agency

agency

Slovensko

5 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
    • 11.5.2015  00:19
    Anatomie náboženství (TV seriál) (2015)
    ***

    Vybrané aspekty náboženstva nazerané prizmou kognitívnej religionistiky (cognitive science of religion) od českých a slovenských odborníkov z laboratórneho centra LEVYNA ... Prvý diel je venovaný predovšetkým fenoménu náboženskej konverzie chápanej ako schopnosť mysle (pamäte) konvertitu o ex post autobiografickú (re)konštrukciu spomienok. Okrem tejto tematiky sa tento diel venuje problematike prepojenosti (a ambivalentnosti) pocitu hnusu a strachu v kontexte istých predstáv a rituálov (napríklad vešanie na železné háky)... Priebežne (po prvom diely) hodnotím dokument na 3*. Ako hlavné mínus vidím predovšetkým minimálne časové rozhranie (26 min.) pre tak veľké a komplexné témy (samotná problematika konverzie by chcela aspoň samostatnú hodinovú časť pre poskytnutie základných informácií). Viac priestoru by som taktiež venoval samotným odborníkom a ich laboratórnym výskumom (s prepojením či odkazom na paralelný zahraničný výskum). Bolo by taktiež (minimálne vizuálne) vhodné prezentovať viaceré príklady/prípady k jednotlivým témam a neopierať sa iba o jediný "model" (napríklad prezentovať viaceré rozmanité "modely konverzie"). To by však samozrejme chcelo iný (predovšetkým väčší) formát. No napriek tomu je nesmierne chvályhodné, že sa režisér J. Motal odhodlal k takémuto projektu, ktorý ponúka českej a slovenskej (laickej) verejnosti možnosť oboznámenia sa so súčasným evolučno-kognitívnym pohľadom na náboženstvo - ľudským fenoménom, ktorý možno chápať a vysvetliť na naturálnom podklade - ako produkt mysle. (11.5 2015) --- Druhý diel je venovaný problematike vplyvu (nielen) náboženských rituálnych aktivít na určitú skupinu (resp. skupinové správanie). Mnohé náboženské úkony v sebe neodmysliteľne obsahujú rozmanité rytmické či pohybové aktivity, ktorými sa (podvedomo) vytvára a upevňuje skupinová identita, súdržnosť a spolupráca. Prvá časť nás upozorňuje na fakt, že aktívne zapojenie sa do aktivít určitej skupiny, v zmysle koordinovaného správania sa jedincov v rámci danej skupiny - rytmické či iné pohybové aktivity (napr. konanie kírtanu v hnutí ISKCON) - má z evolučného hľadiska za následok podporu prosociálnosti a vo všeobecnosti posilňovania (vnútro)skupinovej identity a kooperácie. Druhá čas bezprostredne nadväzuje na tematiku výskumu v oblasti (rituálneho) posilňovania prosociálnosti a koordinácie, a to prostredníctvom skupinového (emočného) "nabudenia" (napr. aj na základe už zmienených rytmických či pohybových aktivít, ktoré môžu viesť k pocitu intenzívneho zážitku). Takáto skupinová rituálna "excitácia", potom môže na jednej strane ľahko viesť k vnútro-skupinovej solidarite/prosociálnosti/kooperácii, no súčasne, na druhej strane, môže viesť k formovaniu opozície (až nenávisti a násiliu) voči "iným/odlišným" skupinám (dištinkcia "My verzus Oni"). Náboženské predstavy a rituály (a nielen náboženské!) tak v závislosti na nasmerovaní skupinovej dynamiky môžu spájať ako aj rozdeľovať (fragmentizovať a polarizovať) spoločnosť na súperiace jednotky. Tento diel hodnotím na 3 a pol *. (17.5 2015) --- Tretí, záverečný diel je venovaný tematike "vtelenej a rozšírenej mysle/kognície" - jednak (subjektívnej) situovanosti tela a mysle a jednak poukazuje na fakt ukotvenosti mysle v (materiálnom) prostredí. Myseľ podľa tejto koncepcie nefunguje ako nezávislé a samočinné médium (v zmysle mysliaceho stroja/počítača), ale naopak je bezprostredne utvárané a formované svojou situovanosťou v ľudskom tele a v prostredí, ktoré ho obklopuje. Prvá časť má za cieľ dotknúť sa problematiky "spirituálneho prežívania", teda obracia pozornosť z (vonkajších) rituálnych prejavov k "vnútornému/duchovnému svetu" človeka, ktoré zažíva pri určitých telesných (nielen náboženských) úkonoch (meditácia, modlitba). Špecifická poloha tela (napr. kľačanie) tak bezprostredne ovplyvňuje kognitívne a emočné danosti mysle, ktoré následne vedú k vyvolaniu určitého "duševného prežívania". Druhá časť sa dotýka tematiky telesného ne/ovládania vedomia o vlastnom tele - vplyv "vtelenosti mysle " na (de)konštruovanie vedomia a (iluzórnych) predstáv o vlastnom "ja". Takáto (de)konštrukcia vedomia nastáva napríklad pri rozmanitých halucinačných (vizuálnych/sluchových) stavoch. (mimochodom hypnagogické klamy vznikajúce na základe spánkovej paralýzy, dokumentované v tejto časti, nachádzajú isté styčné body so skúsenosťami u tzv. predsmrtných zážitkov)... Tento diel hodnotím na 3 a pol*. (26.5 2015) - Summa summarum: Dokumentárny cyklus Anatomie náboženství je pozoruhodný a svojím spôsobom unikátny počin v českej dokumentárnej produkcii (dokonca nepoznám žiaden zahraničný dokument, ktorý by sa takto pokúšal o prezentovanie kognitívno-evolučnej interpretácie fenoménu náboženstva). Je len škoda, že cyklus nebol vystavaný na väčšom a komplexnejšom formáte - každá z dvoch časti prezentovaná v jednotlivých dieloch by si tak zaslúžila samostatný (aspoň hodinový) formát (dokopy teda 6 samostatných dielov) ... Celkovo teda hodnotením cyklus na 3 a pol* (70/75%). PS: Hoci cyklus nesie názov "Anatomie náboženství" nie je (paradoxne) ani tak rozprávaním o náboženstve/náboženstvách, ako skôr rozprávaním o "anatómií ľudskej prirodzenosti".

