne iba rubanica, síce na historicky vernom pozadí, ale rubanica. Mne to ale teraz vôbec nevadilo! Skvele som sa na rozdiel od EU/US podobných filmov (Centurion) bavil a film si určite ešte s veľkou chuťou pozriem minimálne raz. A to u mňa znamená jasne najvyššie hodnotenie.