Juraj007

RESPECT (recenzia filmu): 7/10    Po Freddie Mercurym a Eltonovi Johnovi dostala svoj skvelý hraný filmový pomník aj ďalšia hudobná legenda. A tak po zástupcoch rocku a popu si prostredníctvom filmového príbehu môžeme priblížiť aj históriu soulu. Nepochybujem, že v Amerike môže osloviť desiatky milióny ľudí nielen z černošskej komunity, v našich zemepisných šírkach to bude zrejme podstatne menšinovejšia záležitosť - ak si porovnáme Arethu Franklin s jej britskými kolegami.    Názov filmu je symbolický vo viacerých rovinách. Aretha si musela vydobyť rešpekt voči sebe nielen voči svojmu otcovi, voči svojmu prvému manželovi a v závere filmového príbehu aj voči hudobnému producentovi Jerry Wexlerovi, ktorý nedôveroval jej zámeru nahrať čisto gospelový live album. Rešpekt si musela doslova vybojovať z pohľadu ľudských práv v Amerike celá černošská komunita a Aretha sa stala jedným z hudobných symbolov tohto boja previazaná aj s jej najväčším symbolom Martinom Lutherom Kingom.    Mňa, ako belošského Stredoeurópana, zaujali dva momenty. Po prvé, skutočnosť, že najviac násilia (fyzického aj psychického) počas svojho života zažila Aretha od mužov svojej vlastnej komunity - vrátane vo filme len jemne naznačeného faktu, že jej prvé dve tehotenstvá a pôrody sa viažu k veku 12-15 rokov. Tým druhým momentom je spôsob vyznávania svojej náboženskej viery prostredníctvom extaticky pôsobiacich omší a náboženských stretnutí v kostoloch, ktoré dávajú prirodzený priestor pre neuveriteľný a nádherný hudobný prejav - v tomto prípade Arethy.    Akokoľvek na Stredoeurópana to môže byť až prehnane emotívne - všetko pozitívne prebíja skvelá hudba a božský hlas. Navyše v interpretácii fenomenálnej Jennifer Hudson, ktorú si už za svojho života Aretha vybrala ako svoju filmovú predstaviteľku. Oscary, Zlaté glóbusy a aj iné filmové ceny majú svojho veľmi horúceho favorita. Výborne jej sekundujú aj predstavitelia troch hlavných mužských rolí - Forest Whitaker (už po tretí raz bola Jennifer jeho filmovou dcérou) v úlohe jej charizmatického, ale psychicky despotického otca, Marlon Wayans ako jej majetnícko-násilnícky manžel Ted White a Marc Maron ako jej producentsko-manažérsky (znovu)objaviteľ Jerry Wexler. Pôvodom z JAR pochádzajúcej režisérke Liesl Tammy sa jej filmový debut vydaril.   Film aj skvele dokumentuje, že napriek fenomenálnemu talentu si na svoj úspech musela počkať. Po dvoch desiatkach vo svojej podstate neúspešných singlov a deviatich rovnako málo úspešných albumoch. Až album číslo 10 (I Never Loved a Man), kde ju producent Jerry Wexler nechal prejaviť sa nielen ako “iba” skvelú speváčku, ale ako ozajstnú osobnosť v hudobnom i tom najosobnejšom slova zmysle. A výsledkom bola skvelá séria albumov, ktoré Arethe priniesli zaslúžený titul Lady Soul. Film má svoje herecké a aj hudobné highlighty - pre mňa určite skladby  Ain’t No Way, Respect a aj finálová Amazing Grace. Titulková verzia Natural Woman s archívnym zábermi Arethy Franklin počas jej vystúpenia v Kennedy Center je už tá fantastická čerešnička na záver.    Kto by si ho mal pozrieť? Všetci fanúšikovia hudby zvanej soul až po najmladšiu generáciu reprezentovanú po interpretačnej stránke trebárs Arianou Grande. A ktokoľvek, kto dokáže dať za pravdu známemu veršu z pesničky Honzu Nedvěda o tom, že “holky těžší to maj” - obzvlásť ak ide o černošku, ktorá vyrastá bez mamy v Amerike 50-ych rokov. A ktorá, nádherným hudobným spôsobom, dokázala zhmotniť slovo - termín pre (nielen) ženy tak dôležitý - Respect.    P.S.: Ten, vo filme tiež len naznačený, dokument o nahrávaní živého gospelového albumu Amazing Grace nakrúcal v roku 1972 oscarovský režisér Sydney Pollack. Len pri nakrúcaní nepoužíval klapku a tak sa nepodarilo v predpokladanom čase zosynchronizovať zvuk s obrazom 16 kamier. Stalo sa tak až takmer 40 rokov neskôr a samotný film mal premiéru až po smrti Arethy Franklin v roku 2018. Na Slovensku sa premietal jediný raz na jeseň 2019 v rámci skvelého cyklu Music & Film, ktorý už veľa rokov v bratislavskom kine Lumiére pripravuje Miro Ulman.   P.P.S. film má 144 minút a to bol pre kiná skrátený z pôvodnej trojhodinovej dĺžky – tak už teraz sa teším na director’s resp. extended cut .   zverejnené na okulture.s

