Kusko.t2

„Toto šokujúce video je druhé v poradí zo série THE MANY FACES OF DEATH. Nebojácny kameraman vás v tejto časti prevedie hnusnými scénami zo života a smrti zatiaľ čo on riskuje svoj vlastný život. Nahliadnite do jedinečného sveta, ktorý dokáže takto len on naservírovať nepredvídateľné tragédie a neľudskosť človeka voči človeku. Upozornenie: Toto je dokument zobrazujúci násilie vo svojej čírej, necenzurovanej podobe a to v plnej grafickej názornosti. Vhodné preto iba pre dospelého diváka.“ Až nečakane kvalitná a silná kompilácia a to hlavne ak ju porovnáme s pilotným záchranárskym dielom. Pestrí záber tragédií, výpovedná hodnota udalostí a tragická údernosť ľudského správania, to sú hlavné devízy tohto shockumentu s poradovou číslovkou 2. Krvavá línia sa za 90 minút trvajúcej stopáže pozrie na nešťastia, atentáty, vraždy, popravy, násilie z Ruska, kolumbijskú nadvládu Pabla Escobara, športové a letecké katastrofy a iné Bohom zabudnuté výjavy ľudskej nehumánnosti voči vlastnému druhu.

„Udalosti, ktoré sú zobrazené v tomto filme sú založené na skutočných a reálnych faktoch tragickej masovej vraždy a samovraždy z novembra roku 1978 (Guyana). Mená v príbehu boli pozmenené z dôvodu ochrany nevinných.“ René Cardona Jr. – syn režiséra starého Cardonu, ktorý podobne ako jeho otec reprezentuje mexickú vlnu z časti exploitačného kina a iných žánrových dobrodružstiev, sa púšťa hneď po tragických udalostiach masovej vraždy/samovraždy po hlave do filmového spracovania posledných dní náboženského kultu Jima Jonesa. Je síce pravda, že mená skutočných postáv produkcia jemne pozmenila - skôr by som povedal, že sa tak stalo kvôli právam, ako z nezištných dôvodov. Nič to však ale nemení na adresnej jednoznačnosti. Charizmatický reverend Jim Jones, ktorý sa až paranoidne snažil vybudovať nezávislú spoločnosť na pilieroch nepoškvrnenej juhoamerickej pôdy Guyany tak učinil preto, aby svojich nasledovníkov ochránil od nečistoty a reťazí modernej spoločnosti. Celkovo zhruba 900 ľudí túto jeho snahu neprežilo. ### Surové spracovanie týchto udalostí René Cardonom, sa miestami až dokumentárne snaží objasniť nálady vtedajšej spoločnosti filmom pre mňa výpovednej hodnoty nie len príbehu Jima Jonesa, ale aj práce režiséra ako takej. Strhujúci filmový zážitok! Ale ako platí aj v tejto kategórií – sto ľudí, sto chutí. „Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení na to ju zopakovať.“ ### PS – videná 108 minútová verzia.

„Upozornenie pre divákov: Toto je hard-core dokument, ktorý obsahuje reálne zábery smrti, vrážd a násilia. Prosíme vezmite na vedomie – shockument nie je pre citlivky! Poznámka producenta: My nepodporujeme ani neschvaľujeme žiadnu formu vraždy a násilia zobrazenú v tomto shockumente. Snažíme sa len odhaliť šokujúcu realitu života a smrti v dnešnej spoločnosti. Tento nezmyselný akt násilia bude pokračovať dovtedy, pokým nezmeníme naše čierne duše. Stop násiliu!“ Flatline Productions uvádza dokument „Faces of Death: The Millennium“ ako reakciu na úspešnú sériu shockumentov odštartovanú v roku 1978 (FACES OF DEATH) svojim VHS vydaním z roku 2000. Zaujímavosťou je, že v roku 2006 vydáva túto kompiláciu Brain Damage Films ako Shock of the Century (DVD) čím sa nezmyselne komplikuje situácia pre kolektorov raritného poznania undergroundu. Späť ale k veci. Nakoľko rok 2000 a blízke obdobie milénia je plodným obdobím na tento druh kompilačného materiálu smrti, ani tu sa produkcia nedokázala vyvarovať v niektorých prípadoch síce silným, ale zato známym záberom. Aj keď niektoré scény bolo možné vidieť aj inde, stále sa jedná o rozmanitý shockument úderného kalibru. Medzi predstavené šokantnosti sa v jednom slede striedajú popravy, lekárske zábery, nešťastia, politické atentáty/vraždy, demonštrácie a atentáty.

