Terzeus

Kto čakal, že Tarantino s Djangom prekoná Pulp Fiction, klamal samého seba. Quentin sa už na 70% jednoducho nemá šancu vyšvihnúť na úspech rovnakého formátu ako v roku 1994. To ale nemení zhola nič na fakte, že DJANGO UNCHAINED je ďalší perfektný prírastok do elitnej Tarantinovskej filmografie, ktorý rozhodne nebude a ani nemá právo byť prehliadnutý. Je na to hneď viacero dôvodov, z ktorých viaceré znalci a fanúšici Tarantinovho remesla už dlho poznajú. A síce, Django je jednoducho fenomenálna scenáristicky výdatná žranica, v ktorej sa Tarantino (už tradične) vyhral so všetkými možnými žánrami. V tom je kúzlo jeho filmov. Naservíruje ohromne dlhé scény plné zábavy, napätia až brutality a pritom zostáva verný danej látke, problematike psychológie a motívov svojich postáv a vôbec celého príbehu bez akejkoľvek škody na krehkej povahe žánrov a toho akú paseku vie narobiť svižná obmena medzi nimi. Je zaslúžene macher v machináciách pohrávania sa s filmom štýlom akým to dokáže, progresívny v jeho vylepšeniach a zábavne konzistentný po príbehovej i zábavnej stránke celého filmu. A tie postavy, ťažko si ich nezamilovať, hlavne Schultza (Christoph Waltz) v kope s DiCapriom - tvoria zaslúžený highlight filmu pre okolie skutočnej hviezdy príbehu, výrazného Djanga, ktorý je paradoxne aktérsky zahraný len nadpriemerne a na kvality Waltza nedosahuje no aj tak predvádza zapamätateľnú až ikonickú hlavnú postavu filmu. Jednoducho brilantný zážitok s hneď niekoľkými zapamätateľnými scénami, vrátane scény s Ku-Klux-Klanom, ktorá skrátka, ako písal Lima, rozosmeje skrátka každého! 95%

Tak pôsobivá a intenzívna pecka až to desí. Po dopozeraní som mal vyložene depresívnu náladu v dobrom slova zmysle. Oceňujem výbornú choreografiu bojových umení, dokonalú akciu a vôbec napätie a režisérsky cit s akým celý Záťah klape dohromady. Áno, je treba priznať, že príbeh je vcelku nevýrazný no to je dosť chabý dôvod na to neudeliť mu plný počet hviezd. Inými slovami, akčný film nemusí robiť akčný vyložene silný príbeh, stačí ústredná hoci menej výrazná hlavná postava s obyčajnými problémami a jej zasadenie do drsných podmienok kde musí bojovať o prežitie. Napätím som bol roztrieskaný a to je u mňa jednoznačný príznak výbornej žánrovej zábavy v rámci cieľovej skupiny, navyše ten desivý až hororový nádych tomu náramne sekne. Od napätia som šiel vyskočiť z kože. 95%

Prínos Kabinetu doktora Caligariho sa nedá uprieť. Expresionizmus vo filme spôsobil priam revolučné zmeny a nastavil aj postupný vývoj filmu-noir. Na druhej strane však musím povedať, že sa za skvelými teatrálnymi ba bizarnými kulisami, výborne premysleným príbehom a hororovou atmosférou neskrýva až tak ohromujúci film. Aby som to ale presne definoval, jedná sa o vynikajúci estetický (ako už som spomínal, najmä revolučný) zážitok, ale zďaleka nie tak silný aby to bolo na 5*. Nezachráni to ani majstrovský finálny zvrat. Jadro tohto tvrdenia spočíva v pointe, film je hlavne o príbehu a jeho subjektívnej deformovanej vízii hlavnej postavy. Na centrálnu myšlienku sa tu moc nehľadí a ani tu o ňu veľmi nejde, čo síce nie je nutne mínus ale značne mi to tu chýbalo v citeľnejšej forme, po ktorej by aj niečo zostalo. 85%.

The Words som docenil až po tom, čo som sa ho pokúšal nejako slovami zhodnotiť. Bolo a aj teraz mi je ťažké nejako systematicky popísať jeho kvality a negatíva a pritom nevynechať jeho prínosnú umeleckú sféru. Preto začnem najprv tým, čo mi na tomto inak majstrovskom umeleckom kúsku vadí. Paradoxne na utvorenie obrazu o negatíve musím najprv pozdvihnúť do popredia jeden významný plus. Tým je intenzívnosť s akou The Words prednáša scenár, inými slovami dramaturgia na úrovni ďaleko prevyšujúcej ľahkú romantiku (nechápem vlastne prečo sa slovo "romantický" objavuje v žánrovej definícii tohto filmu, The Words má romantické prvky ale žánrovo a definične sa jedná o rýdzu až umeleckú drámu). Intenzívnosť sa zároveň elegantne miesi s čarovnou hudbou a v neposlednom rade výbornou naráciou daného námetu o spisovateľovi, ktorý vykradol iného autora a to doslova... V čom je teda chyba? Chýba tomu ustálený prúd. Už začiatok vie zaujať prepracovanými postavami, ktoré sú aj patrične profesionálne herecky stvárnené, pričom najlepší je bezpochyby Jeremy Irons a po ňom v hlavnej úlohe Bradley Cooper. Fakt, že už od začiatku dostáva príbeh základné znaky toho, že nepôjde o príbeh o úspechu ale skôr o napätí, čo k nemu viedlo a ako sa vyvinie v budúcnosti, pôsobí diskontinuitu obsahu. V polke filmu je tak napríklad divák svedkom scény, ktorá sa zdá byť príliš vyhranená vzhľadom na to, čo bolo predtým a neskôr zistí, že zároveň príliš dôrazne vypätá na to, v čom bude spočívať vyvrcholenie. To samo o sebe je takisto v podstate nevyvážené. Ale iba "v podstate". Samo o sebe je poetické a úzko súvisí s hlavnou silou filmu. Tá spočíva v brilantnej pointe, jej ľudskosti, mnohých vrstvách kontextov, nad ktorými sa dá dlho premýšľať. The Words je vskutku veľmi citlivý a opäť to musím podotknúť, veľmi ľudský film. Práve keď som sa snažil zhodnotiť kriticky negatívne hodnoty tohto diela som si uvedomil akou ohromnou silou tie negatíva prevyšujú práve pozitívne prvky neomylne bodajúce do centra toho, čo sme my ľudia a čo dokážu slová. Skutočne to neviem dobre popísať. Najlepšie je si to pozrieť. 90%

