Paldiny

Paľo Bielik je tu chlap ako hora, pri zbojníckych záťahoch predstavoval až hrdinu z obrázkových knižiek čo bez škrabanca prechádza stenami a odhadzuje pandúrov akoby šlo len o slamených panákov. Ľubozvučná slovenčina neznela v podaní našinca nikdy mäkšie, ľudové kroje v tanečných radovánkach zas sympatickejšie. A keď sa už zdá, že došiel na valaškového princa mráz si Jánošík pohŕdavým tancom na šibenici zatancuje so samotnou smrťou, čím nad ňou víťazí. Surrealizmus ako vyšitý ! Z filmu srší toľká hrdosť, že sa cítite ako keby ste stáli v dave rozvášnených ľudí čo z pamäti spievajú tretiu slohu národnej hymny a Vy sa nimi necháte strhnúť a spievate tiež. Toto je film aký mal dostať kopu ocenení, len sa ho v Európe báli. A mali prečo, odvaha mu nechýba, vykresľuje Slovač v období, kedy bolo v kurze viac myslieť na iných a sebeckosť sa nielen že nenosila, ona sa trestala. Frič preukázal kusisko odhodlania a bez ustráchaných gest sa nebál vytvoriť jedno komplexné dielo čo za 80 rokov nenašlo v podtatranských končinách premožiteľa. Česť jeho pamiatke.

Nádherná rozprávka s nádherným posolstvom aké je dnes snáď ešte aktuálnejšie než v dobe vzniku. Ani neviem čo chváliť viac, krásnu hudbu, nadčasové triky či nesmrteľné sympatie k rozprávkovým figúrkam, z ktorých si je možné obľúbiť akúkoľvek. Za mňa víťazí hafan Falco, v minulosti som tiež neraz upustil slzu za štvornohého Artexa čo zmizol v močiaroch. Nekonečný príbeh sa stal právom klasikou klasík akú keď nesledujete detskými očami, nemá význam v tom pokračovať. Stačí mrknúť na suchárov z Metascore, ktorí filmu udelili podpriemernú známku 46 zo 100.

Rowlingová stvorila úžasný svet. Tiež som patril do generácie, ktorá mrzla o polnoci pred kníhkupectvom a netrpezlivo očakávala zbrusu nové vydanie, a preto bolo pre mňa príjemným ohliadnutím sa za počiatkom veľkého Rockfordského dobrodružstva. Na prekvapenie aj v dospelosti si ma jeho čaro znovu získalo, ba dokonca sa mi podarilo zachytiť mnoho pekných myšlienok, aké detskej hlavičke pod rúškom mágie a čarov jednoducho unikali. Teraz už viem, že ak si odmyslíme tento magický predobraz, dostaneme na podnose ten náš, v ktorom dennodenne prebieha boj dobra so zlom, v ktorom sa ľudia vedia utopiť vo vlastných spomienkach, alebo sa pre dobro veci obetovať. Chris Columbus Rowlingovej odkaz pochopil a šikovne preniesol na filmové plátno. A už len fakt, že tieto neuveriteľné príhody prežívame s toľkými sympatickými postavičkami je neoceniteľné plus. Ak by som mal vybrať obľúbenú scénku vyzdvihnem metlobal, alebo skvelú šachovú partiu, ale to nechcem. Tento film má dušu a ako celok funguje rovnako dobre v knižnej aj filmovej polohe.

Nemohol som spraviť lepšie ako si pozrieť District 9 až po Chappiem. Takto je zrejmé, že režisér podstúpil klesajúcu tendenciu kvality a vrchol jeho tvorby predstavuje už celovečerná prvotina. Ba dokonca si dovolím tvrdiť, že od Matrixu ide o najoriginálnejšie sci-fi. Paradoxne si nepotrebuje zakladať ani na príbehovej zložke, nakoľko jej kostra využíva naráciu iba pre zdelenie posolstva. Základ tvorí myšlienka s “votrelcami“, ktorých nikto nechce a aké sú považované za šváby spoločnosti. A popritom aj vo filme predstavujú humánnejšiu existenciu, než tí čo sa ňou pýšia. Jedinečné je rovnako uchopenie, ktoré nabáda k dojmu, že sledujeme živý vstup z imigrantského geta na CNN. Uchopenie dokáže nerušene vybočiť z dokumentárneho vysielania do hraného filmu a zase naopak. Vplyv zásadných žánrových klenotov je citeľný, v žiadnom prípade sa ale nevykráda, príbeh iba rozpráva podobnou rečou ako tomu bolo v kultových dielach osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Netrúfam si hádať kedy najbližšie narazím na podobný film čo bude dokonalý po stránke akcie, funkčných emócií, originálne zvolených kamerových uhlov až po fungujúcu a stále aktuálnu myšlienku.