Bol som veľmi zvedavý. Nielen preto, že posledný československý a prvý český prezident významne ovplyvnil aj môj život najmä keď som mal 24 rokov a rozbiehal sa môj dospelo-pracovný život. Mám s ním jedinú osobnú skúsenosť. Začiatkom roka 1990 som ako rozhlasový elév dostal za úlohu pokryť jeho prvú návštevu v najvyššej ústavnej funkcii v Bratislave - konkrétne v jej časovom úseku, v ktorom navštívil Slovnaft. Netuším prečo som sa (ako člen redakcie mládežníckej publicistiky Slovenského rozhlasu) k tomu dostal ale v spomienkach mi ostali tri pozoruhodné postavy z jeho vtedajšieho sprievodu - v tom čase úradujúci predseda Slovenskej národnej rady Rudolf Schuster a jeho vtedajší dvaja poradcovia (Milan Kňažko a Michael Kocáb). A priznávam, že viac pozornosti som venoval Kocábovi, ku ktorému sa predsa len ľahšie bolo dostať. Keďže som videl aj dokumentárny film Občan Havel Pavla Kouteckého a Miroslava Janka, ktorý ho zachytáva nielen v oficiálnej ale aj neraz rýdzo súkromnej polohe bol som prirodzene zvedavý ako sa s neľahkou úlohou stvárniť jeho reč, mimiku a aj ten takmer neustále jemne neistý pohyb hlavný protagonista. A rád konštatujem že Viktor Dvořák to zvládol skvele. Havel nie je dokument, takže nechcem sa zaoberať rozpormi medzi filmovou a reálnou skutočnosťou - koniec koncov vopred to priznal aj sám režisér (špeciálne v epizóde ako priniesol do Bratislavy Dubčekovi na podpis Chartu 77 - v skutočnosti šiel za ním niekto iný). Aj pre ľudí, ktorí si môžu pamätať alebo chcú poznať dobové skutočnosti nie je jednoduché identifikovať množstvo postáv, ktoré majú svoj reálny predobraz. Režisér tak ponúka divákovi neovládajúcemu dobové reálie možnosť vnímať predovšetkým samotný príbeh o tom ako sa neskorší politický líder musel vyrovnávať s nerozhodnosťou (niekedy až možno zbabelosťou) v osobnom živote a aj vlastným (v reále vynúteným postupmi totalitnej komunistickej moci) postupným preformátovávaním seba samého z človeka, ktorý chce predovšetkým písať divadelné hry až po prenasledovaného disidenta a napokon politika, ktorý komunistickú moc porazil. Niektoré metafory boli na môj vkus až príliš prvoplánové, podstatne viac ma bavili "prestrihy" z reálnej situácie do divadelnej štylizácie. Hlavný hrdina ani náhodou nevychádza z filmu ako "dokonalý" rytier bez bázne a hany ale naopak ako človek s množstvom chýb a nedokonalostí čo ho poľudšťuje. To sa naopak nepodarilo v úlohe A. Dubčeka, ktorý je vykreslený podstatne plochejšie a jednostrannejšie. Návštevnosti (a možno aj ohlasu) na Slovensku to asi nepomôže. Čo je pre mňa zo samotného filmu najcennejšie? Uvedomenie si skutočnosti, že nie tak veľmi dávno - ak ste chceli dať najavo svoj nesúhlas s vládnucou politickou mocou, tak len samotné zverejnenie svojho nesúhlasu si vyžadovalo z dnešného pohľadu neuveriteľnú konšpiratívno-logistickú prípravu a že malo aj svoje kruté dôsledky v podobe priamych ale aj nepriamych represálií. Neviem nakoľko je to v dnešnej dobe, kedy svoj názor môžete okamžite zverejňovať v podstate bez obmedzenia, pre generácie vyrastajúce a dospievajúce po roku 1990 vôbec predstaviteľné. Ešte k čomusi ma film inšpiroval. Václav Havel bol všetko iné ako "táborový rečník" a to nielen kvôli svojej typickej rečovej vade. O to viac stojí za to (opätovne) si prečítať jeho názory, postrehy a úvahy v písomnej podobe - pretože v tej je o niekoľko úrovní lepší a presvedčivejší. A tak som si z knižnice pre pripomenutie vybral jednu knihu. A schuti sa do nej pustím. Už aj preto, aby som si vo filme nepomenované postavy mohol spojiť s tými reálnymi.