„They were going to rape her one by one. She was going to kill them... one by one.“ Nenápadný exploit Williama Frueta je esenciou zvrátenej ľudskej povahy ničiť všetko materiálne na čo nevieme dosiahnuť a všetkých, ktorí si myslia, že za peniaze si môžu kúpiť všetko, sa po vzore STRAW DOGS (1971) a distribučnému odkazu na Cravenov THE LAST HOUSE ON THE LEFT (1972) síce vyhýba konkrétnej inšpirácii, téma však ostáva. Zazobaný zubár Harry (Chuck Shamata), do konca svojho krátkeho života finančne zahojený playboy oplývajúci rozsiahlym majetkom, si môže každý víkend dovoliť novú a novšiu ženu do svojej spálne v dych berúcom dome pri jazere. Jeho posledný objav – modelka Diane (Brenda Vaccaro) nie je ale bežné dievča, ktoré zvolí na všetko. Kostrbatý románik sa začína komplikovať ešte skôr ako sa mladý pár usadí na gaučí pri poháriku v bezpečí domova. ### Neprávom distribučne nedocenený exploitačný klenot žánru je surový ako čerstvo porazené prasa. Neskutočné tempo gradujúce hneď v prvých minútach filmu sa nezastaví až do záverečných tituliek, ku ktorým dostať sa znamená prejsť si peklo s bandou odporných zmrdov plných krutosti a neúcty. Prvotriedny exploitačný rape and revenge zásek hodný odporúčania!

Explozívna fanúšikovská akcia umne prestrihujúca medzi zábermi zo série TERMINATOR a ROBOCOP, je okrem originálnej zvukovej stopy dozvučená aj mixom nadčasových soundtrackov z daných trhákov. Pozor, možno príde aj kúzelník. ### PS - Ak by človek (v tomto prípade Arnold Schwarzenegger) tak rýchlo nezostarol, možno by sa tento námet v súčasnom hollywoodskom mixe superhrdinov na filmovom plátne stal veľkorozpočtovou skutočnosťou. Ale asi je všetko tak ako má byť.

Svieža dokumentárna pecka Rogera A. Frattera mapuje historicky inak veľmi nadštandardne plodné obdobie jednej ikonickej legendy filmového trashu - Joea D'Amata cez osobnú a konkrétnu reportáž plnú raritných scén či podmanivých sekvencií. Neskutočne dych berúca výpoveď dokáže zaujať a vtiahnuť do omamného oparu D'Amatových slov až natoľko, že máte pocit autentickej adresnosti upriamenej priamo k vám. Jediná škoda je, že dokument sa vďaka svojej dĺžke venuje iba obmedzenému okraju filmografie upriamenej hlavne na erotické záseky. To ale pri rozsahu cca 200 filmov, pod ktoré sa Joe podpísal je daňou za režisérsku plodnosť. Top kvalita, elektrizujúca hudba, myšlienky a spomienky ku majstrovým filmom a spolupracovníkom sa v kompilácii vzrušujúcich záberov miesi v jeden veľký nezameniteľný rukopis, ktorý omámil davy fanúšikov. Dokument „Joe D'Amato Totally Uncut“ je asi to najlepšie, čo sa dá v spojení s D'Amatom vôbec vidieť. ### PS - Existujú 2 verzie dokumentu a to #1) takpovediac klasický zostrih „Joe D'Amato Totally Uncut“ o minutáži 101 minút a #2) dokument rozdelený na dve VHS kazety „Joe D'Amato Totally Uncut - Erotic Experience“ o minutáži 65 minút a „Joe D'Amato Totally Uncut - Horror Experience“ o minutáži 67 minút. POZOR, fanúšik D'Amata jednoznačne potrebuje obe tieto varianty, ...hneď vysvetlím. VHS označená podtitulom „Horror Experience“ je časť, ktorá sa do základnej, 101 minút trvajúcej podoby nepoužila, tým pádom sa jedná o vyše hodinu nového obsahu. Čo sa týka časti „Erotic Experience“ – ide vlastne o upravenú a skrátenú verziu plnú aj napriek tomu alternatívnych záberov a segmentov vrátane hard-core scén, ktoré 101 minútová verzia neobsahuje. Pre jednoduché vysvetlenie sa klasické 101 minútové vydanie dá nazvať ako rozšírená verzia (cca + 40 minút) oproti „Erotic Experience“. Keďže sa skladba týchto dvoch verzií značne líši či už rozsahom, alternatívnymi scénami a celkovým strihom, za vysokú prioritu treba označiť oba zostrihy.