Absolútna pecka a spolu s Armageddonom a Druhými Mizerami najúprimnejší Michael Bay. Nie, nezabudol som na Skalu. Pot a krv hrá inú ligu a jej hnacím motorom je dokonalá súhra špičkovej kamery, presného timingu a neotrelej myšlienky. Záverečný povzlyk, že šlo o tupé, negramotné hovadá netreba brať vážne a kto to vážne zobral asi nepochopil ústrednú myšlienku. Hlavní alebo hladní hrdinovia tohto zdanlivo neuveriteľného príbehu boli skutočne iba hladní a kvapku premotivovaní. Veď čo je na tom, žiť si aspoň chvíľu ako kráľ i keď na úkor ostatných. Každý to má v sebe, len málokto sa prihlási. Predstavitelia napumpovaných borcov to pochopili správne, čo cítiť z ich radosti, bolesti, túžby, hnevu, krvi aj toho potu. Lahôdkový scenár dopraje každému osobitosť a ako píše Cervenak, dokonca aj tej poslednej kurve svoj kúsok slávy. A ak sa vám film nepozdával, odporúčam pozrieť znovu. Je ako droga, keď sa dostane pod kožu, potom už zachutí.

Podobný osud ako s Votrelcami. Rovnako aj tam som začal druhým dielom, potom nasledoval tretí a prvý zostal na koniec. Na rozdiel od Čeľustí mala sága o Votrelcoch úroveň až do Ripleyovej smrti, pričom Čeľustiam sa žraločie zúbky začali kaziť už druhým dielom a v treťom povypadali úplne. Možno aj kvôli tomu som sa k Spielbergovému dietku dostal až včera a okamžite to oľutoval. Prvé Čeľuste majú všetko to čo som očakával od pokračovaní, najviac prekvapila práca s postavami, kde je k videniu hneď niekoľko charakterov aké sa počas deja postupne vyvíjajú. Do toho slušná dávka napätia a realistické poňatie, ktoré tomu dáva vyšší pocit nebezpečia. Hororová mňamka aj dnes.

Konečne film hodný ceny lístka do kina! Zemeckis je skúsený mazák a všetko čo sa za roky v brandži naučil využil práve v tomto životopisnom filme. Radosť sledovať s akou energiou a vášňou pristupoval k príbehu jedného (ne)obyčajného mladíka čo sa rozhodol pokrstiť Svetové obchodné centrum o čosi skôr. A že nie je snímka len o adrenalínovom predstavení dokážu hneď úvodné minúty aké svojou úprimnosťou okamžite získajú divákovu pozornosť a prakticky ihneď zapoja do deja. Počas celej minutáže nenájdete jediné hluché miesto, jedinú zbytočnú, nesympatickú či nevhodne obsadenú postavu. Film rozumne miesi vtip s napätím čím ma bavilo sledovať zábavnú výučbu v obore, získavanie komplicov, tak aj napínavú špionážnu časť, kde sa hŕstka nadšencov prebojovávala do rozostavaného 85.poschodia. Už tento part vygradoval napätie na hranu, aby následná ranná šou svojou prepracovanosťou dorazila úplne. V oný moment keď sa za mŕtveho ticha Phillipe prechádzal 400 metrov nad zemou nebol v kine počuť seba menší šepot. Priznám sa, že vždy pre mňa predstavovala symbol New Yorku iba Socha Slobody a Dvojičky som vnímal čoby párik vysokých budov plných kancelárií aké získali na popularite až 11tym septembrom. Po dopozeraní životného úspechu Phillipe Petita aspoň u mňa získali vlastnú tvár a na konci jeho cesty aj istý druh pokory. Navyše si myslím, že žiadny iný film nevyslovil ich pamiatke krajšiu poctu.