MEKY alebo český pohľad na prvého slovenského Zlatého slávika (niečo medzi recenziou a premiérovou dojmológiou). "Jeho obraz je nekonfliktný. V Čechách o ňom v skutočnosti nevie nikto nič," povedal v rozhovore pre denník Sme režisér Šimon Šafránek a táto veta bol a pre mňa dôležitá pri pozeraní jeho pohľadu na (trúfam si to povedať) dobrého priateľa a žijúcu legendu česko-slovenskej populárnej hudby v jednej osobe. Som presvedčený, že české publikum v ňom nájde pozoruhodne veľa novoobjavených informácií a aj pohľadov spojených s jeho životom. Predovšetkým tá jeho časť, ktorá si ho objavila "až" v novom tisícročí po comebackovom Modrom albume (2001) a titulnej piesni k Ordinácii v ružovej záhrade, pre ktorú zložil titulnú pesničku a ktorá na Nove (na rozdiel od Markízy) beží dodnes. Šafránek však neskrýva, že najviac ho oslovilo Mekyho "modernistické obdobie" albumov Nemoderný chalan (1984) a Chlapec v ulice (1986), kedy dovtedy spevák s imidžom nekonfliktne vyzerajúceho a pôsobiaceho študenta si na pár rokov dal dole svoje neodmysliteľné okuliare a okrem výzoru radikálne zmenil svoje texty a aj hudobnú podobu svojich skladieb. A vďaka Lacovi Lučeničovi to dopadlo tak skvele, že na premiére "najviac a najbrutálnejšie nadčasovo" zneli práve skladby z týchto dvoch albumov (Do člna, V-klub, Ticho, Nemoderný chalan, Poraď si sám, Mesto spí, Dr. Jekyll & Mr. Hyde, Slávou opitý ako aj opakovane sa vracajúca Lacova inštrumentálka Ulica) a to sa vôbec do hry resp. do filmu nedostali aj tie z mojich najobľúbenejších Zlomkov poznania. Vo filme okrem hlavného protagonistu dostalo rôznym spôsobom najväčší priestor päť hlavných postáv, ktoré najvýraznejšie formovali Mekyho hudobnú kariéru. Prostredníctvom spomienok a archívnych fotografií jeho starší brat Jason, ktorý ho viedol k tomu najpodstatnejšiemu a najdôležitejšiemu z hudobnej revolúcie 60. rokov a s ktorého predčasnou smrťou sa vyrovnáva dodnes. Prostredníctvom vlastných slov a dobových archívnych ukážok Janko Lehotský, ktorý mu dal novú šancu a priestor v Moduse, kapele ktorú pôvodne Meky koncom 60. rokov zakladal a ktorej sa Janko neskôr stal kapelníkom. Kamil Peteraj, ktorý bol v prvej fáze jeho sólovej kariéry nielen jeho skvelým a dominantným textárom ale aj (na danú dobu a spoločenskú situáciu v socialistickom Československu v kontraste s vtedajším Západom - rozumej v tom čase predovšetkým Rakúskom a "západným" Nemeckom) tým najlepším konzultantom a neoficiálnym manažérom vo vzťahu k dobovej spletitej sieti inštitúcií a osôb v nich držiacich v rukách opraty štátnej kultúrnej politiky. Najväčší priestor dostal Laco Lučenič a v závere svojej časti výpovede dal jasne najavo svoj (oprávnený) pocit nedocenenosti jeho prínosu pre Mekyho tvorbu, vrátane toho finančného. V roku 1995 sa ich cesty rozišli, pričom presne v tom istom roku odišiel od Depeche Mode aj Alan Wilder. Osobne v tom vidím veľmi veľa paralel. Tou piatou hlavnou postavou je Mekyho manželka Katka - tá, kvôli ktorej sa začiatkom 90. rokov presťahoval do Prahy a tá, ktorá mu postupom času zabezpečila taký manažérsko - obslužný komfort, že on sa môže naplno venovať tomu čo robí najradšej a najlepšie - skladaniu pesničiek, ich nahrávaniu a koncertovaniu. Veľmi príznačný v tomto smere bol pre mňa záber z Abbey Road, kde uveličený Meky sa vítal so svojimi anglickými spoluhráčmi (ktorí hrali s Paulom McCartneym na jeho albumoch a svetových turné v rokoch 1989-1994) a Katka pritom v predsieni "vláčila" všetky príručné batožiny. Prelínanie ich rodinného a pracovného vzťahu je jedinečné a pozoruhodné. A napriek permanentnému podpichovaniu je jasné, že sa veľmi majú radi, čo Meky z času na čas pripomenie aj v textoch - nielen v slávnej Katke ale naposledy aj v pesničke Práve ty z Double albumu, ktorú jej venoval k 30. výročiu svadby s refrénom "ty si inšpirácia, tajomstvo čo viem len ja, ty si pre mňa celý svet, tridsať zím aj tridsať liet". Nechcem zabudnúť ani na šiestu postavu - Petra Horáka, dlhoročného tajomníka festivalu Bratislavská lýra a (v neposlednom rade) aj suseda v rovnakom vchode na legendárnej Strakovej ulici kde vzniklo veľa neskorších nesmrteľných hitov. Vďaka nemu zistíme ako sa Mekymu podarilo dostať sa do pop music aj mimo vtedajšieho socialistického tábora. MEKY je naozaj primárne český (predovšetkým režisérov) pohľad na Žbirku, takže v ňom prirodzene absentujú témy, ktoré by mohli byť zaujímavé predovšetkým pre slovenské publikum, napríklad: - príbeh o tom ako vďaka nemu sa do slovenskej pop music dostal textár Jožko Urban, ktorého nezabudol pripomenúť aj po jeho smrti na svojich albumoch, - ako sa s Kamilom Peterajom "na život a na smrť" rozišli (viac ako 15 rokov sa spolu vôbec nerozprávali), aby ich napokon opäť spojil kľúčový comebackový, symbolicky federálne česko-slovenský hit Co bolí to přebolí (ktorý vo filme paradoxne vôbec nezaznie / upresňujúci edit od Katky Ž: je tam - takže mám ďalší dôvod pozrieť si to znova 😉), - ako sa začiatkom 90. rokov dokázal skvele novým podmienkam, vyplývajúcim zo zrútenia sa dovtedajšieho modelu fungovania pop music, prispôsobiť ako jedinečný televízny (Rhytmick) i rozhlasový moderátor (relácia Pearls of Pop v rádiu Rock FM) alebo aj šéfredaktor časopisu Popcorn. Ale film má "iba" 80 minút a Mekyho priaznivci si to bez problémov nájdu v knihe Honzu Vedrala Zblízka, ktorá bola jedným z jeho dôležitých stavebných kameňov. Vo filme je pre mňa ako "insidera" veľké množstvo skvostných archívnych klenotov, napr: - Ján Štrasser v úlohe lýrového televízneho redaktora, - Eva Máziková, Izabela Pažítková, Fero Hora, Jaromír Tůma, Jan Vala, Štefan Skrúcaný, ale aj Ladislav Štaidl v úlohe dobových moderátorov, - skvelí budúci zvukári Ivan Jombík, Andrej Andrašovan či Ivan Minárik ako hudobníci v Limite a veľa veľa ďalších. V neposlednom rade nemôžem zabudnúť na Mekyho jedinečnú úlohu skvelého glosátora, ktorý popri svojich notoricky známych ale aj doteraz neprezentovaných hudobných spomienkach dokázal výborne opísať aj dobové spoločenské reálie (od teenagerského normalizačného zážitku s policajtami resp. v tom čase príslušníkmi VB, cez schvaľovanie textov na Ministerstve kultúry a patálie so získaním povolenia na vycestovanie do kapitalistickej cudziny až po česko-slovenské napätie na začiatku 90- rokov). MEKY je výborný film, ktorý poskytuje nielen veľa spomienok, ale aj podnetov pozrieť sa na jeho život a jeho tvorbu súčasnými očami a/alebo aj v kontexte doby kedy jeho pesničky vznikali. Je to film o človeku, ktorý si splnil a stále plní svoje sny a vďaka tomu robí radosť niekoľkým generáciám jeho fanúšikov. A že na tejto ceste boli aj konflikty a trpké rozchody, akokoľvek nekonfliktne Miro Žbirka pôsobí. Posledný dojem z filmu je zvukový - tie skladby z 80. rokov znejú neuveriteľne skvele - najmä v kontexte súčasnej vlny návratu "soundu" z tejto dekády prostredníctvom svetových hviezd, ktoré sa v tej dobe narodili alebo ani neboli na svete.