Extrémna rarita plná ultranásilia, sexuálnych deviácií a iného obskúrneho charakteru označená ako „Video Macumba“, vrhá na inak dnes už vyzretú kultúrnu ikonu hudby - Mika Pattona známeho prevažne ako speváka skupiny „Faith no More“ tieň ešte väčšej temnoty. Animálna vášeň, fascinácia ľudskou zvrátenosťou tela a ducha s túžbou prekračovať tabuizované hranice, je u Pattona zdá sa ventilovaná cez texty svojich hudobných projektov. Ak by sa tak nestalo, nebolo by pri zachovaní daného rozpoloženia mysli žiadnym prekvapením ak by spoločnosť musela o pár rokov neskôr čeliť nekontrolovateľnému maniakovi. Nestalo sa. Mike svoju, predpokladám širokú kolekciu podpultových VHS zvráteností, využíva ako stimul. Čo videokazeta, ktorú Mike označil vetou „Isso aqui é para o cu de vocês!“ (v preklade „To je pre vás sráči!“) obsahuje tentoraz nemá zmysel vôbec komentovať. Slová jednoducho nestačia na to, aby som obsah tejto kompilácie vedel vierohodne a s plnou váhou opísať. ...Ale vráťme sa ku histórií tejto, inak roky urputne hľadanej videokazete, o ktorej existencií sa často krát aj pochybovalo. Zábery, ktoré kompilácia obsahuje údajne zostrihal sám Mike Patton v roku 1991 a počas hudobného turné kapely „Faith no More“ v Brazílii aj poslal vo forme VHS trom vybraným osobám, sa stali legendou. Medzi vyvolených patril João Gordo (spevák skupiny „Ratos de Porão“), Max Cavalera (spevák skupiny „Sepultura“) a Pattonov nový objav, grafická dizajnérka Priscile L. Farias. VHS-ka sa tak nikdy nemala dostať na verejnosť, žiadne distribučné štúdio ju nevydalo a ani sa oficiálne nikde nepublikovala. Iba pre domáce použitie! Neskôr sa informácie o nahrávke dostali do časopisu BIZZ, kde získala malý priestor vo forme recenzie, pod ktorú sa podpísal João Gordo. Navnadený čitateľ si na projekciu musel jednoducho ale zájsť chuť. Dnes vďaka internetu a tým správnym ľuďom sa dostala konečne von. Trikrát hurá! ### PS 1 – V roku 1993 vydáva skupina „Ratos de Porão“ album „Just Another Crime... in Massacreland“, kde je siedma pesnička v poradí venovaná práve Mikeu Pattonovi („Video Macumba“). Úryvok z piesne – „Hey Mike, what's up with your mind?“ – myslím hovorí za všetko. ### PS 2 – Nie som si istý, či zostrih, ktorý sa po rokoch dostal na verejnosť, je na sekundu totožný s tým z roku 1991. Na to by vierohodne vedeli odpovedať iba tri osoby (Priscila je už po smrti). Uvidíme čo vyvrhne peklo časom...

Dokumentárna pocta cielená na prelomovú dvojicu Jacopetti-Prosperi, ktorá posunula a definovala neskoršie desaťročia v rámci mondo žánru. Zostrih Davida Gregoryho vyrobený špeciálne pre „The Mondo Cane Collection“ štúdiom „Blue Underground“, poskytuje popri ukážkach skvelej výpovednej a historickej hodnoty (MONDO CANE 1 & 2, LA DONNA NEL MONDO, AFRICA ADDIO a ADDIO ZIO TOM) aj nostalgickú výpoveď z úst autorov na krutú formujúcu éru naturalistickej talianskej filmografie. Nový vrub označený ako MONDO CANE je zlatým písmom vytesaný do hrebeňovej kosti v knihe s názvom SVET.