Ich cesty sa znovu spojili, aby ukázali niečo zo života. Niečo čo postihne každý vzťah po návrate z Ružovej záhrady. Po tom čo veľkohubé reči a odvážne plány vymeníme za dennodennú rutinu akú neváhame hájiť tými najnepravdepodobnejšími argumentami. Silná pravda, ktorá kápla božskou a minimálne na chvíľu prebudila výčitky. DiCaprio – Winslet a bohatá teta z Titanicu sú úžasní, rovnako jej dementný syn, ktorý ako jediný pozná pravdu. Dramatické strety ústrednej dvojice neraz zarazia zadnicu do sedadla a finálnym vyústením zas zo sedadla zdvihnú. Dokonalý film !

Obával som sa len jedného či dokáže kriminálka udržať pozornosť dve a pol hodiny. Našťastie táto stojí na tak dôvtipnom scenári, ktorý aj pri relatívne nízkom počte postáv (dve rodiny, dve stratené dcéry, jeden vyšetrujúci, dvaja podozriví) skrátka nepustí. Originalita scenára tkvie v netradičných postupoch, kde každá indícia nemusí viesť k poodhaleniu pravdy. Napísané postavy rovnako nie sú šablónovito rozdelené na tie dobré a zlé, klaďasi, rodičia pohrešovaných pod tlakom robia šialené veci a vyšetrovatelia sa niekedy bezradne upínajú na nesprávne dedukcie. Bolo dobré zas raz vidieť film, kde nehrá všetko podľa pravidiel a kde sa po titulkoch môže otvoriť diskusia či film skončil šťastne alebo tragicky. Ďalším zo skalopevných základov môže byť Villeneuve, ktorý vie pracovať s vypätými situáciami (pri ceste do nemocnice som od nervov mlátil do klávesnice) a rovnako tiež hercami, ktorým vládli Gyllenhaal a fantastický Jackman. Človek si až povie aká škoda, že najlepšie roky upísal komiksu. Prisoners sú tak ďalším výnimočným krimi thrillerom, ktorý viem smelo zaradiť k skvostom žánru akými sú Seven, Gone Baby Gone, Gone Girl či Silence of the Lambs.

Úvod s kamerovými hrádkami ešte necháva na pochybách, vážne netuším k čomu sú dobré viacnásobné zábery snímajúce jednú a tú istú vec. Na obrazovke to vyzerá ako pexeso a človek nevie čo má sledovať. Našťastie končia spoločne s úvodnými titulkami, čím si môžem plnohodnotne vychutnať túto drzú jazda za bohatstvom, prežitím, slávou. Hlavná postava sa neupína na jednu ženu, ktorá zvykne byť v rozhodujúcich momentoch kľúčovou záťažou. Nestačí mu jedno útočisko, ba dokonca ani jeden kontinent. Rovnako si nie je miestami istý svojim budúcim konaním a vo filme prechádza hneď niekoľkými štádiami, v ktorých strieda rolu predátora, uprchlíka, obete, sluhu aj psanca. Je to typ antihrdiny, ktorý vyrazí pohárom zuby ochlastovi lebo urazil barmanku, ale aj v záchvate hnevu neváha vložiť hlaveň manželke do úst a to rovno pred očami svojej dcéry. Film plynie vo vysokom tempe a nestihne nudiť, žánrovo sebavedomo skáče z gangsterky do väzenskej drámy a neskôr thrilleru. Obsadenie zaujímajú dva pevné piliere Vincent Cassel - Depardieu. Obaja sú celebrity, obaja nechávajú na plátne maximum. Ďalej v ňom baví sledovať scenáristickú vynaliezavosť a tvorcovskú slobodu, ktorá býva tak mantinelovaná hollywoodskymi hranicami. Nebojí sa dráždivých ani drsných scén a všetkému diktuje tempo výborná hudba.