Nick Tow

Jeden z prvých filmových zárezov na tému "Zodiac". Celkom pozerateľné béčko, ktoré má samozrejme veľmi ďaleko k Fincherovej opulentnej hostine, ale niečo podstatné ich spája. Pattinson i Fincher tematizujú najmä posadnutosť: posadnutý zločinec versus posadnutý policajt. Výsledok stretnutia (pozor vyletí spoiler) : ani jeden to neprežije!

Na rozdiel od nadšených komentujúcich kolegov, (len na základe nich som do filmu napriek váhaniu predsa len "išiel") som v Nožniciach nenašiel nič stiesňujúce ani drsné. Iba násilne skonštruovaný príbeh, ťažkopádnu réžiu a chvíľami až komicky "prehrávajúcu" Sharon, ktorej som veril asi tak, ako keby Sagvan Tofi tvrdil, že väčšinu svojho života presedel v Univerzitnej knižnici. Pár svetlých (najmä vizuálne pôsobivých) momentov sa udeje v "kašírovanom byte", ale doporučiť tento film by som si dovolil iba ak členom fanklubu SS. Od Základného inštinktu delí tento film iba necelý rok - kvalitatívne ho ale delia svetelné roky.

Film, pri ktorom treba prevetrať (ako hovorí Herkule Poirot) šedé bunky mozgové. (Asi práve preto má tento film iba 48%, ako je už na ČSFD (ne)dobrým zvykom. Na rozdiel od niektorých kolegov mi neprekáža pomalšie tempo rozjazdu, zlovestný odér sa vznáša nad vyprahnutou krajinou celkom hmatateľne, tak prečo trochu neponaťahovať nervy na škripci. Áno - aj mňa od istého momentu zaujímalo (keď sa Joseph ako duch vyparil od auta s mŕtvolou v kufri a Clark začal chápať, že "pôjde do tuhého"), ako tvorcovia vykľučkujú so zaujímavo rozohranej partie. A pomôcť si "nadprirodzeným motívom" môže divák chápať ako svojho druhu podraz a lacný oslí môstik, ale v Blood River to vynahradí myšlienka (je diabol mimo nás či v nás), presvedčiví herci, sústredená réžia a zopár skutočne zimomravých okamihov. Hodnotil by som tesne nad tri hviezdy, ale dorovnám to do štvorky, lebo premýšľavých horrorov je hriešne málo a tento by si zaslúžil v celkovom ratingu minimálne 60%.

Keby to nenatočil Lars von Trier, skončilo by to v prepadlisku "youtubáckých" zbesilostí.

Tri makabrózne poviedky, vtipne rámcované štvrtým, akoby vypadli z knižiek majstrov čierneho humoru formátu Roalda Dahla či Sakiho. A k tomu príjemne chrumkavá "retro-eighteesácka" atmosféra, v ktorej sa snúbi nadľad, béčková poetika a balansovanie medzi hrôzou a humorom. Škoda, že podobný typ príbehov (a filmov) už zrejme navždy zostane prikrytý hlinou a náhrobkom s nápisom "20. storočie".

Jadro pudla je v tom, čo pomenoval kolega Douglas v titulku k svojej recenzii kdesi na webe: filmové Miléniá sú iba zle vyrozprávané príbehy...

Film vznikol podľa námetu autorskej dvojice Boileau-Narcejac, ktorá v druhej polovici minulého storočia patrila do rodinného striebra francúzskej detektívky, hneď po Simenonovi a jeho Maigretovi. Knihu som nečítal, ale pochybujem, že je napísaná rovnako zle a kostrbato ako tento televízne pôsobiaci mačkopes, prezlečený za rafinovanú šelmu. Čiernobiele postavy, prehrávajúci herci, logické kotrmelce, zmätené rozprávanie. Mohlo to byť niečo medzi psychologickým a erotickým thrillerom - takto je to len klasická ukážka, ako zo sľubného námetu vyrobiť gumený hamburger, akými kŕmia neprieberčivého diváka komerčné televízie po 22. hodine.

Takmer všetko, čo som chcel o tomto filme napísať, pomenoval vo svojom komente Marigold. Tá úvodná polhodina bola ale naozaj natoľko nezvládnutá, že keby som nevedel, že ide o Hřebejka a tému, ktorá ma zaujíma, po pol hoďke by som to znechutene vypol. Ale dobre, že nevypol, lebo na konci sa čosi ako taká nenápadná, krehká a tichá (presne ako tie maľované Kawasakiho ruže) katarzia dostavila.

Chce to byť cool, chce to byť klon tarantinoviek a rodriguezoviek, chce to mať nadhľad, chce to byť vtipné a zároveň "múdre" - ale divák dostane to, čo mladý hrdina z Pelíškov, ktorý tak veľmi chcel frajerské kožené čižmičky a dostal vojenskú predpisovú obuv, vzor 56. Béčko v tom najhoršom zmysle tohto slova.

Film o nemožnosti vyrovnať sa s bolestivou stratou, resp. o možnosti vyrovnať sa s ňou spôsobom, ktorý prekračuje hranice "normálnosti". Napriek účasti hviezdnej Sigourney ide skôr o "nenápadný" až komorný film pre "klubového" diváka. Nevydiera diváka, nesnaží sa ho podplácať slzotvornými scénami, iba z nás robí tichých pozorovateľov jedného psychického kaskadérstva. Účinok filmu by som prirovnal k hudbe kapely, s ktorou Sigourney spievala na začiatku filmu. Pri smooth-jazze nikto neskáče pod pódiom ani nenatriasa hrivou, ale tá muzika sa vám pomaly ukladá kdesi v duši a ticho si tam "robí svoju prácu".