Rovnako netradičný ale predsa stále detský a magický, animáciou hravý a vizuálne nápaditý snímok patrične Pixarovskej kvality. Emocionálne je navyše One Man Band mnoho dimenzionálny až je zarážajúce, že v zopár minútach to chlapíci od Pixaru zvládajú tak ľahko. Nie je moc, čo vytknúť. Z hľadiska krátkometrážneho snímku je to robota odvedená bez chybičky. 90%

Zábavná delikatesa v podaní mráčikov. Ani by to nebol Pixar ak by nebol schopný na tak krátkom rozsahu predviesť jednoduchú hravosť, vizuálnu pútavosť animácie aj ľahkú pointu s emocionálne bohatou umeleckou paletou. Ako iné filmy od Pixaru, časom dozrieva. 90%

Režijná brilantnosť Joela Schumachera, herecká dokonalosť Colina Farrella, jedno dejisko a famózny scenár Larryho Cohena. No a samozrejme, všetko funguje v rámci špičkovej dramaturgie. Phone Booth je ukážkový príklad ako sa dokáže jeden potenciálne tuctovo spracovaný nápad premeniť v dobrých rukách na vynikajúci film. Niektorí ľudia vravia, že koniec to pokazil. Z tohto ohľadu je to však skôr vec subjektivity ako objektívnosti. Moralizácia by tu bola negatívom ak by bol samotný film tuctový. Takto prikovaný v sedadle je divák len zriedka. 97%

Film do pohodlia a vôbec, do akejkoľvek nálady. Ridley Scott výborne zrežíroval tak ľahko a tak okukane vyzerajúci námet až je to stvárnením netypické. V podstate celý čas divák sleduje príbeh, ktorý sa mu zdá tak ďaleko nepodobný s čímkoľvek z jeho života až ho zasiahne ako sa na konci mýli. Pod nálepkou vína sa ukrýva poetika v delikátnej podobe a romantika na nenútenom podnose. Ako príklad poslúži odosobnenie Maxovho života vo Francúzsku a v Londýne. Zatiaľ, čo sebecký Max žije v upršanom Londýne, spomienky na lásku a radosť sa objavujú v slnečnom vinohrade. Tak ľahké až je zázračné ako emotívne to Scott v závere naaranžoval. Skrátka vynikajúce. 90%.

The Cabin in the Woods ma prekvapil a veľmi. Klasickú "teen horor" šablónu využil ako pop kultúrny odkaz na The Evil Dead a aby toho nebolo málo, po polhodine sa rozhodol obrátiť celý ten pocit videného na niečo silnejšie a ku koncu až veľkolepého svojou gradáciou. To je moc fajn hlavne preto, že to zo svojho žánru prakticky neodstúpi (skôr sa zmieša s trilerom v ľahkej podobe) ale zároveň prináša do bežne videného obsahu spústu príbehových inovácií pričom film samotný má aj na bežnosti tohto žánra (opäť) fajn scenár. Z hereckých výkonov ma dostal Fran Kranz, ktorý bol najlepším zjavom celého filmu. Určite to nie je najsilnejšie dielo posledného obdobia ale za prekvapivosť a výbornú filmárčinu hoci nie takú kde sa budete v kuse báť ale istotne budete v napätí. 90% ako lusk!

Zosobnenie Cohenovského humoru v najdelikátnejšej a najlepšej možnej filmárskej forme akú potrebuje - to je THE DICTATOR. Dal by sa označiť len za paródiu ale o to v komédiách s Cohenom ide len sekundárne. Hlavným cieľom filmu bolo poukázať na rozdiely diktatúry a demokracie, rozlišovať medzi nimi s dávkou satirizmu a pritom pobaviť a neurážať nikoho. Dokázať takýto kúsok je asi rovnako ľahké ako vyliezť na Mount Everest bez výstroje. Ale režisérovi Larrymu Charlesovi a jeho špičkovej hviezde Sacha Baron Cohenovi sa to podarilo. A neuveriteľne dobre! Okrem trefného, úprimného a skvelo podaného humoru je tu vcelku tuctovejšia no (vďaka scenáru) vôbec nenudiaca pod zápletka s objavením lásky. Navyše je tu znesiteľná stopáž. Dostanete komédiu či už na posedenie alebo len na nudné popoludnie. Akurát sa pripravte na to, že pod satirou a pobavením sa skrýva aj vcelku dosť silná správa pre diváka, čo film obohacuje o ďalší rozmer. Udeľujem zaslúžených 90%