Nečakane dramatická exploitation pecka dokumentárne štylizovaná do podoby histórie faktu, na ktorú má režisér Giuseppe Ferrara svoj vlastný názor. Politicky nekorektný a neobyčajne dobre filmovo stvárnený pohľad na praktiky americkej CIA využíva okrem hraných sekvencií, rekonštrukcií možných variant príbehu aj skutočné historické zábery či naturalizmus monda. Tie jednoznačne pridávajú na sile výsledného zostrihu spolu s umným podchytením skutočných udalostí. Nestáva sa často aby posolstvo filmu svojou obludnosťou dokázalo na celej čiare zatieniť inak veľmi kruté a detailné gore scény mučenia, exploitu a násilia, ktoré sa v takejto forme dajú objaviť len raz za čas. Aj napriek tomu je príbeh a jeho pozadie neohrozene dominantné. CIA – organizácia, ktorú Ferrara vo svojej filmovej reportáži vykresľuje ako po tichu sa infiltrujúcu americkú chobotnicu do medzinárodných štruktúr, sa skutočne na hone za informáciami (minimálne teraz na televíznej obrazovke) nezastaví pred ničím. Mix silných a prelomových historických udalostí akými sú Kubánska revolúcia, vzbura na Guatemale, Chilský prevrat v roku 1973, sprisahanie proti Kennedymu a iné..., dotvárajú neopakovateľnú atmosféru, ktorú by som oblúkom prirovnal ku Griffithovmu THE BIRTH OF A NATION, prípadne štýlovo ku o nič krotkejšiemu CANNIBAL HOLOCAUST-u Ruggera Deodata prípadne sérii MEN BEHIND THE SUN. ### PS1 – posledné, neskutočne uzemňujúce zábery filmu sa po dlhodobom využívaní zdrojov krajín tretieho sveta Amerikou, stali skutočnosťou. PS2 – „FacCIA di spia“, titul v angličtine známy ako „C.I.A. Secret Story“ upriamuje teraz bez ohľadu na to čo je a čo nie je pravda, pohľad do vnútra každého z nás, aby sa mediálna masáž mozgu mohla v protiváhe stretnúť so širšími súvislosťami. Myslime.

Turbo Time – Mondo Motori. Climatiho odklon od „savage monda“ necháva aspoň na chvíľu zelené inferno vydýchnuť a zregenerovať, aby sa po vzore ON ANY SUNDAY (1971) či FORMULE 1 (FEBBRE DELLA VELOCITA, 1978) vrhol do sveta burácajúcich motorov vyspelej spoločnosti, ktorá žije a dýcha pre motošport. Ako sa zdá, africká džungľa nie je až tak vzdialená postupom tak typickým pre boj o prežitie na ceste za vrcholom potravinového čí spoločenského reťazca. Túlavé oko kamery „Turbo Time“ sa vo víre exhalátov presúva z jedného fascinujúceho záberu ku ďalšej dych berúcej scéne na závodný okruh šampiónov, od bohato obloženého chlebíčka cez potok šampanského až ku odhaleným dievčatám v zábleskoch fotoaparátov. Rozhovory s pretekármi, ale hlavne ich športové výkony a pády, vypĺňajú dramatickú kompiláciu plnú energie, ktorú by som duchovne prirovnal ku ROCKY-ho filmovej sile. Nie je dôležité koľko rán dokážeš prijať, ale to, koľko ich dokážeš dať. Niekedy je rana osudu ale až taká silná, že sa zo zemi už nepostavíte. Úchvatný dokument vhodný aj pre nie tak zanietených fanúšikov motošportu. „May the Force be with you“. ### PS – videná talianska, 95 minútová veria vydaná štúdiom „Pepite“ a americký, 92 minút trvajúci zostrihaný re-edit pod dohľadom Lewisa E. Ciannelliho. Kratšia a kompletne presekaná US verzia sa okrem poameričtených úvodných a záverečných tituliek (Antonio Climati ako James Davis, apod.) je ako známa skladačka pre trpezlivých – puzzle, rozhádzaná na všetky strany. Finálne spojenie a vystrihnutie niektorých scén sa inak ako barbarským činom nazvať nedá. Záhadou však zostáva opäť fakt, že aj napriek tomu obsahuje niekoľko pridaných sekúnd v porovnaní v talianskou VHS verziou. Ako je to sakra možné? Aby sa v tom čert vyznal...