    • 27.3.2015  22:47
    Most (2003)
    **

    - Človek ako prostriedok a človek ako cieľ. - Zabitie je zlé, ak je zamýšľané ako prostriedok k určitému cieľu; zabitie je "prípustné" ak je nezamýšľané, ale predvídateľné ako vedľajší efekt "väčšieho dobra". Ak máme zachrániť viacero životov skrze obetovanie jedného – je smrť jedného človeka (vopred) nezamýšľaná a stáva sa „vedľajším efektom" k dosiahnutiu väčšieho dobra? ... Je (morálne) prípustné, aby bol život akéhokoľvek človeka použitý ako prostriedok k dosiahnutiu nejakého účelu/cieľu (aj keď by to malo byť v prospech väčšiny)? ... Riešenie "traťovej morálnej dilemy" vo filmu Most je špecifickou modifikáciou "trolley problem" experimentu. - Viac k tematike "traťovej morálnej dilemy" viď môj deníček.

    • 3.4.2013  18:16
    Smrt panen (1999)
    ****

    "Krásne smrti/Beautiful deaths":- adoratio... Cecilia... ako rana na zápästí prelepená korálkami, skrývam, ticho obdivujem...

    • 19.12.2012  11:06
    Ponette (1996)
    *****

    Poeticky (so značnou dávkou „ždímajíci“ empatie... či pre niekoho sentimentálnosti) sfilmovaný prienik do mysle (a jazyka) štvorročnej Ponette súžiacou sa predstavami po mŕtvej matke. Príbeh Ponette je pekným príkladom ilustrujúcim proces spracovávania a (vo všeobecnosti) fungovania ľudskej mysle čeliacej otázkam o posmrtnej existencií. Viac ku kognitívnemu spracovávaniu predstáv o smrti (resp. predstáv o mŕtvom činiteľovi) viď môj deníček.

    • 17.12.2012  22:29

    Napriek neskonalému obdivu ktorý prechovávam voči Siouxsie and the Banshees za to čo vybudovali na hudobnej scéne musím priznať, že záznam z londýnskeho koncertu ma priveľmi nenadchol. Predovšetkým sú až príliš badateľné intonačné lapsusy samotnej Siouxsie Sioux, ktorá zdá má už svoj hlasový vrchol z 80. a 90. rokov za sebou. Hoci jej nemožno uprieť 100% nasadenie, vek človek neoklame. A preto aj na 45 - ročnej Siouxsie Sioux (2002) jasne vidieť/počuť (zvlášť od polovice koncertu) fyzickú i hlasovú vyčerpanosť (ach, kam sa podela tá jej krásne tiahla altová ekvilibristika...). Výkon kapely je o poznanie lepší, no v konečnom dôsledku - v snahe po dokonalom súzvuku kapela-spevák, tak ako to možno vidieť a počuť v Nocturne (1983) - skôr upozorňuje na oné intonačné kolízie. Vizuálne dosahuje záznam iba priemernú úroveň, absentuje výraznejší kontakt kamery s divákmi a tak i celková atmosféra. Konečný dojem z koncertu je preto z môjho hľadiska skôr rozpačitý. Na jednej strane poteší fakt, že Siouxsie and the Banshees možno vidieť naživo aj po 30-tich rokoch, na druhej si je človek akosi (melancholicky) vedomí, že už to je predsa len "iná káva". S nostalgiou po Nocturne dávam 3 a pol *

