sanikope

Dych beruca zlodejina. Takmer 25 minut herci neprehovoria ani slovo, no I tak som z toho nespustil oči.

Le Carre na kórejský spôsob. 5, i keď záver si južný bratia mohli odpustiť. No i tak ma to prinútilo sa zamyslieť a naštudovať si korejsku historiu . Podobne zaujímavý na danú tému je dánsky dokument- the mole: undercover in North Korea.

Chodit do kina v case Covidu sa stava pre mna zazitok. 5 az 6 ludi v kinosale pre 200-300 ludi. St. Maud posobi na platne skvele. Temne, drsno, obscestno. Huciaci soundtrack. Peklo v Scarborough. Film nevhodny pre snowflakes. Dobra minutaz- ani na chvilu som neupadal do spanku. Priamou ciarou to mlada Rose ukocirovala az do konca. Ziadne natahovacky, zeby sa Maud nejako trapila co dalej. Nie, ona ide priamo na kriz. Film mi nezapada do hororovej sekcie. Skor psychoza blokovana utekom k Jezisovi.

Absolutne úžasné nápadité počiatočné kredity a na záver rašomonovský humanizmus prinášajuci novú nádej. Škola hrou. Kto by nechcel mr. Hulota za strýka? Prečo je to vždy tak že čierna ovca v rodine je ten najlepší a najzábavnejší stryko? Tati si po prázdninách pri mori urobil dobrý deň z rýchlo-zbohatlíkov ktorým však stále trčí slama zo zadku. A musím povedať že koniec ma potešil. Predsa len- oproti iným Tatiho filmom tento so sebou nesie posolstvo. Budme sami sebou a nehrajme sa na niekoho kým nie sme...

Po prečítaní všetkých komentárov mám pocit že som videl asi iní film alebo má jednoducho tieto traumatické snímky čímsi priťahujú pretože sú plné jedla na zamyslenie. Pre mňa osobne som asi prvú tretinu tapal a užíval si vizuál. Potom ako Joe "zachránil" Ninu som mal moment kedy som si nebol istý či ma to bude aj ďalej zaujímať, vďaka bohu ten moment trval len okamih a od nasledujúcej scény sa z toho pre mňa osobne vykľula freudianska rodinná dráma. Nina bola pre mňa symbolom zraneného Joea, celá historka okolo unesených detí a celé to Rambo a taxidriver style mi prišli akoby taká halucinačná fantasy alias revenge za jeho detstvo, detstvo na ktoré sa snaží zabudnúť a zatlačiť to všetko kdesi do hlbokého podvedomia. No i tak sa tieto traumatické zážitky valia na povrch. Spomienky na kruteho otca a veľmi nejasný vzťah s matkou -narážka na Alfieho Psycho je pre mňa dosť podozrivá a tak mám akosi pocit že tam bolo čosi viac medzi nimi- aj to ako ju ukladal do postele-mi nedá. Najviac na mňa však zapôsobil ten pohreb tá opäť pravdepodobne vysnená forma lúčenia sa v jazere- to má dostalo. To uvoľnenie z rodičovských pút. Neviem možno som si to celé len vyfantazíroval ale ja som tam nevidel žiadneho hrdinu ale len zraneného malého chlapca ktorému sa podarilo sa zbaviť oboch rodičov a aby to nebolo také surové tak si jednoducho vymyslel akčný cover. You were never really there said it all.

Tak po prvých 2 Zanussiho filmoch ktoré navnadili konečne Kryštofko udelil. A poriadne. Vojna medzi vedou a spiritualitou. Hrdina-triper, empiricky prechádza a skúša všetko čo momentálne na trhu je aby rozlúskol večne otázky. Kto je tu vo vedení? Či na pracovnom alebo osobnom živote akokoľvek sa snaží použiť empirický meter a odmerať. A nevzdáva to. Nič ho neodradí až kým nenarazí na stenu reality kde treba platiť rentu. Večná téma. Pochybnosti. A viac pochybnosti. To patrí k mladosti , dravosť ktorú neskôr strieda starosť. Čosi podobného očakávam že postretne aj Kryštofkovu filmovú dráhu. Nechám sa prekvapiť.

Možno je to tým že už sa 4 deň potím v horúčkach, že moja manželka má rakovinu a že asi nevidím všetko úplne najtriezvejšie. Viem že záver je plný propagandy. Ale mne to je a bolo úplne jedno. Asi som potreboval tie upchaté dutiny dáko preplakať. A učiteľka Wei mi k tomu dopomohla. Vďaka😿😂

Veľmi podarené. Pre mňa to fungovalo 1 diel, niekedy dokonca len 20 minút denne. No i tak som sa na Midge tešil, bola mojim komfortným vankušom pred dennodeným stresom. O-o-o man I already miss her. V zásade mám dosť predsudky voči akémukoľvek stand up- comedy. Zvyčajne všetkých stojákov považujem za ego triperov. V tom to prípade má Maiselovska familia vyviedla z omylu. Najviac som si však užíval chémiu medzi Abem a jeho ženou Rose. Tie drobné manželské nuansy. Briliant.

20th century Woman - film ktorý poteší moju snílkovsku dušu. Všetky charaktery som si obľúbil vďaka tomu že nie sú len plochými- ukazujú emócie, snažia sa byť úprimne a neboja sa ukázať i svoje slabšie stránky. To je hlavná devíza filmu. Samozrejme viem že film je tak trocha aj naivný- ale jebať to- mňa dostal a to je pre mňa viac ako dosť. Pri filme ako je tento sám seba prychytávam ako snívam o farebnej zasnenej kalifornii a som až po uši zaľúbený do Grety Gerwig

mysticka fontana pre zuzanu tentokrat z Lisabonu, krasne nudou zabijajuce leto, pamatam sa aj na svoj teenage cas ako som travil cas snivanim a tento John mi to len pripomenul....