    • 26.12.2011  14:30

    Dias de Nietzsche em Turim nie je filmom (drámou) vo vlastnom slova zmysle, ale skôr akousi monologickou kolážou filozofických myšlienok dokreslenou poetickými scenériami turínskych uličiek, divadiel či meštiackych obydlí. Herecké spodobnenie Nietzscheho (Fernando Eiras) - mimochodom s neskutočne umelo a až komicky pôsobiacimi fúzmi - sa tak obmedzilo na monochromatický a pasívny doplnok sledu filozofických sentencií (okrem záverečnej "dionýzovskej" scény). Film, ktorý by mal podľa názvu odkazovať na posledné (vedomé) dni Friedricha Nietzscheho je preto skôr meditatívnym audio-vizuálnym predstavením (viac-menej) ústredných filozofických konceptov a myšlienok z listov a kníh nemeckého filozofa, ako dramatickým spracovaním tragického osudu, ktorý ho postihol v Turíne.

    • 3.4.2011  19:29
    Viridiana (1961)
    ****

    Dve myšlienky, ktoré mi vytonuli po skončení filmu - realita alebo naivita (?) Ježišovho: "Blahoslavení chudobní lebo vaše je kráľovstvo Božie. Blahoslavení, ktorí hladujete, lebo budete nasýtení, blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať...Radujte sa v ten deň a plesajte, veď, hľa, vaša odmena je hojná v nebi..." (Lk 6, 20-21) a Nietzscheho skúsenosť s plebejským duchom "S hrbatým jednaj iba hrbato" alebo "Nie je možné, aby sa v škaredom tele skrývala pekná duša".

    • 28.3.2011  17:43

    Nádherná filmová báseň, s úchvatnou kamerou, strihom a interiérmi (a neskutočná noblesa Delphine Seyrig)... "Rozhovory sa rozplývali v tichu akoby vety nehovorili nič akoby nemali vôbec nič vyjadrovať. Načaté vety náhle prerušené, zmrazené pokračovali neskôr a inde. Nezáležalo na nich. Boli to stále rovnaké rozhovory, ktoré sa vracali rovnako neprítomné hlasy. Sluhovia boli nemí. Hry sa hráli v tichosti. Bolo to miesto odpočinku." Osobné dojmy - Marcel Proust (Hľadanie strateného času)...

    • 14.3.2011  15:03

    Výborný dokument rekapitulujúci undergroundovú scénu a osobnosti no wave raných 80. rokov berlínskeho a New York(ského) prostredia... Malaria!, The Birthday Party, Einsturzende neubauten, Die Haut, Teenage Jesus and the Jerks... online v nemeckom jazyku: http://nickcavefixes.wordpress.com/2009/08/23/no-wave-underground-80/

    • 11.3.2011  13:00
    Bubák Bubby (1993)
    ***

    Nebyť toho hrozne sentimentálneho a nasládleho konca mohlo to byť za štyri... Prvá tretina filmu je jednoznačne najsilnejšia a potom to už ide dejovo a obrazovo skôr dolu kopcom. Inak nebudem prvým kto si všimol isté konvergencie v Bubbyho prezentovaní sa v kapele (nielen výrazovo) s austrálskou (žeby ďalšia náhoda) hviezdou Nickom Caveom v dobe keď hrával s postpunkovou kapelou The Birthday Party. 3 a 1/2*

    • 11.3.2011  12:03
    Pianistka (2001)
    ***

    Úprimne povedané tak trocha "upotený pátos"... čakal som od filmu hlbšiu analýzu psychickej a sexuálnej abnormality. Pri všetkej úcte sa Haneke v tomto prípade neukázal ako dôkladný sprievodca temných zákutí duše a mysle. Herecké prevedenia sexuálnej zvrátenosti hlavnej postavy (Huppert) je pre mňa príliš toporné a "insitné" . Samotný problematický vzťah medzi matkou a dcérou celý film kĺže po povrchu a v podstate nič bližšie nevysvetľuje (a ani len neproblematizuje). Dve hviezdičky za nesmrteľného Schuberta a črepiny... Po opätovnom zhliadnutí pridávam 1 a 1/2 * (pre istú naivitu), teda celkovo 3 a 1/2* (3. 1 2012).

    • 7.3.2011  17:56

    Ako by to asi vyzeralo keby bol betlehémsky príbeh zasadený do mestského prostredia 20. storočia, Mária by bola študentkou milujúcou basketbal, Jozef taxikár a "strýko" Gabriel by priletel na lietadle s "nečakanou zvesťou"... Film svojho času vyvolal búrlivú kritiku v katolických kruhoch (pápež Ján Pavol II. svojho času povedal, že film hlboko ranil náboženské cítenie veriacich) nielen kontroverzným poňatím "svätej rodiny", ale i nahými zábermi "ikonickej Márie". Cieľom filmu však nie je prvoplánová kontroverznosť tematiky, ale skôr na biblickom podklade vykresliť kolorit filozoficko-poetických meditácií (s Dvořákovou hudbou) o vzťahu tela a duše, na druhej strane zachytiť prirodzene ľudské pochybnosti vo veciach lásky, ako je napríklad otázka dôvery a vernosti...

    • 4.3.2011  23:34

    Otázka po existencií Boha a zmysle života nastolená v Siedmej pečati je v tomto diele rozriešená - niet žiadnej nádeje... Prázdny chrám na konci filmu odzrkadľuje smrť Boha, a službu, ktorú vedie neveriaci pastor je v podstate requiem aeternam Deo...

    • 4.3.2011  23:21

    "Podľa Rímskeho zákona, osoba ktorá bola usvedčená zo zločinu bola odsúdená k strate občianskych práv a stala sa "civiliter mortuus" - spoločensky mŕtva (civil dead)." Nick Cave v podaní maniakálneho, sebadestrukčného väzňa vo futuristickej väznici niekde v púšti Austrálie...

    • 4.3.2011  22:41
    The Doors (1991)
    **

    Absolútne, ale absolútne nezvládnutý film o Morrisonovi, ktorý by zrejme zaplakal (alebo sa spil do nemoty) nad týmto počinom Olivera Stonea! Samotným ukazovateľom kvality je už len fakt, že zvyšní Doors sa po zhliadntutí filmu od tohto "diela" dištancovali (pozri výpoveď Manzareka: http://thephoenix.com/boston/movies/99519-interview-ray-manzarek-of-the-doors/). Morrison (Kilmer) je v ňom prezentovaný v lacnej a povrchnej póze (večne "high", s "filozofujúcim" pátosom na perách), z ktorej ide každému serióznemu fanúšikovi kapely a osobnosti Morrisona doslova zle od žalúdka. Je zrejmé, že Stone chcel nehanebne zarobiť na kulte Morrisona a zhustil celú komplexnosť jeho postavy do popcornového balenia "jašteričieho kráľa". Manzarek v podaní MacLachlana je hanebnou karikatúrou osobnosti vynikajúceho klávesistu, ale i veľkým hereckým pádom nezabudnuteľného špeciálneho agenta Dale Coopera (Twin Peaks). Zvyšné osadenstvo kapely je piatym kolesom na voze a nič nesvedčí o tom, že film je o kapele Doors. Scény z inkriminovaného koncertu v Miami sú grotesknou fraškou (pobiehajúce nahé postavy sú trápnou inštaláciou snažiacou sa navodiť orgiastický charakter koncertu) a celkovo koncertné scény pôsobia neuveriteľne pateticky a gýčovo (scéna kde Morrison po prvýkrát spieva The End a Meg Ryan ako Pamela Courson je vo vytržení je ukážkou pátosu par excellence). Filmom sa budú nadchýnať azda len pubertálni posthippies, ktorí vidia v Morrisonovi iba to čo on sám (na sklonku života) na sebe najviac nenávidel a od čoho sa chcel oslobodiť... Bol som na pochybách či dať jednu, alebo dve hviezdičky, nakoniec som sa rozhodol pre druhú možnosť len kvôli samotnej hudbe Doors a neodškriepiteľnej fyzickej podobnosti Kilmera s Morrisonom (čo je však na kvalitný autobiografický film žalostne málo). Odporúčam však ostať verný original audio nahrávkam (a Morrisonovej poézií), a nebrať tento pseudo-autobiografický film o Morrisonovi a The Doors vážne.